Vatikán 11. apríla (RV) Nie je nič krajšie v živote, ako navždy patriť celým srdcom Bohu a dávať život v službe bratom. Toto je jedna z myšlienok Svätého Otca Františka, ktorými povzbudil účastníkov významného podujatia v rámci Roku zasväteného života. Okolo 1400 rehoľných formátorov a formátoriek sa v týchto dňoch zúčastnilo v Ríme na medzinárodnom kongrese, organizovanom Kongregáciou pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života.Po svätej omši, ktorú dnes ráno v Bazilike sv. Petra slávil spolu s nimi prefekt kongregácie kardinál João Braz de Aviz, ich Svätý Otec prijal na audiencii v Aule Pavla VI. Hneď v úvode vtipne poznamenal na margo ich počtu a nedostatku povolaní, či nie je azda viac formátorov ako formovaných. V príhovore prítomných povzbudil, aby „v tejto službe nešetrili ani časom, ani energiou“, aby „sa nenechali odradiť, keď výsledky nezodpovedajú očakávaniam“, pretože aj neúspechy môžu napomáhať rastu.
Cez prítomných formátorov sa obrátil aj na všetkých, ktorí sú im zverení. Vyjadril presvedčenie, že „kríza povolaní nenastáva tam, kde sú zasvätení schopní skrze vlastné svedectvo odovzdávať krásu zasvätenia“. Ako zdôraznil, „je nutné byť láskyplne pozornými voči ceste každého a evanjeliovo náročnými vo všetkých fázach procesu formácie, počnúc rozlišovaním povolania, aby eventuálna kríza kvantity neviedla k oveľa vážnejšej kríze kvality.“ Rehoľným formátorom sa pápež František poďakoval za „nenápadnú a diskrétnu službu, za čas venovaný počúvaniu a sprevádzaniu“.
Po poďakovaní kardinálovi Braz de Avizovi za slová, ktorými sa na neho obrátil v mene všetkých prítomných, sekretárovi a ďalším spolupracovníkom za zorganizovanie kongresu, pápež František pripomenul, že išlo o prvé podujatie tohto druhu na tejto úrovni. Ako povedal, v pozadí stretnutia rehoľných formátorov vníma aj samotných ich zverencov:
„Chcel som mať toto stretnutie s vami pre to, čím ste a čo reprezentujete ako vychovávatelia a formátori, a pretože za každým z vás vidím vašich a našich mladých, protagonistov prítomnosti prežívanej s nadšením a pôvodcov budúcnosti oživovanej nádejou. Mladých ľudí, ktorí, poháňaní Božou láskou, hľadajú v Cirkvi cesty, aby ho prijali do svojich vlastných životov. Vnímam ich, akoby boli tu prítomní, a venujem im láskyplný pozdrav.
Vidiac vás v takom hojnom počte by sme nepovedali, že je tu kríza povolaní! Ale v skutočnosti je nepopierateľný kvantitatívny pokles, a to robí ešte naliehavejšou úlohu formácie, formácie, ktorá skutočne stvárňuje v srdciach mladých ľudí Ježišovo srdce, aby mali rovnaké cítenie (porov. Fil 2,5; Vita consecrata, 65). Som tiež presvedčený, že kríza povolaní nenastáva tam, kde sú zasvätení schopní skrze vlastné svedectvo odovzdávať krásu zasvätenia. A toto svedectvo je plodné. Ak chýba svedectvo, chýba dôslednosť, nebudú povolania. A k tomu svedectvu ste povolaní. Toto je vaša služba, vaša misia. Nie ste len ‚učiteľmi‘; ste predovšetkým svedkami nasledovania Krista vo svojej vlastnej charizme. A toto je možné, ak každý deň radostne znovu objavíme, že sme Ježišovi učeníci. Odtiaľ vyplýva aj nevyhnutnosť stále bdieť nad svojou vlastnou osobnou formáciou, počnúc silným priateľstvom s jediným Učiteľom.“
V ďalšom bode Svätý Otec v súvislosti s veľkonočným obdobím, ktoré prežívame, použil obraz Galiley, „kde sa to všetko začalo“. Aj pri zrode nášho povolania bola nejaká Galilea, „každý mal skúsenosť s Galileou, so stretnutím s Pánom, na ktoré sa nezabúda“, povedal pápež a sústredil sa na krásu povolania:
„Zasvätený život je nádherný, je jedným z najcennejších pokladov Cirkvi, zakoreneným v krstnom povolaní. Je skutočne pekné byť formátormi, pretože je to privilégium podieľať sa na práci Otca, ktorý formuje srdce Syna v tých, ktorých Duch povolal. Niekedy možno pociťovať túto službu ako bremeno, akoby nás oberalo o niečo dôležitejšie. Ale to je klam, to je pokušenie. Je dôležitá misia, ale je rovnako dôležité formovať pre misiu, pre zanietenosť ohlasovania, idúc kdekoľvek, do každej periférie, aby sme všetkým povedali o láske Ježiša Krista, najmä vzdialeným, rozprávať o tom malým a chudobným a nechať sa tiež nimi evanjelizovať. To všetko si vyžaduje pevný základ, kresťanskú štruktúru osobnosti, ktorú dnes samotné rodiny len zriedka môžu dať. A to zvyšuje vašu zodpovednosť.“
Pokračujúc o vlastnostiach formátora Svätý Otec vyzdvihol nutnosť „mať veľké srdce pre mladých ľudí, aby v nich boli formované veľké srdcia, schopné prijať všetkých, srdcia plné milosrdenstva, plné nežnosti.“
„Vy nie ste len priatelia a spoločníci zasväteného života tých, ktorí sú vám zverení, ale praví otcovia, skutočné matky, schopné požadovať a dať im maximum. To je možné iba skrze lásku, lásku otcov a matiek. Nie je pravda, že mladí ľudia dneška sú spokojní s priemernosťou a že nie sú veľkodušní. Musia však zažiť, že «blaženejšie je dávať, ako prijímať» (Sk 20,35), že v živote podľa poslušnosti je veľká sloboda, veľká plodnosť v panenskom srdci, veľké bohatstvo v tom, že nevlastníme nič. Preto je nutné byť láskyplne pozorní voči ceste každého a evanjeliovo nároční vo všetkých fázach procesu formácie, počnúc rozlišovaním povolania, aby eventuálna kríza kvantity neviedla k oveľa vážnejšej kríze kvality.“
Počiatočná formácia je podľa slov Svätého Otca len „prvým krokom v procese, ktorý by mal trvať celý život. A mladý človek by mal byť vedený k pokornej a rozumovo uvedomelej (inteligentnej) slobode, aby sa nechal vychovávať Bohom Otcom každý deň života, v každom veku, v misii rovnako ako v bratstve, v činnosti rovnako ako v kontemplácii.“
Svätý Otec František poďakoval formátorom za nenápadnú a diskrétnu službu, za čas venovaný počúvaniu, sprevádzaniu a starostlivosti o každého z ich mladých, pričom použil pojmy „apoštolát načúvania“ a „Božia čnosť trpezlivosti“. Zdôraznil, že v tomto poslaní by sa nemalo šetriť ani časom, ani energiou. „A netreba sa odradiť, keď výsledky nezodpovedajú očakávaniam“, povedal a dodal, že aj neúspechy z pohľadu formátora majú svoj význam, môžu napomáhať jeho ceste permanentnej formácie. „A ak občas máte pocit, že vaša práca nie je dostatočne ocenená, vedzte, že Ježiš vás s láskou sleduje a celá Cirkev je vám vďačná“, ukončil Svätý Otec príhovor, pričom 1400 zasvätených mužov a ženy opakovane povzbudil, aby napredovali s radosťou.
„Prajem vám, aby ste s radosťou a vďačnosťou prežívali túto službu, s istotou, že nie je nič krajšie v živote, ako navždy patriť celým srdcom Bohu a dávať život v službe bratom. Prosím vás láskavo, aby ste sa za mňa modlili, aby aj mne Boh dal trochu z tej jeho čnosti trpezlivosti.“
