Práce synody sa skončili už v sobotu večer hlasovaním o texte Záverečnej relácie a jej následným zverejnením. Pápež František rozhodol, že text sa zverejní rovnakým spôsobom ako v predchádzajúcom roku, čiže aj s uvedenými počtami hlasov pre jednotlivé body. Momentálne je text dostupný na internetovej stránke Svätej stolice v talianskom origináli. Oficiálne preklady do iných jazykov ešte neboli publikované. Synoda zároveň vydala aj vyhlásenie na podporu ťažko skúšanému obyvateľstvu na Blízkom východe, v Afrike a na Ukrajine. Na záverečnej 18. generálnej kongregácii v sobotu synodálni otcovia odhlasovali každý z 94 článkov Záverečnej správy jednotlivo. Pri všetkých bodoch hlasy „za“ presiahli dvojtretinovú väčšinu. Podiel súhlasných hlasov sa v drvivej väčšine pohyboval nad 95%, iba šesť článkov dosiahlo menej ako 85% hlasov.

Svätý Otec na záver vystúpil s príhovorom, v ktorom poďakoval Bohu za to, že viedol synodu svojím Duchom, vyslovil tiež vďaku všetkým účastníkom synody a osobitne sekretariátu pod vedením kardinála Baldisseriho, ako i tým, ktorí pracovali obetavo v úzadí. Zároveň predložil synodálnym otcom aj rozsiahlejšiu úvahu o význame práve ukončenej synody, ktorá zostane odkazom pre budúcnosť. Rad radom vymenoval jednotlivé aspekty prínosu synodálnej skúsenosti pre samotný biskupský zbor, pre vnútorný rast Cirkvi a pre plnenie poslania Cirkvi v dnešnej dobe. Osobitne zdôraznil aspekt milosrdenstva a Božej vôle zachrániť každého človeka. Citoval pritom aj viacerých svojich predchodcov na Petrovom stolci: bl. Pavla VI., sv. Jána Pavla II., ako aj pápeža Benedikta XVI.

K príhovoru Svätý Otec pripojil aj hutnú formuláciu úloh, ktorých plnenie predpokladá poslanie Cirkvi dnes. Urobil tak formou tzv. akrostichu, kreatívnej literárnej skladby, v ktorej ku každému písmenu slova rodina – tal. „famiglia“ – priradil určitý aspekt pastoračného či misijného úsilia, ktoré potrebuje Cirkev cieľavedome rozvíjať. Napokon celkom na záver pápež oznámil aj rozhodnutie Záverečný dokument oficiálne publikovať.

Pri dnešnej eucharistii boli najbližšími koncelebrantmi Svätého Otca tí, ktorí sa najužšie podieľali na priebehu synody. Kardináli Wilfrid Fox Napier, Péter Erdő, André Vingt-Trois, Raymundo Damasceno Assis, Luis Antonio Tagle, Lorenzo Baldisseri a Mons. Bruno Forte. Koncelebrovalo vyše 300 ďalších účastníkov synody, včítane dvoch slovenských delegátov, Mons. Stanislava Zvolenského a Mons. Jána Babjaka SJ.

V homílii sa podľa svojho zvyku Svätý Otec sústredil na obsah Božieho slova nedeľnej liturgie, s čítaniami 30. nedele cez rok. Radostné proroctvo Jeremiáša o návrate zo zajatia i žalm 126, ktorý hovorí o plesaní vracajúcich sa Izraelitov, sú podľa jeho slov poukazom na Boží vzťah k ľudstvu, ktorý je vzťahom otcovského spolucítenia. Na úryvku z Listu Hebrejom a na evanjeliovom príbehu z Marka o uzdravení slepého Bartimeja ukázal, aký je spôsob Božieho konania: Boh sa osobne približuje k človeku a zachraňuje ho, aby kráčal spolu s ním.

* * * * *

Prinášame plné znenie homílie pápeža Františka:

Všetky tri dnešné čítania nám predstavujú spolucítenie Boha, jeho otcovstvo, ktoré sa definitívne zjavuje v Ježišovi.

Prorok Jeremiáš, uprostred pohromy pre celý národ, keď je ľud deportovaný nepriateľmi, ohlasuje, že «Pán zachránil svoj ľud, zvyšok Izraela» (porov. 31,7). A prečo to urobil? Pretože on je Otec (porov. v. 9), a ako Otec sa ujíma svojich detí, sprevádza ich na ceste, podopiera «slepého i chromého, ženu ťarchavú aj rodičku» (porov. 31,8). Jeho otcovstvo im otvára schodnú cestu, cestu útechy po toľkých slzách a toľkej trpkosti. Ak ľud zostane verným, ak vytrvá hľadať Boha aj v cudzej krajine, Boh zmení jeho uväznenie na slobodu, jeho samotu na spoločenstvo: to, čo dnes ľud seje v slzách, zajtra bude žať s jasotom (porov. Ž 126,6).

S týmto žalmom sme aj my prejavili radosť, ktorá je ovocím Pánovej spásy od Pána: «Ústa sme mali plné radosti a jazyk plný plesania» (v. 2). Veriaci človek je tým, kto zakúsil zachraňujúce konanie Boha vo vlastnom živote. A my, pastieri, sme zakúsili, čo znamená zasievať s námahou, neraz v slzách, a čo je to radovať sa z milosti žatvy, ktorá vždy presahuje naše sily a naše schopnosti.

Úryvok Listu Hebrejom nám predstavil Ježišovo spolucítenie. Aj on sám sa „zaodel slabosťou“ (porov. 5,2), aby zakusoval spolucítenie s tými, ktorí sú v nevedomosti a omyle. Ježiš je najvyšší veľkňaz, svätý, nevinný, ale zároveň je veľkňazom, ktorý sa podieľal na našich slabostiach a bol podrobený skúške vo všetkom ako my, okrem hriechu (porov. 4,15). Preto je prostredníkom novej a definitívnej zmluvy, ktorá nám dáva spásu.

Dnešné evanjelium sa priamo prepája s prvým čítaním: tak ako bol izraelský ľud oslobodený vďaka otcovstvu Boha, tak bol Bartimej oslobodený vďaka Ježišovmu spolucíteniu. Ježiš práve vyšiel z Jericha. Hoci akurát nastúpil na tú najdôležitejšiu cestu, smerujúcu do Jeruzalema, zastavuje sa ešte, aby odpovedal na Bartimejovo volanie. Nechá sa zachytiť jeho žiadosťou, zaujíma sa o jeho situáciu. Neuspokojí sa s podarovaním almužny, ale chce sa ho dotknúť osobne. Nedáva mu ani pokyny, ani odpovede, ale kladie mu otázku: «Čo chceš, aby som pre teba urobil?» (Mk 10,51). Mohlo by sa to zdať neužitočnou otázkou: po čom by mohol túžiť slepec, ak nie po zraku? A predsa, touto otázkou položenou v osobnom kontakte, priamo, ale úctivo, Ježiš ukazuje, že chce načúvať našim potrebám. Túži viesť s každým z nás rozhovor vychádzajúci zo života, z reálnych situácií, ktorý pred Bohom nič nebude dávať bokom. Po uzdravení Pán hovorí tomu človeku: «Tvoja viera ťa uzdravila!» (v. 52). Je krásne vidieť, ako Kristus obdivuje Bartimejovu vieru, majúc v neho dôveru. On v nás verí, viac než my veríme v seba samých.

Je tu jedna zaujímavá osobitosť. Ježiš žiada svojich učeníkov, aby išli zavolať Bartimeja. Oni sa obrátili na slepca použijúc dva výrazy, ktoré v zvyšnej časti Evanjelia používa iba Ježiš. Ponajprv mu hovoria: „Neboj sa!“, výrazom, ktorý doslova znamená „Maj dôveru, vzchop sa!“ Vskutku, jedine stretnutie s Ježišom dáva človeku silu čeliť tým najťažším situáciám. Druhý výraz je „Vstaň!“, tak ako povedal Ježiš toľkým chorým, keď ich vzal za ruku a uzdravil ich. Tí, ktorí sú s Ježišom, nemôžu inak ako opakovať Ježišove povzbudzujúce a oslobodzujúce slová, privádzajúc priamo k nemu, bez kázní. A k tomuto sú volaní Ježišovi učeníci aj dnes, osobitne dnes: uviesť človeka do kontaktu so súcitným Milosrdenstvom, ktoré zachraňuje. Keď sa volanie ľudstva stáva, tak ako v Bartimejovom prípade, ešte silnejším, niet inej odpovede, než vziať si za svoje Ježišove slová a predovšetkým napodobňovať jeho srdce. Situácie biedy a konfliktu sú pre Boha príležitosťami milosrdenstva. Dnes je čas milosrdenstva!

Sú tu však aj niektoré pokušenia pre toho, kto nasleduje Ježiša. Dnešné Evanjelium vypicháva aspoň dve. Nikto z učeníkov sa nepristavuje, ako to robí Ježiš. Pokračujú v kráčaní, idú vpred, ako keby sa nič nedialo. Ak je Bartimej slepý, oni sú hluchí: jeho problém nie je ich problémom. Toto môže byť aj pre nás rizikom: voči ustavičným problémom radšej ísť ďalej, bez toho, aby sme sa dali vyrušovať. Takýmto spôsobom, tak ako tí učeníci, sme s Ježišom, ale nerozmýšľame ako Ježiš. Sme v jeho skupine, ale stráca sa otvorenosť srdca, vytráca sa úžas, vďačnosť a oduševnenie, a hrozí nám zvykovosť, že sa staneme „navyknutými na milosť“. Môžeme o Ňom hovoriť a pracovať preňho, ale žiť vzdialení od jeho srdca, ktoré sa nakláňa k tomu, kto je zranený. Toto je to pokušenie: „spiritualita fatamorgány“: môžeme kráčať púšťami ľudstva bez toho, aby sme videli, vidiac miesto toho, čo tam v skutočnosti je, skôr to, čo chceme vidieť my. Sme schopní vykonštruovať si pohľady na svet, ale neprijímame to, čo nám Pán dáva pred oči. Viera, ktorá sa nezakoreňuje v živote ľudí, zostáva vyprahnutá a namiesto oáz vytvára ďalšie púšte.

Je tu aj druhé pokušenie, to, že upadneme do „tabuľkovej viery“. Môžeme kráčať s Božím ľudom, ale máme už svoju tabuľku pochodu, do ktorej všetko zapadá: vieme kadiaľ ísť a koľko času tomu venovať, všetci musia rešpektovať náš rytmus a každá komplikácia nás vyrušuje. Riskujeme, že sa staneme tými „mnohými“ z evanjelia, ktorí strácajú trpezlivosť a napomínajú Bartimeja. Krátko pred tým napomínali deti (porov. 10,13), teraz slepého žobráka: kto je na obtiaž alebo nie je na úrovni, má sa vylúčiť. Ježiš však chce začleňovať, predovšetkým toho, kto sa drží na okraji a kričí za ním. Takíto, ako Bartimej, majú vieru, pretože byť si vedomým vlastnej odkázanosti na spásu je najlepším spôsobom ako stretnúť Ježiša.

A napokon Bartimej sa dáva nasledovať Ježiša po ceste (porov. v. 52). Nielenže znovunadobúda zrak, ale sa pripája k spoločenstvu tých, ktorí kráčajú s Ježišom. Drahí synodálni bratia, my sme kráčali spoločne. Ďakujem vám za tú cestu, ktorú sme zdieľali s pohľadom upriameným na Pána a na bratov, pri hľadaní chodníkov, ktoré evanjelium ukazuje našej dobe pre ohlasovanie tajomstva lásky rodiny. Pokračujme v ceste, ktorú si želá Pán. Prosme si od neho pohľad, ktorý je uzdravený a spasený, ktorý dokáže šíriť svetlo, pretože pamätá na jas, ktorý ho osvietil. Nenechajúc sa nikdy zatemniť pesimizmom a hriechom, hľadajme a viďme Božiu slávu, ktorá sa skvie v živom človeku. / Preložila: Slovenská redakcia VR

* * * * *

S blížiacim sa poludním veriaci celkom zaplnili nielen Námestie sv. Petra, ale aj ústie do ulice Via della Conciliazione. Pred modlitbou Anjel Pána spolu s nimi, Svätý Otec v príhovore z okna Apoštolskoho paláca vyzval ďakovať Bohu za dar, ktorým je práve skončená synoda pre celú Cirkev. Príhovor pred modlitbou Anjel Pána Svätého Otca prinášame v plnom znení:

* * * * *

„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes ráno sa svätou omšou slávenou v Bazilike sv. Petra uzavrelo Generálne zhromaždenie Synody biskupov o rodine. Pozývam všetkých ku vzdávaniu vďaky Bohu za tieto tri týždne intenzívnej práce, oduševňovanej modlitbou a duchom opravdivého spoločenstva. Bolo to namáhavé, ale bol to aj ozajstný Boží dar, ktorý istotne prinesie veľa ovocia.

Slovo „synoda“ znamená „spoločne kráčať“. A to, čo sme zažili, bolo skúsenosťou Cirkvi, ktorá je na ceste, kráča osobitne s rodinami svätého Božieho ľudu, rozptýleného po celom svete. Preto ma osobitne zachytilo Božie slovo, ktoré nám dnes prichádza v ústrety v Jeremiášovom proroctve. Hovorí takto: «Hľa, privediem ich späť zo severnej krajiny a z končín zeme ich zhromaždím. Bude medzi nimi slepý i chromý, spolu ťarchavá aj rodička: vráti sa sem veľké spoločenstvo». A prorok dodáva: «Odchádzali s plačom, privediem ich späť v úteche; a budem ich viesť cez potoky vôd, rovnou cestou, nepotknú sa na nej, lebo ja som Izraelov otec» (porov. 31,8-9).

Toto Božie slovo nám hovorí, že prvým, kto chce kráčať spolu s nami, kto chce konať „synodu“ spolu s nami, je práve on, náš Otec. Jeho „snom“, od vekov až na veky, je vytvoriť ľud, zjednotiť ho, viesť ho do zeme slobody a pokoja. A tento ľud je tvorený z rodín: je tu «ťarchavá žena aj rodička», je to ľud, ktorý pri svojom kráčaní posúva život ďalej vpred, s Božím požehnaním.

Je to ľud, ktorý nevylučuje chudobných a znevýhodnených, ale naopak ich začleňuje. Prorok hovorí: Je «medzi nimi slepý i chromý». Je to rodina rodín, v ktorej ten, komu sa darí len s námahou, nezostáva odtisnutý, ponechaný vzadu, ale dokáže držať krok s ostatnými, pretože tento ľud kráča podľa tempa tých posledných, ako sa to robí v rodinách, a tak, ako nás to učí Pán, ktorý sa stal chudobným s chudobnými, maličkým s maličkými, posledným s poslednými. Neurobil tak preto, aby vylúčil bohatých, veľkých a tých, čo sú prví, ale preto, lebo toto je jediný spôsob, ako zachrániť aj ich, ako spasiť všetkých. Kráčať s maličkými, s vylúčenými, s tými najposlednejšími.

Priznám sa vám, že toto proroctvo o kráčajúcom ľude som si dal do súvislosti aj s obrazmi utečencov pochodujúcich cestami Európy, s touto dramatickou realitou našich dní. Aj im Boh hovorí: «Odchádzali s plačom, privediem ich späť v úteche». Aj tieto rodiny najviac trpiace, vykorenené z vlastných krajín, boli s nami prítomné na synode, v našej modlitbe a v našich prácach, cez hlas niektorých ich duchovných pastierov, prítomných v zhromaždení. Títo ľudia hľadajúci dôstojnosť, tieto rodiny hľadajúce pokoj zostávajú naďalej s nami, Cirkev ich neopúšťa, pretože sú súčasťou ľudu, ktorý Boh chce vyslobodiť z otroctva a priviesť k slobode.

A tak sa v tomto Božom slove odráža tak synodálna skúsenosť, ktorú sme práve zažili, ako aj dráma utečencov na pochode po cestách Európy. Nech nám Pán na príhovor Panny Márie pomáha, aby sme ho aj uskutočňovali v štýle bratského spoločenstva.“ / Preložila: Slovenská redakcia VR

* * * * *

Záver synody sprevádzala atmosféra radosti a povzbudenia, čo sa prejavilo aj hromadnou účasťou veriacich na poludňajšej modlitbe spolu so Svätým Otcom. Komentoval to aj slovenský kardinál Jozef Tomko, ktorý koncelebroval spolu so synodálnymi otcami. Rozhovor je možné nájsť ::TU::. Dnes už jediný slovenský kardinál je so synodou spojený aj tým, že sám v rokoch 1979-85 bol generálnym sekretárom Synody biskupov a osobne pripravoval niekoľko synodálnych zasadaní. Jeho meno bolo medzi tými piatimi, ktorým Svätý Otec František osobitne poďakoval pri nedávnej slávnosti 50. výročia zriadenia Synody biskupov. Otec kardinál Tomko sa k niekdajšej úlohe, ktorou sa zapísal do dejín synody, a ktorá je vždy spojená najmä s obrovskou prácou, priznal ::týmito slovami::.

( TK KBS, RV jb; ml ) 20151025002   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]