Vatikán 17. mája (RV) Svätý Otec František sa v sobotu stretol s rehoľníkmi Rímskej diecézy. Zišli sa pri audiencii v Aule Pavla VI. Išlo o ďalšie z veľkých podujatí Roka zasväteného života. V mene 25-tisíc zasvätených mužov a žien vykonávajúcich svoje poslanie v rámci Rímskej diecézy predložili štyria zástupcovia Svätému Otcovi otázky, na ktoré spontánne odpovedal v srdečnej atmosfére.Prvá otázka pre Svätého Otca vyšla z prostredia klauzúrnych sestier. Augustiniánska sestra Fulvia Sieni hovorila ako delegátka 28 kontemplatívnych kláštorov v Ríme, ktoré sa pýtali, ako je možné v ich spôsobe života nachádzať citlivé vyváženie medzi uzobraním sa a stále naliehavou službou blížnemu, vezmúc do úvahy požiadavky dnešných čias. Svätý Otec v odpovedi uviedol:
„Hovoríte o citlivom vyvážení. Povedal by som skôr, že ide o citlivé vyváženie medzi utiahnutím sa a vychádzaním. Ba viac, ide o napätie medzi utiahnutím sa a vychádzaním. Mníšske povolanie je takýmto napätím – napätím vo vitálnom zmysle, napätím vernosti. Udržiavanie rovnováhy by sa však dalo pochopiť aj ako: «raz sa nakloním na túto stranu a raz na tamtú, tu a tam...» Toto napätie je však Božím povolaním, ktoré tiahne ku skrytému životu, a Božím povolaním urobiť sa nejakým spôsobom viditeľnými, vyjsť. Aké má byť toto zviditeľnenie a aký má byť skrytý život? Toto napätie prežívate vo svojej duši. A je to vaše povolanie: ste ženy v napätí, v napätí medzi týmto postojom hľadania Pána a ukrytia sa v Pánovi a medzi povolaním stávať sa znamením. Múry kláštora nestačia na to, aby boli znamením.
Dostal som pred šiestimi-siedmimi mesiacmi list od jednej klauzúrnej sestry, ktorá sa začala na vrátnici venovať chudobným, potom odišla pracovať von medzi chudobných čoraz viac a viac, až nakoniec povedala: «Mojou klauzúrou je svet». Odpovedal som jej: «Povedz mi, drahá, máš prenosnú klauzúrnu mrežu?». To je pomýlené. A ďalšou chybou je tiež nechcieť nič počuť ani vidieť. «Otče, a môžu správy preniknúť do kláštora?» Musia! Ale nie správy, povedzme, z bulvárnych médií... No správy o tom, čo sa deje vo svete, správy, napríklad, o vojnách, chorobách, o tom, ako veľmi ľudia trpia. A preto, jednou z vecí, ktoré by nemali chýbať, je vyhradený čas na to, aby ste sa venovali ľuďom. Aj počas hodín kontemplácie, mlčania... V niektorých kláštoroch majú telefónny záznamník a ľudia volajú, prosia o modlitbu za to, za ono: toto spojenie je pre svet veľmi dôležité! V niektorých kláštoroch pozerajú televízne správy... Neviem, toto je na zváženie v každom kláštore podľa reguly. Iné zasa odoberajú noviny a čítajú ich; v ďalších kláštoroch sa toto spojenie uskutočňuje iným spôsobom. No vždy je dôležité prepojenie so svetom: vedieť, čo sa deje.
Vaše povolanie totižto nie je útek, ale odchod na bojové pole, je bojom, je klopaním na Pánovo srdce za mesto, v ktorom žijete. Podobne ako Mojžiš, ktorý mal zdvihnuté ruky a modlil sa, kým ľud bojoval. Mnohé milosti prichádzajú od Pána v tomto napätí medzi skrytým životom, modlitbou a počúvaním správ o ľuďoch. Popritom vám opatrnosť a rozlišovanie pomôžu pochopiť, koľko času treba venovať jednému a koľko druhému. Sú aj kláštory, ktoré sa denne polhodinu či hodinu venujú vydávaniu jedla tým, ktorí oň prichádzajú požiadať, a toto nie je proti skrytému životu v Bohu. Je to služba, je to úsmev. Úsmev kontemplatívnych sestier otvára srdce! Úsmev kontemplatívnych sestier sýti tých, ktorí prichádzajú, viac ako chlieb! Tento týždeň máš na starosti vydávanie jedla prichádzajúcim. Niekto sa zaoberá týmto, niekto iným: tento týždeň je tvojou úlohou, aby si sa usmievala na núdznych! Nezabúdajme na to. Sestre, ktorá sa nevie usmievať, niečo chýba. (...)
Podobne, v kláštore sú problémy, boje – ako v každej rodine – malé zvady, aj žiarlivosť, to či ono. Pomáha nám to pochopiť, koľko trpia napríklad ľudia v rodinách: keď sú v rodinách zvady, keď sa hádajú manžel a manželka a keď je tam žiarlivosť, keď sa rodiny rozpadávajú... Aj vy, keď prechádzate touto skúškou, lebo to sa vždy stáva, vnímate, že toto nie je cesta, a prinášate to Pánovi, usilujúc sa o cestu pokoja vo vnútri kláštora, aby Pán nastolil pokoj v rodinách a medzi ľuďmi. «Povedzte mi, otče, toľko čítame o skazenosti vo svete, v meste; azda aj v kláštoroch môže byť skazenosť?» Áno, keď dôjde k strate pamäte. Keď sa vytratí pamäť! Pamäť na povolanie, na prvé stretnutie s Bohom, s charizmou, ktorá stála pri založení kláštora. Keď sa táto pamäť stráca a duša začína byť svetácka, myslí na svetácke veci a vytráca sa horlivosť v modlitbe príhovoru za ľudí.
Vyslovila si jedno nádherné a krásne slovo. «Kláštor je prítomný v meste, Boh je v meste a my počujeme ruch mesta»: ten ruch, ktorý je ruchom života, ruchom ťažkostí, ruchom toľkých ľudí, ktorí chodia do práce, vracajú sa z práce, myslia na to a to, ktorí milujú; všetok tento ruch vás má pobádať, aby ste bojovali s Bohom, s odvahou vlastnou Mojžišovi. Spomeň si, ako bol Mojžiš zarmútený tým, že sa ľud vybral nesprávnou cestou. Pán stratil trpezlivosť a povedal Mojžišovi: «Vyhubím tento ľud! Ty sa však neboj, z teba urobím vodcu iného ľudu». Čo na to Mojžiš? Čo odpovedal: «Nie! Ak zničíš tento ľud, znič aj mňa!» Ide o toto spojenie s tvojím ľudom a mestom. Povedať Pánovi: «Toto je moje mesto a môj ľud. Sú to moji bratia a sestry». To znamená položiť život za ľud. Toto všetko znamená citlivé vyváženie, to delikátne napätie. Je možnosť – neviem, ako to robíte vy, augustiniánky od Štyroch svätých – prijímať ľudí v hovorni. (...)
Dôležité je však nasledovné: Je pravda, že sa dá trochu skĺznuť do neopatrností v súvislosti s časom, keď sa rozprávaniu venuje priveľa času - sv. Terézia o tom mnoho hovorí – avšak vidieť vašu radosť, dostať prísľub modlitby, príhovoru za ľudí, to robí veľmi dobre. A vy sa pol polhodine rozprávania vrátite k Pánovi. Je to veľmi dôležité, veľmi dôležité! Pretože klauzúra vždy potrebuje takéto ľudské spojenie. Toto je veľmi dôležité.
Konečná otázka je: Ako môže kláštor obohacovať i nechať sa obohatiť vo vzťahu k duchovnému životu diecézy a iným podobám zasväteného života, pridržiavajúc sa pevne svojich mníšskych charakteristík? Áno, diecéza: modlitba za biskupa, za pomocných biskupov a za kňazov. Kvalitní spovedníci sú všade! Niektorí nie sú až takí skvelí... ale tí kvalitní tu sú. Viem o kňazoch, ktorí chodia do kláštorov vypočuť si, čo povie klauzúrna sestra a to kňazom veľmi prospieva. Modlite sa za kňazov. V tomto citlivom vyvážení, v tomto delikátnom napätí má miesto aj modlitba za kňazov. Myslite na sv. Teréziu od Dieťaťa Ježiša... Modliť sa za kňazov, ale aj vypočuť kňazov: vypočuť, keď prichádzajú do hovorne. Vypočuť. Poznám mnohých kňazov – dovoľte mi to slovo – ktorí sa «vyventilujú» pri rozhovore s klauzúrnou sestrou. A potom úsmev, nejaké slovíčko a sestrino uistenie o modlitbe spôsobí, že sa vrátia do farnosti potešení. Neviem, či som odpovedal na otázku?“
V odpovedi na druhú položenú otázku Svätý Otec pripomenul rozmer materinskej lásky, ktorá je vlastná každej žene, aj žene zasvätenej:
„Toľkokrát zabúdame na materinskú lásku sestry, pretože aj láska Cirkvi je materinská, (...) a materinská je aj láska Panny Márie. (...) Máriina láska a láska Cirkvi je konkrétna láska! Konkrétnosť je vlastnosť materstva žien, materstva sestier. Ide teda o konkrétnu lásku.“
Schopnosť radovať sa a vytvárať atmosféru sviatku v každodennom živote nemôže zasvätenému životu a ani životu vo farnostiach chýbať, pripomenul Svätý Otec v odpovedi na tretiu položenú otázku.
„V komunitách, vo farnostiach (...), kde sa neoslavuje - ak pripadne sviatok na niektorý deň, tak ho síce pripravia, ale tam voľačo chýba! Sú veľmi prísni: «Takáto disciplína nám prospeje. Všetko beží podľa plánu: deti pristupujú k prvému svätému prijímaniu, je to nádhera, vyučuje sa katechizmus...» No chýba voľačo: chýba ‚frmol‛, chýba ruch, chýba slávenie sviatku! Spoločenstvu chýba srdce, ktoré by vedelo oslavovať. (...) Niektorí duchovní autori hovoria, že Eucharistia, eucharistické slávenie je oslava. Áno, má v sebe oslavný rozmer pri pripomínaní si smrti a zmŕtvychvstania Pána.“
Ďalšou skutočnosťou, na ktorý sa Svätý Otec v tejto odpovedi zameral, bol súlad medzi biskupom a službou rehoľníkov, ktorí v diecéze pôsobia. V tejto súvislosti, ako pokračoval, „Cirkev práve teraz uvažuje, že opäť ponúkne v aktualizovanej podobe jeden už pred časom vydaný dokument o vzťahoch rehoľníkov a biskupa. (...) Ide o Mutuae relationes, ktorý synoda v roku 1994 žiadala prepracovať, no ubehlo už mnoho rokov a ešte sa tak nestalo. Vzťah medzi biskupom a rehoľníkmi nie je jednoduchý, a ani ten s diecézou a diecéznymi kňazmi. (...) Biskup nemôže rehoľníkov používať na látanie dier, a rehoľníci zasa sa nemôžu stavať k biskupovi ako k vlastníkovi firmy, ktorá im zaistí prácu.“
V rámci odpovede na poslednú, štvrtú otázku, sa Svätý Otec rozhovoril o poslušnosti, ktorá má byť inšpirovaná príkladom poslušnosti Krista. Zároveň podčiarkol stále aktuálny náboj, ktorý v sebe nesie jedinečnosť ženy. Preto, ako na záver odpovedí uviedol pápež František, „žena v Cirkvi má mať mnohé úlohy, avšak má ich rozvíjať práve prostredníctvom svojho ‚ženského génia‛.“
