Vatikán 18. novembra (RV) Pri dnešnej stredajšej generálnej audiencii na Námestí sv. Petra pápež František opäť pokračoval v cykle katechéz o rodine. Tentoraz v súvislosti s blížiacim sa otvorením Svätej brány Jubilejného roka milosrdenstva hovoril na tému dverí pohostinnosti. Tak ako sú dvere Božieho milosrdenstva neustále otvorené, musia byť otvorené aj dvere rodín, domov, farností a iných cirkevných inštitúcií a spoločenstiev, povedal Svätý Otec. „Jubileum predstavuje veľké dvere Božieho milosrdenstva, ale aj malé dvere našich kostolov otvorených pre to, aby sme nechali Pána vojsť, alebo tiež neraz ho nechali vyjsť z uväznenia našich štruktúr, nášho egoizmu a mnohých iných vecí," uviedol pápež Fratišek. Pripomenul, že Božou bránou je samotný Ježiš. Cirkev je podľa jeho slov vrátničkou v Božom ovčinci a nie jeho majiteľkou. Kresťanské rodiny Svätý Otec vyzval, aby sa prahy ich domovov počas blížiaceho sa jubilea stali znakmi Božieho milosrdenstva a pohostinnosti. Ešte pred samotnou katechézou zazneli nasledujúce Ježišove slová z evanjelia podľa Jána: «Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu. Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie» (10,9,10b).
Prinášame plné znenie katechézy:
Drahí bratia a sestry, dobrý deň! S našou úvahou sme došli až k prahu Jubilea. Je už blízko. Pred nami stojí brána, avšak nielen Svätá brána, ale aj iná: veľké dvere Božieho Milosrdenstva – a sú to nádherné dvere! – [dvere] Boha, ktorý prijíma našu ľútosť ponúkajúc milosť svojho odpustenia. Dvere sú veľkodušne otvorené, treba však trochu odvahy z našej strany, aby sme prekročili prah. Každý z nás má v sebe niečo, čo nás ťaží, nie je tak? My všetci. Všetci sme hriešnikmi! Využime túto chvíľu, ktorá sa blíži, a prekročme prah tohto milosrdenstva Boha, ktorý sa nikdy neunaví odpúšťať, nikdy sa nás neunaví očakávať! Hľadí na nás, je vždy po našom boku. Vzchopme sa! Vstúpme do týchto dverí!
Od Synody biskupov, ktorú sme slávili v októbri, dostali všetky rodiny a celá Cirkev veľké povzbudenie stretnúť sa na prahu týchto otvorených dverí. Cirkev bola povzbudená otvoriť svoje dvere, aby vyšla spolu s Pánom v ústrety putujúcim synom a dcéram, niekedy neistým, niekedy strateným v týchto ťažkých časoch. Osobitne kresťanské rodiny boli povzbudené, aby otvorili dvere Pánovi, ktorý čaká, aby mohol vstúpiť, prinášajúc svoje požehnanie a svoje priateľstvo.
A ak sú dvere Božieho milosrdenstva vždy otvorené, aj dvere našich kostolov, dvere lásky našich spoločenstiev, našich farností, našich inštitúcií, našich diecéz musia byť otvorené, lebo takto všetci môžeme vychádzať von prinášať toto milosrdenstvo Boha. Jubileum predstavuje veľké dvere Božieho milosrdenstva, ale aj malé dvere našich kostolov otvorených pre to, aby sme nechali Pána vojsť, alebo tiež neraz ho nechali vyjsť z uväznenia našich štruktúr, nášho egoizmu a mnohých iných vecí.
Pán nikdy neotvára dvere násilím: aj on prosí o dovolenie vstúpiť: Pán žiada o povolenie, nedobíja sa dnu! Kniha Apokalypsy hovorí: «Stojím pri dverách a klopem.» Veď si len predstavme Pána, ktorý klope na dvere nášho srdca! «Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.» (Zjv 3,20) A v poslednom veľkom zjavení tejto Knihy Apokalypsy sa takto prorokuje o Božom meste: «Jeho brány sa cez deň nezavrú», to znamená navždy, lebo «noci tam viac nebude» (21,25).
Sú na svete ešte miesta, kde sa dvere nezamykajú na kľúč, ešte existujú. Avšak sú mnohé miesta, kde sa pancierové dvere stali bežnými. Nesmieme podľahnúť predstave, že musíme aplikovať tento systém – hoci je aj vecou bezpečnosti – na celý náš život, na život rodiny, mesta, spoločnosti. A o to menej na život Cirkvi. Bolo by to príšerné! Taká Cirkev, ktorá je nepohostinnou, rovnako ako aj rodina, ktorá by sa uzatvárala do seba, umŕtvuje evanjelium a robí svet vyprahnutým. Žiadne pancierové dvere v Cirkvi, nič také! Všetko otvorené!
Symbolický zmysel, aký priradíme „dverám“ – prahom, priechodom, hraniciam – sa stal rozhodujúcim. Dvere musia chrániť, bezpochyby, avšak nie odpudzovať. Cez dvere sa neslobodno dobýjať, naopak, treba žiadať o povolenie, lebo pohostinnosť sa skvie v slobode prijatia a pri arogancii invázie zostáva v tieni. Dvere sa otvárajú často, aby sme videli, či nie je vonku niekto, čo čaká, a možno nemá odvahu, alebo azda ani silu zaklopať. Koľko ľudí stratilo dôveru, nemá odvahu klopať na dvere nášho kresťanského srdca, na dvere našich kostolov... A stoja tam, nemajú odvahu, obrali sme ich o dôveru: prosím, nech sa toto nikdy neprihodí.
Dvere povedia mnoho o dome a aj o Cirkvi. Spôsob, akým sú používané dvere si vyžaduje pozorné rozlišovanie a zároveň musí inšpirovať k veľkej dôvere. Chcel by som venovať slovo vďaky všetkým, čo majú na starosti dvere: dvere našich bytoviek, občianskych inštitúcií či samotných kostolov. Mnoho ráz dokáže všímavosť a zdvorilosť preukazovaná na vrátnici vtlačiť obraz ľudskosti a pohostinnosti celému domu, už počínajúc vchodom. Je sa čo učiť od týchto mužov a žien, ktorí sú strážcami miest stretávania a prijatia v ľudskom meste! Všetkým vám, čo máte na starosti toľko dverí, či už sú to dvere obydlí alebo dvere kostolov, veľká vďaka! Takže vždy s úsmevom, vždy preukazujúc pohostinnosť toho ktorého domu či kostola – takto sa tam ľudia cítia šťastní a prijatí.
Pravdupovediac, dobre vieme, že my sami sme strážcami dvier a služobníkmi Božej brány - a ako sa táto Božia brána volá? - Kto to vie povedať? Kto je Božou bránou? - Ježiš. - [Pápež pozýva k zborovej odpovedi:] Kto je Božou bránou? Nahlas! -[Zhromaždenie: Ježiš!] - Ježiš. On nás osvecuje pri všetkých dverách života, vrátane dvier nášho narodenia a našej smrti. On sám zdôraznil: «Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu» (Jn 10,9). Ježiš je bránou, ktorá nám dáva vchádzať a vychádzať. Lebo Boží ovčinec je útočiskom, nie je väzením! Boží dom je útočiskom, nie väzením. A tie dvere, aké majú meno? - [Zhromaždenie: Ježiš!] - Ako? Ešte raz! Ako sa nazývajú? - Ježiš!
A ak sú dvere zavreté, povedzme: „Pane, otvor dvere!“ Ježiš je dverami a necháva nás vchádzať a vychádzať. A kto sa snaží dverám vyhnúť, to sú zlodeji. Je to zaujímavé, zlodeji sa vždy snažia vojsť inakade, oknom, strechou, no vyhýbajú sa dverám, lebo majú zlé úmysly a snažia sa votrieť do ovčinca, aby oklamali ovce a vyťažili z nich. My musíme prechádzať dverami a počúvať Ježišov hlas: ak počujeme jeho tón hlasu, sme v bezpečí, sme zachránení. Môžeme vstúpiť bez strachu a bezpečne vyjsť von.
V tejto prekrásnej Ježišovej reči sa hovorí aj o vrátnikovi, ktorý má za úlohu otvoriť Dobrému pastierovi (porov. Jn 10,2). Ak vrátnik počuje hlas pastiera, vtedy otvorí a nechá vojsť všetky ovce, ktoré pastier privádza, všetky, vrátane tých, čo sa stratili v lesoch, a ktoré sa Dobrý pastier podujal priviesť späť. Ovce nevyberá vrátnik, nevyberá ich farský sekretár či farská sekretárka, to nie, oni ich nevyberajú! Ovce sú pozvané všetky a sú vybrané Dobrým pastierom. Vrátnik – aj on – poslúcha hlas pastiera. Takže môžeme spokojne povedať, že musíme byť ako ten vrátnik. Cirkev je vrátnička Pánovho domu. Cirkev je vrátničkou, nie majiteľkou Pánovho domu.
Svätá rodina z Nazaretu dobre vie, čo znamenajú otvorené či zavreté dvere pre toho, kto čaká dieťa, pre toho, kto nemá útočisko, pre toho, kto musí unikať pred nebezpečenstvom. Nech kresťanské rodiny urobia z prahu svojho domu malý ale významný znak Brány milosrdenstva a Božej pohostinnosti. Práve takto má byť Cirkev známa v každom kúte zeme: ako tá, ktorá uchováva v sebe prítomnosť Boha, ktorý klope, ako Božia vrátnica, ktorá ti nezavrie pred nosom so zdôvodnením, že nie si domáci.
S týmto duchom sa všetci približujeme k Jubileu, bude tu Svätá brána, ale sú tu aj veľké dvere Božieho milosrdenstva! Nech sú tu aj dvere nášho srdca pre všetkých, či už pre prijatie Božieho odpustenia alebo pre dar nášho odpustenia a prijatie všetkých tých, ktorí klopú na naše dvere. Ďakujem. / Preložila: Slovenská redakcia VR
V závere generálnej audiencie Svätý Otec vyslovil apel v súvislosti s nastávajúcim Svetovým dňom práv dieťaťa a s Dňom modlitieb za kontemplatívne povolania.
