Irak 17. augusta (TK KBS) Prinášame posolstvo arcibiskupa Bashara Wardu CSsR o kresťanských utečencoch v irackom Erbile. Posolstvo je v plnom znení. Pozdravujem Vás v Kristovi Vykupiteľovi!
Kresťanstvo v Iraku prechádza jedným z najťažších a najkrutejších období jeho dlhej histórie. Jeho dejiny siahajú do prvé storočia. Počas všetkých dlhých storočí sme zakúšali množstvo ťažkostí a prenasledovania. Nechýba množstvo mučeníkov. Počas ostatných desaťročí bolo mnoho kresťanov donútených opustiť krajinu. Veľa ľudí sa muselo presťahovať na iné miesto v našej krajine. Iní ušli do zahraničia. Množstvo ľudí utieklo do skrýš. Odtiaľ však museli opäť utiecť. Mnoho ľudí utekalo kvôli novým výbuchom násilenstiev a iným formám prenasledovania, z miesta na miesto aj tri krát. Vždy keď kresťania utekajú, zanechávajú za sebou dejiny a kultúru, ktorú sa počas dejín mnohí snažili vymazať, alebo aspoň potlačiť. Kresťania z mojej krajiny, prišli v nepokojoch, ktoré nasledovali po II. svetovej vojne, o viac ako 300 dedín. Predtým sme sa stali obeťami genocídy spáchanej ottomanskými Turkami počas masakry v Seifo v r. 1915 a masakry, ktorú vykonal iracká armáda v Semele v r. 1933. Počas Kurdského povstania v r. 1961 a Povstania Soriah v r. 1969 sme boli násilne vytlačení z mnohých dedín a miest. Usadili sme sa v Bagdade a Mosule. V poslednom storočí sa naše kresťanské spoločenstvo stalo terčom násilia v podobe genocíd. Tieto útoky sú plánované. Kresťanské spoločenstvo počas dejín obohacovalo Mezopotámiu svojím náboženstvom, kultúrou a civilizačnými prvkami. Kresťania boli príkladom schopnosti spolunažívať s inými náboženstvami a kultúrami napriek mnohým utrženým bolestivým ranám v dejinách.
Po zmene režimu v r. 2003 sme svedkami genocíd, strategicky plánovaných alebo menej plánovaných. Mnohí ľudia boli odvtedy násilne nútení vysťahovať sa, najprv z Basri, Bagdadu a potom aj z Mosulu a Kirkuku. Násilie dosiahlo svoj vrchol masakrou v kostole Panny Márie spásy v Bagdade v r. 2010, kde boli veriaci počas bohoslužby chladnokrvne povraždení. Ďalšie teroristické krutosti a násilné vysťahovania nastali v r. 2014. Bol to rok, keď sme zažili najhoršiu genocídu v dejinách našej krajiny. Teraz stojíme tvárou v tvár vyhladeniu kresťanstva ako náboženstva a kultúry z Mezopotámie.
V minulom roku viac ako 120 tisíc kresťanov, pod tlakom nepriateľných podmienok Islamského štátu (ISIS) a vo vernosti svojmu kresťanskému presvedčeniu, bolo nútených opustiť dediny a mesto Mosul. Museli odísť v noci, potme. Mnohí z nich , po tom čo opustili všetko, mnoho hodín kráčali po ceste svojej vlastnej Golgoty. Na cestu si nemohli vziať nič, okrem oblečenia. Pešo prišli do regiónu Kurdistan. Či sa ešte budú môcť vrátiť do svojich domov, nie je také isté. Títo kresťanskí utečenci sa často zo správ dozvedajú o rabovaní v ich domoch, alebo o zničení ich domov kvôli vojenským operáciám. Veriaci si dobre uvedomujú, že vojenské oslobodenie oblastí, z ktorých boli vyhnaní, nie je totožné s politickým oslobodením. Čakáme, kým naše dediny budú bezpečné na bývanie. Veríme, že nám drahý Pán vo svojej láskavosti dovolí uzrieť deň, keď sa budeme môcť vrátiť do svojich opustených a zruinovaných domov a spustnutých škôl a nemocníc. Pokiaľ ide o naše drahé chrámy, láme nám srdce pri pomyslení v akom stave ich nájdeme, keď sa budem môcť vrátiť. Obnovíme si ich. Dnes sú naše rodiny úplne odkázané na bratskú lásku iných. Ešte pred necelým rokom žili tieto naše rodiny vo svojich domoch a boli sebestačné, s dostatočným, alebo nadštandardným pravidelným príjmom. V týchto dňoch sa modlíme v stanoch. Zanechali sme za sebou starobylé chrámy, ktoré hovorili príbeh kresťanov, ktorým sa dobre darilo a ktorí budovali na dejinách veriacich silnej viery a mučeníkov.
Príliš mnohí veriaci stratili dôveru v svoju domovinu. Nečudujme sa tomu. Ich krajina ich odmietla a vyhodila. Rozhodli sa teda imigrovať do neznáma, s nádejou, že budú vo väčšom bezpečí. Imigrácia je veľmi dlhou cestou. Naši priatelia a rodiny čakajú kým prídu na rad, aby sa mohli presťahovať do Turecka, Libanonu a Jordánska. Čakajú na šancu, aby sa ešte raz a možno naposledy, mohli presťahovať do USA, Európy, alebo Austrálie. Rozdiel medzi klasickými utečencami, ktorí jednoducho imigrujú do cudziny a utečencami, ktorí sa zdržiavajú vo svojej vlastnej krajine je to, že utečenec zdržiavajúci sa vo svojej vlastnej krajine nie je rozhodnutý odísť. Súčasnú utečeneckú krízu, ktorú zakúšame v Kurdistane je známa ako utečenecká kríza v krajinách našich susedov. Tí, ktorí museli utiecť sa ešte definitíve nerozhodli odísť, alebo si šetria peniaze, aby mohli odísť ďalej. Musíme uznať, že ako cirkev sme na takúto situáciu neboli ani zďaleka pripravení. Ešte pred nedávnom by nás ani vo sne nenapadlo, že budeme musieť v noci utiecť a zažiť to, čo naši predkovia zažili pred sto rokmi.
Arcibiskup Bashar Warda CSsR
Zdroj: cssrredemptoristi.com / Preložil: Rastislav Dluhý CSsR
