Vatikán 12. septembra (RV) Skutočné bratské napomínanie je bolestivé, pretože vychádza z lásky, pravdy a pokory. Povedal pápež František pri dnešnom slávení Eucharistie z liturgickej spomienky Mena preblahoslavenej Panny Márie v kaplnke Domu sv. Marty. Upozornil pritom, že ak nám napomínanie robí radosť, tá nie je od Boha. V evanjeliu dňa (Lk 6, 39-42) Ježiš karhá tých, ktorí vidia triesku v oku svojho brata, a nevnímajú brvno vo svojom vlastnom oku. V komentári k tomuto úryvku sa Svätý Otec vracia k téme bratského napomenutia. Ako poznamenal, brat, ktorý urobí chybu, by mal byť napomenutý s láskou:„Nemožno napomínať človeka bez lásky a milosrdenstva. Nemožno robiť chirurgický zákrok bez anestézie. Nemôže sa to, pretože pacient zomrie od bolesti. A láska je ako anestetikum, ktoré pomôže prijať liečbu a akceptovať napomenutie. Zobrať ho na bok a povedať mu to s jemnosťou, láskou.“
Na druhom mieste, musíme hovoriť pravdu, pokračoval Svätý Otec: „Nehovor niečo, čo nie je pravda. Koľkokrát sa v našich komunitách hovorí o inej osobe, čo nie je pravda, iba klebety. Ak by to aj bola pravda, ničí to povesť tej osoby.“ „Ohováranie zraňuje; ohováranie je fackou na povesti človeka, na srdci človeka. Iste, keď ti povedia pravdu, nie je príjemné počuť to, ale ak je povedaná s láskou a milosrdenstvom, je ľahšie prijateľná.“ Z tohto dôvodu „musíme hovoriť o chybách iných“ s láskou. Tretím bodom je napomínať s pokorou: Ak musíš napomenúť za nejakú maličkú chybu, pamätaj, že ty ich máš mnohé a väčšie!“
„Bratské napomenutie je skutkom na uzdravovanie tela Cirkvi. Keď je niekde diera v tkanive Cirkvi, musí byť zašitá. Je to ako keď mamy a babičky zašívajú, je nutné postupovať opatrne, tak sa musí postupovať aj pri bratskom napomínaní. Ak nie si schopný to urobiť s láskou, milosrdenstvom, pravdou a pokorou, spôsobíš krivdu, zranenie srdca tej osoby, ak pridáš navyše klebetu, ktorá zraňuje, staneš sa slepým pokrytcom, ako hovorí Ježiš. «Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka!» Pokrytec! Uvedomte si, že ty si väčší hriešnik ako ten druhý, ale ako brat musíš pomáhať a usmerňovať iných.“
„Znakom, ktorý nám snáď môže pomôcť, je skutočnosť, že keď cítime „istú radosť“, keď vidíme niečo čo sa nemá a máme nutkanie napomenúť za to. Vtedy musíme „byť na pozore, pretože to nie je od Pána“:
„Pri Pánovi je vždy kríž, ťažkosť robiť dobrú vec; pri Pánovi je vždy láska, ktorá nás privádza k jemnosti. Nesúďte. My kresťania máme pokušenie počínať si ako lekári: stavať sa mimo hry hriechu a milosti, akoby sme boli anjeli. Nie! To je to, čo hovorí Pavol: «Aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý.» A kresťan, ktorý v komunite nerobí tieto veci, ani bratské napomenutie v láske, v pravde a pokore, sa diskvalifikovaný! Nedokázal stať sa zrelým kresťanom. Kiež nám Pán pomôže v tejto bratskej službe, takej krásnej a takej bolestivej, pomáhať našim bratom a sestrám, byť lepšími a nech nám pomáha robiť to vždy s láskou v pravde a pokore.“
