Vatikán 28. novembra (RV) Ani uprostred ťažkostí kresťan neupadá do skľúčenosti – zdôraznil Svätý Otec vo svojej štvrtkovej homílii počas rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Pápež František v nej tiež upozornil na to, že skazenosť a rozptýlenosť nás vzďaľujú od stretnutia s Pánom. Babylon a Jeruzalem – v homílii sa pápež František zameral na tieto dve mestá, o ktorých sa zmieňujú dnešné liturgické čítania: Apokalypsa sv. Jána (Zjv 18,1-2.21-23;19,1-3.9a) a úryvok z Evanjelia podľa Lukáša (Lk 21,20-28). Svätý Otec zdôraznil, že obe čítania upriamujú našu pozornosť na koniec tohto sveta. Hovorí nám o „páde dvoch miest, ktoré neprijali Pána, ktoré sa od neho vzdialili“. Ako upresnil, pád týchto dvoch miest „nastáva z rozličných dôvodov“. Babylon je „symbolom zla, hriechu“ a „padá kvôli skazenosti“. Cítil sa byť pánom sveta a seba samého. Keď „sa však hriech nakopí, strácame schopnosť reagovať a začíname podliehať skaze“, povedal Svätý Otec a vysvetlil, že toto nastáva aj u „skorumpovaných osôb, ktoré nemajú silu k tomu, aby reagovali“:
„Lebo korupcia ti dá nejaké to potešenie, dá ti moc a tiež sa vďaka nej cítiš spokojný sám so sebou. Nenecháva priestor Pánovi, priestor k obráteniu. Skazené mesto... Toto slovo ‚korupcia, skazenosť‛ nám dnes hovorí veľa. A to nielen ekonomická korupcia, ale aj korupcia spôsobená mnohými, rozličnými hriechmi; skazenosť pohanského ducha, toho svetského ducha. Tou najhoršou korupciou je duch svetskosti!“
Táto „skazená kultúra ti dáva cítiť sa už tu ako v raji, plne, prekypujúco“, no vo vnútri je táto skazená kultúra jednou hnijúcou kultúrou“, povedal Svätý Otec a vysvetlil, že tento Babylon je symbolom „každej spoločnosti, každej kultúry, každej osoby vzdialenej od Pána, ako aj vzdialenej od lásky k blížnemu, čo končí zhnitím“. Jeruzalem však podľa pápeža Františka „padá z iného dôvodu“. Jeruzalem je Pánovou nevestou, ale nevšíma si Pánove navštívenia, „priviedol Pána k slzám“:
„Babylon padá kvôli korupcii, no Jeruzalem kvôli rozptýlenosti - kvôli tomu, že neprijíma Pána, ktorý prichádza, aby ho spasil. Necítil potrebu spásy. Mal spisy prorokov a Mojžiša a toto mu postačovalo. Zatvorené spisy! Nenechával priestor tomu, aby bol spasený: pred Pánom nechal zatvorené dvere! Pán klopal na dvere, no nebola tu disponovanosť prijať ho, počúvať ho, či nechať sa ním spasiť. A tak padá...“
Ako povedal Svätý Otec, tieto príklady „nás môžu priviesť k zamysleniu sa nad naším životom“. Podobáme sa „skazenému a sebestačnému Babylonu“, či „rozptýlenému“ Jeruzalemu? „Odkaz Cirkvi v týchto dňoch sa však nekončí zničením: oba texty liturgických čítaní obsahujú nádejný prísľub“. Ježiš nás vyzýva pozdvihnúť hlavu, nenechať sa „vystrašiť pohanmi“, povedal pápež František a dodal: Títo „majú svoj čas a my ho musíme znášať s trpezlivosťou, tak, ako Pán znášal svoje utrpenie“:
„Keď myslíme na koniec, spolu so všetkými našimi hriechmi, s celou našou históriou, myslime na hostinu, ktorá nám bude nezištne daná, a pozdvihnime hlavu. Žiadna skľúčenosť: nádej! No skutočnosť je nepekná: existuje mnoho, premnoho národov, miest a ľudí, naozaj mnoho ľudí, ktorí trpia; mnoho vojen, mnoho nenávisti, mnoho závisti, mnoho duchovnej svetskosti a mnoho korupcie. Áno, je to pravda! Toto všetko však padne! Prosme si od Pána milosť byť pripravení na hostinu, ktorá na nás čaká, a to s hlavou vždy pozdvihnutou.“
