Vatikán 15. decembra (RV) Ježiš nás robí milosrdnými voči ľuďom. No ten, kto má srdce slabé, nezakotvené v Kristovi, riskuje, že bude prísny vo vonkajšej disciplíne, no pokrytcom vo vnútri. To bola téma dnešnej homílie Svätého Otca zo svätej omše v Dome sv. Marty.V centre pápežovej homílie je úryvok evanjelia podľa Matúša (21,23-27), v ktorom sa veľkňazi pýtajú Ježiša s akou mocou koná svoje skutky? Ako hovorí Svätý Otec, je to otázka, ktorá poukazuje na „pokrytecké srdce“ týchto ľudí: „nezaujímala ich pravda“, hľadali vlastný prospech a riadili sa „podľa vetra: oplatí sa ísť sem, potom zasa tam...“, všetci boli ako veterné smerovníky. Bez zásadovosti. Srdce bez dôslednosti. A takto sa trhovnícky zjednávali vo všetkom: kupčili s vnútornou slobodou, s vierou, s vlasťou, so všetkým, okrem dobrého dojmu. Pre nich bolo dôležité to, aby zo všetkého vyviazli dobre“. Boli oportunistami, prospechármi: „využívali udalosti vo svoj prospech“: „Niekto z vás by mi mohol povedať: ‚Otče, veď títo ľudia predsa zachovávali zákon: v sobotu neprešli viac než sto metrov – alebo neviem koľko bolo dovolené prejsť – skutočne nikdy nešli k stolu bez umytia rúk a bez očistných rituálov; boli to veľmi starostliví ľudia, cítili sa byť veľmi istí vo svojich zvykoch‛ - „Áno, to je síce pravda, ale len navonok“, povedal pápež František a pokračoval: „Boli silní, ale len vonkajškovo. Boli akoby zasádrovaní. Ich srdce bolo veľmi slabé, nevedeli, v čo verili. Preto bol ich život – teda jeho vonkajšia časť – celý usporiadaný, no srdce prechádzalo z jednej strany na druhú: mali srdce slabé a ich koža bola akoby stvrdnutá v sádre, tvrdá, hrubá. Ježiš nás naopak učí, že kresťan musí mať silné srdce, pevné srdce rastúce s oporou v skale, ktorou je Kristus. Učí nás tiež spôsobu konania s rozvážnosťou: „So srdcom sa nekupčí, neobchoduje sa so skalou. Skala je Kristus, s tým sa nekupčí!“
„Toto je dráma pokrytectva týchto ľudí. Ježiš nikdy neobchodoval so svojím srdcom Syna Otca, no bol veľmi otvorený k ľuďom, vždy hľadal cestu, ako pomôcť. Oni hovorievali: ‚Toto neslobodno robiť, naša disciplína, naša doktrína hovorí, že sa to nesmie! Prečo tvoji učeníci jedávajú v sobotu zrno prechádzajúc popri poliach? To sa nesmie!‛ - Boli veľmi striktní vo svojej disciplíne: ‚Nie, disciplína je nedotknuteľná, je posvätná‛.“
Pápež František ďalej pripomenul moment, keď pápež Pius XII. oslobodil ľudí od priveľmi prísneho eucharistického pôstu:
„Možno si niektorí pamätáte. Nemohlo sa ani len vypiť za glg vody. Ani len to! A umývať zuby sa muselo takým spôsobom, aby sa voda neprehltla. Sám som sa totiž ako chlapec išiel spovedať z toho, že som bol na prijímaní, keďže som bol v presvedčení, že som trošku vody preglgol. Je to pravda, či nie? Je to pravda. Keď však Pius XII. zmenil disciplínu, znelo hneď: ‚Heréza! Nie! Dotkol sa cirkevnej disciplíny!‛ – mnohí farizeji sa pohoršili. Mnohí. Lebo Pius XII. konal ako Ježiš: videl potrebu ľudí. ‚Chudáci ľudia, v takých horúčavách!‛ A kňazi, čo slúžili tri omše, poslednú o jednej popoludní, s týmto pôstom. Disciplína Cirkvi. Títo farizeji boli takíto – ‚naša disciplína‛ – s tvrdosťou v koži, no ako im hovorí Ježiš, boli ‚hnilí v srdci‛, slabí, slabí až k hnilobe. Temní v srdci.“
„Toto je dráma týchto ľudí“, Ježiš odsudzuje pokrytectvo a prospechárstvo:
„Aj náš život sa môže stať takým, veru aj náš. Priznám sa vám k niečomu. Niekedy, keď som videl takéhoto kresťana, či kresťanku, so srdcom slabým, nepevným, ktoré nebolo upevnené na skale – Ježišovi – a s veľkou prísnosťou navonok, povedal som Pánovi: ‚Pane, podhoď mu banánovú šupku, aby sa pekne pošmykol, aby cítil hanbu za to, že je hriešnikom a aby tak stretol teba, lebo ty si Spasiteľ.‛ Mnohokrát nás hriech privedie k zahanbeniu, a stretneme Pána, ktorý nám odpúšťa – ako títo chorí z evanjelia, čo prichádzali za Pánom, aby ich uzdravil.“
No jednoduchí ľudia sa nemýlili, a to aj napriek slovám oných učiteľov Zákona, lebo chápali, „mali akoby čuch pre vieru“, povedal Svätý Otec a svoju homíliu uzavrel touto modlitbou:
„Prosím Pána o milosť, aby naše srdce bolo jednoduché, žiariace pravdou, ktorú nám on dáva a aby sme tak mohli byť láskaví, odpúšťajúci a chápaví voči druhým, aby sme mali veľké srdce pre ľudí, aby sme boli milosrdní. Aby sme nikdy, ale naozaj nikdy neodsudzovali. Ak chceš odsudzovať, odsúď sám seba, nejaký dôvod sa nájde, však?“ „Prosme Pána o milosť, aby nám dal vnútorné svetlo, aby nás presvedčil, že skalou je jedine on a nie mnohé záležitosti, ktoré my sami robíme dôležitými; a nech nám on sám ukáže cestu, aby nás na nej sprevádzal, nech nám rozšíri srdce, aby doň mohli vojsť problémy mnohých ľudí, a nech nám dá milosť, ktorú nemali títo ľudia: milosť cítiť sa hriešnikmi.“
