V úvode generálnej audiencie sa prítomným prihovorili kardinál Jean-Louis Tauran, predseda Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg a kardinál Kurt Koch, predseda Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov, v ktorej kompetencii sú aj vzťahy so židovstvom. Kardinál Tauran pripomenul, že spomínanou deklaráciou Cirkev „začala rozhodným spôsobom pozývať svojich členov k šíreniu vzťahov úcty, priateľstva a dialógu s osobami iných náboženstiev“ a poďakoval pápežovi Františkovi za jeho svedectvo, ktoré pomáha napredovať na ceste medzináboženského dialógu.

Kardinál Koch v príhovore osobitne privítal „reprezentantov židovskej komunity, ktorí sa v Ríme zúčastňujú na medzinárodnom kongrese pri príležitosti 50. výročia Nostra aetate, osobitne delegácie Svetového židovského kongresu (World Jewish Congress). Ako povedal, „dnešná audiencia je dôležitým príspevkom k prehĺbeniu tej „kultúry stretnutia“ medzi osobami, národmi a náboženstvami“, ktorá veľmi leží na srdci Svätému Otcovi. Následne pripomenul začiatok procesu, ktorý viedol až k zrodu deklarácie Nostra aetate: „Ide o rozhovor, ku ktorému došlo 13. júna 1960 medzi sv. pápežom Jánom XXIII. a židovským historikom Jules Isaakom, ktorý pápežovi predstavil „Denkschrift“ s naliehavou žiadosťou podporovať novú víziu vzťahov medzi Cirkvou a židovstvom. Už o niekoľko mesiacov od tohto stretnutia pápež Ján XXIII. zveril úlohu pripraviť pre koncil deklaráciu o židovskom národe. Tento text bol nakoniec zaradený ako štvrtý článok Deklarácie o vzťahoch Cirkvi s nekresťanskými náboženstvami.“

Pred katechézou Svätého Otca dnes namiesto úryvku zo Svätého písma zaznel nasledovný citát z deklarácie Nostra Aetate (1.5): «Ľudia čakajú od rozličných náboženstiev odpoveď na skryté záhady ľudskej existencie, ktoré tak ako kedysi i dnes hlboko znepokojujú srdce človeka: kto je vlastne človek, čo je zmyslom a cieľom nášho života, čo je dobré a čo hriešne, aký je pôvod a cieľ utrpenia, ako možno dosiahnuť ozajstnú blaženosť, ďalej otázka smrti, súdu a posmrtnej odplaty a napokon najhlbšie a nevýslovné tajomstvo, ktoré obklopuje naše jestvovanie – aký je náš pôvod a kam spejeme. Nemôžeme vzývať Boha, Otca všetkých ľudí, ak sa nechceme bratsky správať voči niektorým ľuďom, stvoreným na Boží obraz. Postoj človeka voči Bohu Otcovi a postoj človeka k ľuďom, svojim bratom, natoľko súvisia, že Sväté písmo hovorí: „Kto nemiluje, nepoznal Boha“ (1 Jn 4, 8).»

Pápež František v katechéze vyzdvihol dôležitosť deklarácie Nostra aetate, pričom v skratke spomenul niektoré jej body. Spomenul aj historické medzináboženské stretnutie v Assisi v roku 1986 iniciované sv. Jánom Pavlom II. Zdôraznil, ako sa za posledných 50 rokov zlepšili vzťahy medzi katolíkmi a židmi. Za cestu pre vzťahy s náboženstvami označil „vzájomné poznanie, rešpekt a úctu“, pričom povedal:

„Vzájomná úcta je podmienkou a zároveň cieľom medzináboženského dialógu: ctiť si právo druhých na život, na telesnú integritu, na základné slobody, čiže slobodu svedomia, myslenia, prejavu a náboženstva. Svet hľadí na nás veriacich, vyzýva nás spolupracovať medzi sebou, ako aj s mužmi a ženami dobrej vôle, ktorí nevyznávajú žiadne náboženstvo, žiada od nás účinné odpovede na početné témy: pokoj, hlad, bieda, ktoré postihujú milióny ľudí, kríza životného prostredia, násilie, osobitne to, ktoré je páchané v mene náboženstva, korupcia, morálny úpadok, krízy rodiny, ekonomiky, financií a osobitne nádeje. My veriaci nemáme recepty na tieto problémy, avšak máme jeden veľký zdroj: modlitbu. Modlitba je naším pokladom, z ktorého čerpáme podľa príslušných tradícií, aby sme prosili o dary, po ktorých prahne ľudstvo.“

Pápež František napokon zdôraznil, čo je nevyhnutnosťou pre pokračovanie na ceste medzináboženského dialógu: „Drahí bratia a sestry, pokiaľ ide o budúcnosť medzináboženského dialógu, prvá vec, ktorú musíme urobiť je modliť sa. Bez Pána nič nie je možné; s ním sa všetko stáva možným!“ V závere audiencie namiesto modlitby Otčenáš Svätý Otec vyzval prítomných pomodliť sa vo chvíľke ticha každý podľa vlastnej náboženskej tradície. Povedal: „Prosme Pána, aby nás urobil viac bratmi medzi sebou a viac služobníkmi tých najnúdznejších.“

* * * * *

Plné znenie katechézy

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Na generálnych audienciách sa častokrát zúčastňujú osoby alebo skupiny patriace k iným náboženstvám; no dnes je táto ich prítomnosť celkom výnimočná, a to preto, aby sme si spoločne pripomenuli 50. výročie Deklarácie Druhého vatikánskeho koncilu Nostra aetate o vzťahoch Katolíckej cirkvi s nekresťanskými náboženstvami. Táto téma silne ležala na srdci blahoslavenému pápežovi Pavlovi VI., ktorý už na slávnosť Zoslania Ducha Svätého rok pred koncom koncilu ustanovil Sekretariát pre nekresťanov, dnes Pápežskú radu pre medzináboženský dialóg. Preto vyjadrujem moju vďačnosť a moje vrelé privítanie osobám a skupinám rozličných náboženstiev, ktorí dnes chceli byť prítomní, osobitne tým, čo prišli z diaľky.

Druhý vatikánsky koncil bol mimoriadnym časom reflexie, dialógu a modlitby pre obnovenie pohľadu Katolíckej cirkvi na seba samu a na svet. Bola čítaním znamení čias s pohľadom upriameným na aktualizáciu vedenú dvojitou vernosťou: vernosti cirkevnej tradícii a vernosti k dejinám mužov a žien našich čias. Vskutku, Boh, ktorý sa zjavil v stvorení a v dejinách, ktorý hovoril prostredníctvom prorokov a plne vo svojom Synovi, ktorý sa stal človekom (porov. Hebr. 1,1), sa obracia na srdce a na ducha každej ľudskej bytosti, ktorá hľadá pravdu a cesty k jej uskutočňovaniu.

Posolstvo Deklarácie Nostra aetate je vždy aktuálne. Pripomeniem v skratke niekoľko jej bodov:

- rastúca vzájomná závislosť medzi národmi (porov. č. 1)

- ľudské hľadanie zmyslu života, utrpenia, smrti, otázniky, ktoré vždy sprevádzajú našu cestu (porov. č. 1)

- spoločný pôvod a spoločný osud ľudstva (porov. č. 1)

- jednota ľudskej rodiny (porov. č. 1)

- náboženstvá ako hľadanie Boha alebo Absolútna vo vnútri rozličných etník a kultúr (porov. č. 1)

- dobroprajný a pozorný pohľad Cirkvi na náboženstvá: neodvrhuje nič, čo je v nich pekné a pravdivé (porov. č. 2)

- Cirkev s úctou hľadí na veriacich všetkých náboženstiev, oceňujúc ich duchovné a morálne úsilie (porov. č. 3)

- Cirkev, otvorená pre dialóg so všetkými, je zároveň verná pravde v ktorú verí, počnúc tou, že spása ponúknutá všetkým má svoj pôvod v Ježišovi, jedinom Spasiteľovi, a že Duch Svätý koná, ako zdroj pokoja a lásky.

Za posledných päťdesiat rokov je tu mnoho udalostí, iniciatív, inštitucionálnych či osobných vzťahov s nekresťanskými náboženstvami a je ťažké pripomenúť všetky. Osobitne významnou udalosťou bolo stretnutie v Assisi 27. októbra 1986. Želal si ho a inicioval ho svätý Ján Pavol II., ktorý rok predtým, čiže pred tridsiatimi rokmi, obracajúc sa na mladých moslimov v Casablanke vyjadril túžbu, aby všetci veriaci v Boha podporovali priateľstvo a jednotu medzi ľuďmi a národmi (19. augusta 1985).

Osobitnú vďačnosť voči Bohu si zasluhuje pravá a skutočná transformácia, ktorú počas týchto päťdesiatich rokov zažil vzťah medzi kresťanmi a židmi. Ľahostajnosť a opozícia sa premenili na spoluprácu a dobroprajnosť. Z nepriateľov a cudzincov sme sa stali priateľmi a bratmi. Koncil s Deklaráciou Nostra aetate načrtol cestu: „áno“ znovuobjaveniu židovských koreňov kresťanstva; „nie“ akejkoľvek forme antisemitizmu a odsúdenie každej neprávosti, diskriminácie a prenasledovania, ktoré z neho plynú. Vzájomné poznanie, rešpekt a úcta predstavujú cestu, ktorá, ak platí osobitným spôsobom pre vzťahy so židmi, platí analogicky aj pre vzťahy s inými náboženstvami. Myslím osobitne na moslimov – ako pripomína koncil – «klaňajúcich sa jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba i zeme, ktorý prehovoril k ľuďom» (Nostra ætate, 3). Odvolávajú sa na otcovstvo Abraháma, ctia si Ježiša ako proroka, jeho matku Pannu Máriu, očakávajú deň súdu a praktizujú modlitbu, almužnu a pôst (porov. tamtiež).

Dialóg, ktorý potrebujeme, nemôže ináč než byť otvorený a úctivý, vtedy sa ukazuje ako plodný. Vzájomná úcta je podmienkou a zároveň cieľom medzináboženského dialógu: ctiť si právo druhých na život, na telesnú integritu, na základné slobody, čiže slobodu svedomia, myslenia, prejavu a náboženstva.

Svet hľadí na nás veriacich, vyzýva nás spolupracovať medzi sebou, ako aj s mužmi a ženami dobrej vôle, ktorí nevyznávajú žiadne náboženstvo, žiada od nás účinné odpovede na početné témy: pokoj, hlad, bieda, ktoré postihujú milióny ľudí, kríza životného prostredia, násilie, osobitne to, ktoré je páchané v mene náboženstva, korupcia, morálny úpadok, krízy rodiny, ekonomiky, financií a osobitne nádeje. My veriaci nemáme recepty na tieto problémy, avšak máme jeden veľký zdroj: modlitbu. A my veriaci sa modlíme. Musíme sa modliť. Modlitba je naším pokladom, z ktorého čerpáme podľa príslušných tradícií, aby sme prosili o dary, po ktorých prahne ľudstvo.

Z dôvodu násilia a terorizmu sa rozšíril postoj podozrievania či priam odsudzovania náboženstiev. V skutočnosti, aj keď žiadne náboženstvo nie je imúnne voči riziku fundamentalistických či extrémistických úchyliek u jednotlivcov či skupín (porov. Príhovor ku Kongresu USA, 24. septembra 2015), je potrebné hľadieť na pozitívne hodnoty, ktoré žijú a predkladajú, a ktoré sú zdrojmi nádeje. Ide o pozdvihnutie pohľadu, aby sme šli ďalej. Dialóg založený na dôverujúcej úcte môže priniesť semienka dobra, ktoré sa raz stanú zárodkami priateľstva a spolupráce v mnohých oblastiach a osobitne v službe chudobným, maličkým, starším, v prijímaní migrantov, v pozornosti voči tomu, kto je vylúčený. Môžeme spoločne kráčať starajúc sa jedni o druhých a o stvorenstvo. Všetci veriaci každého náboženstva. Spoločne môžeme chváliť Stvoriteľa za to, že nám daroval záhradu sveta, aby sme ju zveľaďovali a chránili ako spoločné dobro a môžeme realizovať spoločné projekty pre boj s chudobou a na zaistenie dôstojných životných podmienok každému mužovi a žene.

Osobitné jubileum milosrdenstva, ktoré je pred nami, je vhodnou príležitosťou pre spoločnú prácu v oblasti charitatívnych diel. A na tomto poli, kde zaváži predovšetkým spolucítenie, sa k nám môžu pridať mnohé osoby, ktoré sa necítia byť veriacimi alebo ktoré hľadajú Boha a pravdu, osoby, ktoré do stredu kladú tvár druhého, osobitne tvár núdzneho brata či sestry. Avšak milosrdenstvo, ku ktorému sme povolaní, objíma celé stvorenstvo, ktoré nám Boh zveril, aby sme boli jeho strážcami a nie vykorisťovateľmi či ešte horšie, ničiteľmi. Vždy si musíme predsavzať, aby sme zanechali svet lepším, než aký sme ho našli (porov. Laudato si´, 194), počnúc prostredím, v ktorom žijeme, malými gestami nášho každodenného života.

Drahí bratia a sestry, pokiaľ ide o budúcnosť medzináboženského dialógu, prvá vec, ktorú musíme urobiť je modliť sa. A modliť sa jedni za druhých: sme bratmi! Bez Pána nič nie je možné; s ním sa všetko stáva možným! Kiež sa naša modlitba – každého podľa vlastnej tradície – plne zosúladí s vôľou Boha, ktorý túži po tom, aby všetci ľudia rozpoznali v sebe bratov a tak aj žili, tvoriac veľkú ľudskú rodinu v harmónii rozličností. Ďakujem. / Preložila: Slovenská redakcia VR

* * * * *

Svätý Otec František pri generálnej audiencii vyslovil aj apel v súvislosti s ničivým zemetrasením v Afganistane a Pakistane, ku ktorému došlo v pondelok 26. októbra: „Sme nablízku národom Pakistanu a Afganistanu postihnutým silným zemetrasením, ktoré si vyžiadalo početné obete a spôsobilo nesmierne škody. Modlime sa za zomrelých a za ich príbuzných, za všetkých ranených a tých, čo zostali bez strechy nad hlavou prosiac Boha o úľavu v utrpení a odvahu v nepriazni. Nech týmto bratom nechýba naša konkrétna solidarita.“

( TK KBS, RV zk; ml ) 20151028032   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]