Vatikán 4. novembra (RV) Na Námestí sv. Petra sa dnes Svätý Otec František opäť stretol s pútnikmi z celého sveta pri tradičnej generálnej audiencii. Témou jeho katechézy bolo tentokrát vzájomné odpúšťanie si v rodine. Úvod tvoril evanjeliový úryvok z modlitby Otčenáš: «A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. ... Lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy.» (Mt 6,12.14-15)Ako v katechéze povedal pápež František, rodina je veľkou telocvičňou, kde sa trénujeme vo vzájomnom darovaní sa a v odpúšťaní. Prítomným členom rodín opäť prízvukoval, aby nikdy neukončili deň v hádke, ale prostredníctvom malého gesta nežnosti napomohli vzájomnému zmiereniu. Svätý Otec spomenul aj nedávno ukončenú synodu o rodine, ktorá potvrdila, že „schopnosť odpúšťať a odpustiť si je súčasťou povolania a poslania rodiny“. Vzájomné odpúšťanie si v rodine zároveň podľa jeho slov napomáha celej spoločnosti:
„Praktizovanie odpustenia nielenže zachraňuje rodiny od rozdelení, ale robí ich schopnými pomáhať spoločnosti, aby bola menej zlá a menej krutá. Áno, každé gesto odpustenia opravuje dom z jeho prasklín a spevňuje jeho steny. Cirkev, drahé rodiny, vám vždy stojí nablízku, aby vám pomáhala budovať váš dom na skale, o ktorej hovoril Ježiš.“ Pápež v katechéze vyjadril túžbu, aby rodiny počas nastávajúceho Jubilea milosrdenstva „znovuobjavili poklad vzájomného odpustenia“, pričom povedal: „Modlime sa, aby rodiny boli čoraz schopnejšie žiť a budovať konkrétne cesty zmierenia, kde sa nikto nebude cítiť ponechaný v ťažobe svojich podlžností.“
* * * * *
Prinášame plné znenie katechézy Svätého Otca:
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Zhromaždenie synody biskupov, ktoré sa skončilo len prednedávnom, hĺbkovo uvažovalo nad povolaním a misiou rodiny v živote Cirkvi a súčasnej spoločnosti. Bola to milostivá udalosť. V závere mi synodálni otcovia odovzdali text svojich uzáverov. Chcel som, aby bol tento text publikovaný, aby mali všetci účasť na práci, ktorá nás spoločne zamestnávala počas dvoch rokov. Toto nie je chvíľa na preverovanie tých uzáverov, nad ktorými musím ja sám meditovať.
Zatiaľ sa však život nezastaví, osobitne život rodín sa nezastavuje! Vy, drahé rodiny, ste vždy na ceste. A neustále píšete, už na stránky konkrétneho života, krásu evanjelia rodiny. Vo svete, ktorý sa niekedy stáva vyprahnutým na život, na lásku, vy každý deň hovoríte o veľkom dare, ktorým sú manželstvo a rodina.
Dnes by som chcel zdôrazniť tento aspekt: že rodina je jedným veľkým cvičiskom pre tréning vo vzájomnom darovaní sa a odpúšťaní si, - rodina je jedno veľké cvičisko, kde sa trénujeme vo vzájomnom darovaní sa a v odpúšťaní – bez ktorých žiadna láska nemôže vytrvať nadlho. Bez darovania seba samých a bez odpúšťania láska nezostane, nepretrvá. V modlitbe, ktorú nás Ježiš sám naučil – teda v Otčenáši – nám dáva prosiť Otca: «Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom». A nakoniec poznamenáva: «Lebo ako vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy» (Mt 6,12.14-15). Bez vzájomného odpustenia sa nedá žiť, alebo aspoň nedá sa žiť dobre, osobitne v rodine. Každý deň si vzájomne spôsobujeme krivdy. Musíme brať do úvahy naše chyby, spôsobené našou krehkosťou a naším egoizmom. Avšak to, čo sa od nás žiada, je rýchlo zahojiť rany, ktoré si spôsobujeme, okamžite znovu nadpriadať tie vlákna, ktoré v rodine pretrhávame. Ak čakáme príliš dlho, všetko sa stáva príliš ťažkým. A je tu jednoduché tajomstvo na uzdravenie rán a na prekonanie obviňovania. Je ním toto: nenechať, aby sa deň skončil bez poprosenia o odpustenie, bez uzmierenia medzi manželom a manželkou, medzi rodičmi a deťmi, medzi bratmi a sestrami... medzi nevestou a svokrou! Ak sa naučíme rýchlo prosiť o odpustenie a rýchlo si darovať vzájomné odpustenie, rany sa hoja, manželstvo sa posilňuje a rodina sa stáva čoraz pevnejším domom, ktorý čelí otrasom z našich malých či veľkých mrzkostí. A na to nie je nutné robiť veľké reči, stačí jeden prejav nehy: jedno pohladenie, ktorým sa všetko uzavrie a ide sa opäť ďalej. No neskončite deň vo vojne! Je to jasné?
Ak sa naučíme takto žiť v rodine, budeme tak robiť aj mimo nej, kdekoľvek sa nachádzame. Je jednoduché byť v tomto skeptikmi. Mnohí – aj medzi kresťanmi – si myslia, že je to prehnané. Hovorí sa: áno, sú to pekné slová, ale nedajú sa uskutočniť. Avšak vďaka Bohu to tak nie je. Práve vďaka tomu, že prijímame odpustenie od Boha, sme potom schopní odpustiť iným. Preto nám Ježiš dáva opakovať tieto slová vždy, keď vyslovujeme modlitbu Otčenáš, a teda každý deň. Je nevyhnutné, aby v spoločnosti, ktorá je niekedy neľútostná, existovali miesta, akým je rodina, kde sa učíme vzájomne si odpúšťať.
Synoda znovuoživila našu nádej aj v tomto: schopnosť odpúšťať a odpustiť si je súčasťou povolania a poslania rodiny. Praktizovanie odpustenia nielenže zachraňuje rodiny od rozdelení, ale robí ich schopnými pomáhať spoločnosti, aby bola menej zlá a menej krutá. Áno, každé gesto odpustenia opravuje dom z jeho prasklín a spevňuje jeho steny. Cirkev, drahé rodiny, vám vždy stojí nablízku, aby vám pomáhala budovať váš dom na skale, o ktorej hovoril Ježiš. A nezabudnime na tieto slová, ktoré bezprostredne predchádzajú podobenstvu o dome: «Nie každý, kto mi hovorí: ‚Pane, Pane,‛ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu Otca». A dodáva: «Mnohí mi v onen deň povedia: Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene a nevyháňali sme v tvojom mene zlých duchov? Vtedy im vyhlásim: Nikdy som vás nepoznal» (porov. Mt 7, 21-23). Je to silné slovo, niet pochýb, že má za cieľ otriasť nami a volať nás k obráteniu.
Uisťujem vás, drahé rodiny, že ak budete schopné kráčať stále rozhodnejšie po ceste blahoslavenstiev, učiac sa a vyučujúc vzájomnému odpúšťaniu, v celej veľkej rodine Cirkvi bude rásť schopnosť vydávať svedectvo o obnovujúcej sile Božieho odpustenia. Inak budeme robiť kázne, a to aj krásne, a možno vyženieme aj nejakého diabla, ale nakoniec nás Pán nerozpozná ako svojich učeníkov, lebo sme nemali schopnosť odpúšťať a nechať si odpustiť od iných!
Naozaj kresťanské rodiny môžu pre dnešnú spoločnosť urobiť mnoho, a aj pre Cirkev. Preto túžim po tom, aby počas Jubilea milosrdenstva rodiny znovuobjavili poklad vzájomného odpustenia. Modlime sa, aby rodiny boli čoraz schopnejšie žiť a budovať konkrétne cesty zmierenia, kde sa nikto nebude cítiť ponechaný v ťažobe svojich podlžností.
A s týmto úmyslom povedzme spoločne: „Otče náš, odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Povedzme to spoločne: „Otče náš, odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.“ Ďakujem! / Preložila: Slovenská redakcia VR
