Vatikán 4. novembra (RV) V pravidlách Božieho kráľovstva nemá miesto logika protihodnoty, pretože Boh dáva nezištne, zdôraznil pápež František v homílii rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Ako povedal, niekedy zo sebectva alebo túžby po moci odmietame pozvanie na hostinu, na ktorú nás Pán volá nezištne. Máme strach z nezištnosti. Nezriedka Bohu dôverujeme, „ale nie príliš“.Svätý Otec vyšiel v kázni z podobenstva, vyrozprávaného Ježišom v dnešnom úryvku z Lukášovho evanjelia (14,15-24) - o tom, ako istý človek pripravil veľkú večeru, ale pozvaní si našli výhovorky a neprišli. Každý ide rád na hostinu, chce byť pozvaný, povedal Svätý Otec. Avšak toto podobenstvo nás privádza k zamysleniu, že na tejto hostine bolo niečo, prečo sa trom pozvaným, ktorí sú príkladom mnohých, pozvanie nepáčilo. Jeden hovorí, že musí vidieť svoje pole, chce ho vidieť, aby sa cítil „trochu pri moci“. Márnomyseľnosť, hrdosť, moc, radšej sa rozhodne pre toto, než sedieť ako jeden z mnohých. Ďalší kúpil päť volov a zameral sa na podnikanie a nechcel „strácať čas“ s ostatnými ľuďmi. Posledný sa ospravedlnil hovoriac, že je ženatý a nechce priviesť ženu na hostinu. Avšak, ako povedal Svätý Otec, išlo mu o lásku pre seba, o sebectvo. Nakoniec všetci traja majú niečo dôležitejšie pre seba, dôležitejšie ako spoločnú oslavu. Nevedia, čo znamená hostina. Vždy je tu iný záujem, to, čo Ježiš nazýva protihodnotou.
„Keby pozvanie znelo napríklad: ‚Príďte, mám tu dvoch či troch priateľov podnikateľov z cudziny, môžeme niečo spoločne rozbehnúť,‘ iste by sa nikto neospravedlnil. Ale vyľakalo ich to, že pozvanie bolo zadarmo. Znamenalo byť tam jeden ako druhý... Vlastne odradilo ich sebectvo, túžba byť stredobodom všetkého... Je tak ťažké počuť hlas Ježiša Krista, Boží hlas, keď sa niekto točí okolo seba, nemá nijaký horizont, pretože jeho horizontom je on sám. A za týmto je ešte niečo, niečo hlbšie, je tu strach z nezištnosti. Máme strach z Božej nezištnosti. Je taká veľká, že nám naháňa strach.“
To sa stáva, „pretože život nám dáva často zakúsiť veľké utrpenie“, ako je to v prípade emauzských učeníkov, ktorí odchádzajú z Jeruzalema, alebo Tomáša, ktorý sa chce dotknúť, aby uveril. Pápež František pripomenul ľudové porekadlo, že „z tak závratnej ponuky by aj vo svätcovi skrslo podozrenie“, pretože „tá nezištnosť je priveľká“. „A keď nám takto Boh ponúkne hostinu“, pomyslíme si, že „lepšie sa do toho nemiešať“.
„Viac sme si istí v našich hriechoch, v našich limitoch, tu sa cítime byť doma. Vyjsť z nášho domu, aby sme odpovedali na Božie pozvanie, do Božieho domu, s ostatnými? Nie, mám strach. A my všetci kresťania máme tento strach, ukrývaný vnútri... ale nie príliš: Katolíci, ale nie príliš. Dôverujúci v Pána, ale nie príliš. To ‚ale nie príliš‘ poznačuje náš život, robí nás to malými. Zmenšuje nás to.“
Čo ma núti k zamysleniu, je to, že keď sluha oznámi všetko svojmu pánovi, pán sa nahnevá, pretože bol opovrhnutý. A dá zavolať všetkých chudobných, mrzákov, z námestí a ulíc miest. Pán žiada od sluhu prinútiť ľudí, aby prišli na hostinu. „Mnohokrát Pán musí s nami robiť to isté: cez skúšky, mnohé skúšky,“ pokračoval Svätý Otec:
„Donúť ich, lebo tu bude hostina. - Nezištnosť. Nalieha na to srdce, na tú dušu, aby uverila, že je tu Božia nezištnosť, že Boží dar je zadarmo, že spása sa nekupuje, že je to veľký dar, že Božia láska je tým najväčším darom! Toto je nezištnosť. A my máme trochu strach, a preto si myslíme, že svätosť sa dosahuje našimi výkonmi a časom sa z nás stávajú tak trochu pelagiáni! Svätosť, spása - to je nezištnosť.“
Ježiš „tú hostinu zaplatil svojím uponížením sa až na smrť, na smrť na kríži. A to je tá veľká nezištnosť,“ dodal Svätý Otec. Keď sa pozeráme na kríž, myslime na to, že toto je vstupenka na hostinu: „Áno, Pane, ja som hriešnik, mám toho veľa, ale pozriem na teba a idem na Otcovu hostinu. Dôverujem. Nebudem sklamaný, pretože ty si zaplatil všetko.“ Dnes nás Cirkev žiada, aby sme sa nebáli nezištnosti Boha. Musíme len „otvoriť naše srdce, robiť z našej strany všetko, čo môžeme, ale tú veľkú hostinu pripraví on“.
