Vatikán 4. marca (RV) Ak sa „učíme robiť dobro“, Boh „veľkoryso odpúšťa“ každý hriech. To, čo neodpúšťa, je pokrytectvo, „predstieranie svätosti“. Touto myšlienkou sa dnes zaoberal pápež František v homílii rannej svätej omše, slávenej v Dome sv. Marty.Na jednej strane sú tu falošní svätí, ktorí ešte aj zoči-voči nebu majú väčšiu starosť o to, aby vyzerali svätými, než aby nimi skutočne boli, a na druhej strane sú tu hriešnici, ktorí sa posväcujú, keď sa odhliadnuc od spáchaného zla naučili konať väčšie dobro. Svätý Otec, ktorý sa vo svojej meditácii venoval týmto dvom kategóriám, skonštatoval, že niet pochýb o tom, ktorej z nich dá Boh prednosť.
Ako povedal, slová z Knihy proroka Izaiáša (Iz 1,10.16-20) sú imperatívom a súčasne pozvaním, ktoré pochádza priamo od Boha: «Prestaňte robiť zlo, učte sa robiť dobro», obraňujúc siroty a vdovy, tých, „na ktorých nikto nepamätá“, medzi ktorých patria aj „opustení seniori“, „deti, ktoré nechodia do školy“, aj tie, „ktoré ani nevedia urobiť znak kríža“. Za imperatívom nasleduje pozvanie, teda v podstate výzva k neustálemu obráteniu:
„Ale ako sa môžem obrátiť? - «Učte sa robiť dobro!» - Konverzia. Nečistota srdca sa neodstraňuje tak, ako sa odstraňuje škvrna, že ideme do čistiarne a vyjdeme čistí... Odstraňuje sa ‚konaním‘. Vykročením na inú cestu, odlišnú od cesty zla. «Učte sa robiť dobro!» znamená cestu robenia dobra. A ako budem robiť dobro? Je to jednoduché! «Hľadajte spravodlivosť, pomôžte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu.» Pamätajme, že v Izraeli najchudobnejšie a najnúdznejšie boli siroty a vdovy. Vymáhajte pre ne spravodlivosť, choďte tam, kde sú rany ľudstva, kde je tak veľa bolesti... A tak, robiac dobro, si obmyješ svoje srdce.“
A prísľub očistenia srdca, čiže odpustenia, prichádza od samotného Boha, ktorý nevedie viac účet hriechov u tých, ktorí blížnemu prejavujú konkrétne skutky lásky:
„Ak toto konáš, ak ideš touto cestou, na ktorú ťa pozývam - hovorí Pán - aj «keby boli vaše hriechy ako šarlát, zbelejú ako sneh». Je to preháňanie, Pán preháňa, ale je to pravda! Pán nám dáva dar svojho odpustenia. Pán odpúšťa veľkoryso. - ‚Nuž, potiaľto ti odpúšťam, potom sa pozrieme na ďalšie...‘ - Nie, nie! Pán odpúšťa vždy všetko! Všetko! No ak chceš mať odpustené, musíš sa dať na novú cestu konania dobra. Toto je ten dar.“
Evanjelium dňa (Mt 23,1-12), pokračuje Svätý Otec, predstavuje skupinu prefíkaných, „ktorí hovoria správne veci, ale robia pravý opak“. „Všetci sme chytráci a vždy nachádzame nejaký spôsob, iný ako ten správny, len aby sme sa zdali byť spravodlivejšími, než sme: to je cesta pokrytectva“:
„Títo predstierajú, že sa obrátili, ale ich srdce je samá lož: sú klamári! Je to lož... Ich srdce nepatrí Pánovi; patrí otcovi každej lži, satanovi. A toto je falošná svätosť. Ježiš tisíckrát radšej dával prednosť hriešnikom pred týmito. Prečo? Hriešnici hovorili o sebe pravdu. ‚Odstúp odo mňa, Pane, lebo som človek hriešny!‘ – povedal raz Peter. Ani jeden z týchto by niečo také nikdy nepovedal! ‚Ďakujem ti, Pane, že nie som hriešnik, že som spravodlivý ...‘ V druhom týždni Veľkého pôstu sú tu tieto tri slová na uvažovanie, na meditovanie: pozvanie k obráteniu, ten dar, ktorý nám dá Pán, a teda veľké odpustenie, a nástraha spočívajúca v predstieraní obrátenia, idúc pritom cestou pokrytectva.“
