Vatikán 6. novembra (RV) Kresťan druhých začleňuje, nezatvára dvere pred nikým, aj keď to neraz vyvoláva odpor. Ten, kto druhých vylučuje, lebo sa cíti byť lepším, plodí konflikty a rozdelenia, no jedného dňa sa za to bude musieť zodpovedať pred Božím súdom. To je v skratke obsah homílie pápeža Františka zo štvrtkovej svätej omše v Dome sv. Marty.V Liste Rimanom (Rim 14,7-12) sv. Pavol vyzýva nesúdiť a nepohŕdať bratom, lebo výsledkom toho je vyraďovanie ľudí „z nášho krúžku či skupinky“, ich selektovanie, a „toto nie je kresťanské“, povedal Svätý Otec. Kristus „prostredníctvom svojej obety na Kalvárii“ zjednocuje a zahŕňa spásou všetkých ľudí. V dnešnom evanjeliu (Lk 15,1-10) sa k Ježišovi približujú mýtnici a hriešnici, „čiže tí vylúčení, všetci tí, ktorí boli mimo“. Farizeji a zákonníci však šomrali:
„Postoj zákonníkov a farizejov je ten istý, vylučujúci: ‚My sme dokonalí, my poslúchame zákon. Títo sú hriešnici a mýtnici.‛ No Ježišovým postojom je začleňovanie. V živote existujú dve cesty: cesta vylučovania ľudí z nášho spoločenstva a cesta začleňovania. Tá prvá môže byť neveľká, avšak je koreňom všetkých vojen: všetky pohromy, všetky vojny začínajú vylúčením. Vyraďuje sa z medzinárodného spoločenstva, ale aj z rodín, spomedzi priateľov - koľko sporov... A cesta, ktorá nám dáva vidieť Ježiša a ktorá nás o ňom učí, je úplne iná, je opakom tejto druhej cesty: cesta začleňovania“.
„Nie je ľahké začleňovať ľudí, lebo je tu odpor, je tu tento selektívny postoj“, povedal Svätý Otec. Preto Ježiš rozpráva dve podobenstvá: o stratenej ovci a o žene, ktorá stratila mincu. Ako pastier, tak aj žena robia všetko pre to, aby našli to, čo stratili. A keď sa im to podarí, sú plní radosti:
„Sú plní radosti, lebo našli to, čo sa stratilo. Idú za susedmi, za priateľmi, lebo sú veľmi šťastní: ‚Našiel som, začlenil som‛. Toto znamená Božie začleňovanie na rozdiel od vyraďovania zo strany toho, kto súdi, kto vyháňa ľudí, jednotlivcov: ‚Nie, tento nie, ani tento, ani ten...‛, a vytvára si malý krúžok kamarátov ako svoje prostredie. To je dialektika medzi vylúčením a začlenením. Boh nás všetkých zahrnul do spásy, všetkých! Toto je začiatok. My s našimi slabosťami, s našimi hriechmi, s našimi závisťami, žiarlivosťami, máme vždy tento postoj vylučovania, ktorý sa - ako som povedal – môže skončiť vojnami.“
Ježiš koná tak ako Otec, ktorý ho poslal, aby nás spasil, „hľadá nás, aby nás začlenil“, aby sme boli jednou rodinou“, povedal pápež František:
„Porozmýšľajme trochu, a urobme aspoň to naše málo: nikdy nesúďme. - ‚Ale tento robí tak a tak...‛ – Nuž veď Boh o tom vie. Je to jeho život, avšak ja ho nevylučujem z môjho srdca, z mojej modlitby, z môjho pozdravu, z môjho úsmevu. A keď príde príležitosť, poviem mu pekné slovo. Nikdy nevylučovať, nemáme na to právo! A ako končí Pavol v čítaní: «Veď všetci budeme stáť pred Božou súdnou stolicou.... A tak každý z nás sa bude Bohu zodpovedať za seba.» Ak ja niekoho vylúčim, budem jedného dňa pred Božím súdom a budem sa musieť za seba zodpovedať. Vyprosujme si milosť byť mužmi a ženami, ktorí vždy zahŕňajú, začleňujú, vždy – v miere zdravej rozvážnosti, avšak vždy. Nezatvárajme dvere pred nikým, vždy s otvoreným srdcom: ‚Páči sa mi, nepáči sa mi‛, avšak srdce je otvorené. Nech nám Pán dá túto milosť.
