Ekvádor 8. júla (RV) Prinášame plný text príhovoru, ktorý pápež František v písomnej podobe odovzdal veriacim pri návšteve Národnej mariánskej svätyne El Quinche v Ekvádore dňa 8. júla 2015 pri stretnutí s kňazmi, zasvätenými osobami a seminaristami.Drahí bratia a sestry,
prinášam k nohám Našej Panej z Quinche všetko, čo som prežil počas týchto dní mojej návštevy. Chcem zveriť jej srdcu seniorov a chorých, s ktorými som na chvíľu pobudol v dome Milosrdných sestier a tiež všetky predchádzajúce stretnutia. Zanechávam ich v Máriinom srdci, a zároveň ich vkladám aj do sŕdc vás kňazov, rehoľníkov a rehoľníc, seminaristov, aby ste, povolaní slúžiť v Pánovej vinici, boli ochrancami všetkého, čo ľud v Ekvádore prežíva, trpí a z čoho sa teší.
Ďakujem Mons. Lazzarimu, pátrovi Minovi a sestre Sandoval za ich slová, ktoré sú mi podnetom, aby som sa s vami podelil o niektoré skutočnosti v spoločnej starostlivosti o Boží ľud.
V evanjeliu nás Pán pozýva, aby sme prijali poslanie bez toho, aby sme kládli podmienky. Je to dôležitý odkaz, na ktorý je dobré nezabúdať a ktorý v tejto svätyni, zasvätenej Obetovaniu Panny Márie, zaznieva s osobitným dôrazom. Mária je príkladom učeníčky pre nás, ktorí sme dostali poslanie tak ako ona.
Dôveryplná odpoveď: «Nech sa mi stane podľa tvojho slova» (Lk 1,38), nám pripomína jej slová v Káne: «Urobte všetko, čo vám povie» (Jn 2,5). Jej príklad je pozvaním slúžiť ako ona.
V Obetovaní Panny Márie môžeme nájsť niektoré podnety pre povolanie každého z nás. Dievčatko Panna Mária bola Božím darom pre svojich rodičov i pre všetok ľud, ktorý očakával oslobodenie. Tento fakt sa často opakuje vo Svätom písme: Boh odpovedá na volanie svojho ľudu tak, že mu posiela slabé dieťa, určené priniesť spásu, ktoré zároveň obnovuje nádej starších rodičov. Božie slovo nám hovorí, že v dejinách Izraela boli sudcovia, proroci a králi Pánovým darom, aby sa jeho nežnosť a milosrdenstvo mohli dostali k jeho ľudu. Sú znakom Božej veľkorysosti: on ich vyvolil, vybral a poslal. Toto nás oslobodzuje od vzťahovačnosti na seba samých, umožňuje nám pochopiť, že viac nepatríme sebe a že naše povolanie si vyžaduje vzdať sa každého sebectva, každej snahy o materiálny zisk či citovú kompenzáciu, ako to zaznelo v evanjeliu. Nie sme obchodníci, ale služobníci; neprišli sme, aby sme sa dali obsluhovať, ale aby sme slúžili, a robíme tak s úplným odpútaním sa, bez palice a bez kapsy.
Niektoré tradície vzťahujúce sa na titul Našej Panej z Quinche nám hovoria, že Diego de Robles vytvoril túto sochu na objednávku domorodcov z kmeňa Lumbicí. Diego ju nevytvoril zo zbožnosti, ale pre peňažný zisk. Keďže mu nemohli zaplatiť, odniesol ju do Oyacachi a vymenil ju za cédrové dosky. Okrem toho Diego nevyhovel ani ďalšej žiadosti tamojšieho ľudu, aby pre sochu postavil oltár, až kým sa neocitol v nebezpečenstve pri páde z koňa a nepocítil pritom pomoc Panny Márie. Vrátil sa do tej dediny a urobil pre sochu podstavec. Aj každý z nás má skúsenosť Boha, ktorý nám prichádza v ústrety na križovatkách a povoláva nás ako ľudí padlých a zdrvených. Nech márna sláva a svetáctvo nespôsobia, že zabudneme na to, odkiaľ nás Boh vykúpil! Nech nám Panna Mária z Quinche pomôže odpútať sa od našich ambícií, našich sebeckých záujmov a prehnanej pozornosti voči sebe samým!
«Autorita», ktorú apoštoli dostávajú od Ježiša nie je pre ich výhody: naše dary sú určené na to, aby obnovovali a budovali Cirkev. Neodmietajte podeliť sa, nebráňte sa dávaniu, neuzatvárajte sa do pohodlia, buďte prameňmi, ktoré pretekajú a osviežujú najmä tých, ktorí sú skľúčení pod ťarchou hriechu, sklamania a nevraživosti (porov. Evangelii gaudium, 272).
Druhý bod, ktorý mi Obetovanie Panny Márie pripomína, je vytrvalosť. V pôsobivej mariánskej ikonografii tohto sviatku sa Panna Mária ako dievčatko vzďaľuje od svojich rodičov, vystupujúc po chrámovom schodisku. Mária sa neobzerá a s jasným odvolaním sa na upozornenie z evanjelia rozhodne kráča vpred. Aj my, ako učeníci evanjelia, sa vydajme na cestu, aby sme každému národu a na každé miesto priniesli Ježišovu dobrú zvesť. Vytrvalosť v poslaní neznamená chodiť z domu do domu, hľadajúc, kde sa k nám budú lepšie správať, kde bude viac prostriedkov a pohodlia. Vyžaduje si, aby sme spojili svoj životný údel s Ježišovým až do konca. Niektoré redakcie zjavení Panny Márie z Quinche nám hovoria o tom, že istá «pani s dieťaťom v náručí» navštívila počas niekoľkých za sebou nasledujúcich popoludní domorodcov z Oyacachi, keď hľadali útočisko pred útokmi medveďov.
Niekoľkokrát Mária vyšla v ústrety svojim deťom; oni jej neverili, pochybovali o tejto panej, avšak zostali v údive nad jej vytrvalosťou, keďže prichádzala každé popoludnie pri západe slnka. Vytrvať i keď nás odmietajú, aj keď sa dostaví noc a narastá strach a nebezpečenstvo. Vytrvať v tejto snahe s vedomím, že nie sme sami, že je to svätý Boží ľud, ktorý kráča vpred.
Určitým spôsobom môžeme v obraze dievčatka Panny, ktorá vystupuje do Chrámu, vidieť Cirkev sprevádzajúcu učeníka misionára. Spolu s ňou sú tu i jej rodičia, ktorí jej sprostredkovali pamäť viery a teraz ju veľkoryso prinášajú Pánovi, aby mohla napredovať na svojej ceste; je tu spoločenstvo, ktoré predstavuje «zástup panien», jej «družičiek» so zažatými lampami (porov. Ž 45,15) a v ktorých Cirkevní otcovia vidia proroctvo o všetkých tých, ktorí sa napodobňovaním Márie úprimne snažia o priateľstvo s Bohom, a sú tu aj kňazi, ktorí ju očakávajú, aby ju prijali a pripomínajú nám, že v Cirkvi majú pastieri zodpovednosť za to, aby s nehou prijímali a pomáhali rozoznať každého ducha a každé povolanie.
Kráčajme jednotní, podporujme sa navzájom a s pokorou prosme o dar vytrvalosti v jeho službe.
Naša Pani z Quinche sa stala príležitosťou pre stretnutie a pre spoločenstvo práve pre toto miesto, ktoré bolo od čias Ríše Inkov ustanovené ako mnohoetnické sídlo. Aké je pekné, ak je Cirkev vytrvalá vo svojom úsilí byť domom a školou spoločenstva, keď vytvárame to, čo s potešením nazývam kultúrou stretnutia!
Obraz Obetovania nám hovorí, že Panna Mária ako dievčatko si po požehnaní od kňazov sadla na schody oltára, potom sa postavila a tancovala. Myslím na radosť, ktorá sa vyjadruje v obrazoch svadby, radosť ženíchovných priateľov, radosť nevesty ozdobenej svojimi šperkami. Takú radosť má človek, ktorý našiel poklad a zanechal všetko, aby ho dostal. Stretnúť Pána, žiť v jeho dome, mať účasť na jeho imtimite zaväzuje ohlasovať Kráľovstvo a prinášať spásu všetkým. Prekročenie prahu chrámu si od nás vyžaduje, aby sme sa ako Mária premieňali na Pánove chrámy a aby sme sa vydali na cestu priniesť ho bratom. Panna, ako prvá učeníčka misionárka, sa po anjelovom zvestovaní bez váhania vydala na cestu do istej judskej dediny, aby sa podelila o toto nesmierne jasanie; to isté, ktoré spôsobilo, že Ján Krstiteľ sa zachvel radosťou v lone svojej matky. Kto počúva jeho hlas, «chveje sa radosťou» a stáva sa ohlasovateľom jeho radosti. Radosť z evanjelizácie pohýna Cirkev, umožňuje jej vyjsť tak ako Márii.
Aj keď je mnoho dôvodov, ktoré sa považujú za podnet premiestnenia svätyne z Oyacachi na toto miesto, zastavím sa zvlášť pri jednom: «Tu je a bola najlepšie dosiahnuteľná, je to tu pohodlnejšie a bližšie pre všetkých». Takto zmýšľal arcibiskup Quita, Fra Luis López de Solís, keď nariadil postaviť svätyňu, ktorá by mala kapacitu všetkých zhromaždiť a prijať. Cirkev, ktorá vychádza, je Cirkev, ktorá sa približuje, ktorá sa prispôsobuje, aby nezostala vzdialená, vychádza z vlastnej pohodlnosti a má odvahu ísť na všetky periférie, ktoré potrebujú svetlo evanjelia (porov. Ev.gaudium, 20).
Teraz sa vrátime k úlohám, za ktoré sme zodpovední, k požiadavkám svätého Božieho ľudu, ktorý nám bol zverený. Spomedzi nich nezabúdajme na starostlivosť, udržiavanie a usmerňovanie ľudovej zbožnosti, ktorej sa možno priam rukou dotýkať na tomto pútnickom mieste a ktorá je veľmi rozšírená v mnohých latinskoamerických krajinách. Veriaci ľud vedel vyjadriť vieru vlastným jazykom, preukázať najhlbšie pocity bolesti, pochybností, radosti, neúspechu a vďačnosti rozličnými formami zbožnosti: procesiami, bdením, kvetmi, piesňami, ktoré sa premenili na veľkolepé vyjadrenie dôvery v Pána a lásky k jeho Matke, ktorá je i našou matkou.
V Quinche sa ľudské i Božie dejiny zlievajú do príbehu jednej ženy, Márie. A to v jednom dome, v našom dome, na našej sestre matke zemi. Tradície tohto titulárneho sviatku pripomínajú cédre, medvede, štrbinu v skale, ktorá tu bola prvým domom Panny Márie. Hovoria nám o vtákoch, ktoré v minulosti obklopovali toto miesto a o kvetoch, ktoré dnes zdobia jeho okolie. Počiatky tejto zbožnosti nás privádzajú do čias, keď bol jednoduchší «vyrovnaný súlad so stvorením (...), čo umožňovalo kontemplovať Stvoriteľa, ktorý žije uprostred nás a v tom, čo nás obklopuje, a ktorého prítomnosť nemôže byť vykonštruovaná» (Laudato si´, 225), no ktorý sa zjavuje v stvorenom svete, vo svojom milovanom Synovi, v Eucharistii, ktorá umožňuje kresťanom, aby sa cítili ako živé údy Cirkvi a aktívne sa zúčastňovali na jeho poslaní (porov. Dokument z Aparecidy, 264), v Našej Panej z Qiunche, ktorá odtiaľ sprevádzala prvopočiatky ohlasovania viery domorodým národom.
Jej zverme naše povolanie; nech každého z nás urobí darom pre náš ľud, nech nám dá vytrvalosť v úsilí a nadšení vychádzať a niesť evanjelium jej Syna Ježiša – v jednote s našimi pastiermi – až na hranice, až na periférie nášho drahého Ekvádora.
Preložila: Slovenská redakcia VR
