Jeruzalem 26. mája (RV) Prinášame plné znenie homílie Svätého Otca pri svätej omši s ordinármi Svätej zeme vo Večeradle dňa 26. mája 2014: Je to veľký dar, ktorý nám dáva Pán, že sa zhromažďujeme tu, vo Večeradle, aby sme slávili Eucharistiu. Keď vás v bratskej radosti zdravím, chcem sa obrátiť so srdečnými myšlienkami na východných katolíckych patriarchov, ktorí sa v týchto dňoch zúčastňovali na mojej púti. Chcel by som im poďakovať za ich významnú prítomnosť, ktorá je mi osobitne vzácna, a ubezpečujem ich, že majú osobitné miesto v mojom srdci a v mojej modlitbe.
Tu, kde Ježiš uskutočnil poslednú večeru s apoštolmi, kde sa ako vzkriesený zjavil medzi nimi, kde Duch Svätý zostúpil s mocou na Máriu a učeníkov, tu sa zrodila Cirkev, a zrodila sa, aby vyšla von. Odtiaľto vyšla, s rozlámaným Chlebom v rukách, s Ježišovými ranami v očiach a s Duchom lásky v srdci.
Zmŕtvychvstalý Ježiš, poslaný od Otca, odovzdal vo Večeradle apoštolom svojho Ducha a s jeho silou ich poslal obnovovať tvár zeme (por. Ž 104,30).
Vyjsť, vydať sa na cestu, neznamená zabudnúť. Cirkev, ktorá vychádza von, si uchováva pamiatku toho, čo sa tu stalo. Duch Tešiteľ jej pripomína každé slovo, každé gesto, a zjavuje ich zmysel.
Večeradlo nám pripomína službu, umytie nôh, ktoré Ježiš vykonal ako príklad pre svojich učeníkov. Umývať nohy jedni druhým znamená prijať sa, akceptovať sa, milovať sa navzájom a slúžiť si. Znamená to slúžiť tomu, kto je chudobný, chorý, vylúčený, kto je mi nesympatický, kto je mi na obtiaž.
Večeradlo nám Eucharistiou pripomína obetu. Pri každom eucharistickom slávení sa Ježiš obetuje za nás Otcovi, aby sme sa aj my mohli zjednotiť s ním, obetovať Bohu náš život, našu prácu, naše radosti a naše bolesti..., priniesť všetko ako duchovnú obetu.
A Večeradlo nám pripomína aj priateľstvo. «Už vás nenazývam sluhami – hovorí Ježiš Dvanástim – ... ale nazval som vás priateľmi» (Jn 15,15). Pán nás robí svojimi priateľmi, zdôveruje sa nám s Otcovou vôľou a dáva nám seba samého. Toto je najkrajšia skúsenosť kresťana, a osobitne kňaza: stať sa priateľom Pána Ježiša a objaviť vo svojom srdci, že on je priateľ.
Večeradlo nám pripomína rozlúčku Učiteľa a prísľub opätovného stretnutia sa so svojimi priateľmi: «Keď odídem ... zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja» (Jn 14,3). Ježiš nás nezanecháva, nikdy nás neopúšťa, predchádza nás do Otcovho domu a tam nás chce so sebou priviesť.
Ale Večeradlo pripomína aj úbohosť, zvedavosť – „kto je ten, kto zradí?“ –, zradu. A môže to byť každý z nás – nie vždy len tí druhí –, kto tieto postoje znova obnovuje, keď sa pozeráme na brata povýšene, keď ho posudzujeme, keď našimi hriechmi zrádzame Ježiša.
Večeradlo nám pripomína aj delenie sa, bratstvo, harmóniu, pokoj medzi nami. Koľko lásky, koľko dobra vyprýštilo z Večeradla! Koľká dobročinná láska vyšla odtiaľto, ako z prameňa rieka, ktorá je na začiatku len potôčikom, a potom sa rozširuje a stáva sa veľkou... Všetci svätci tu načierali, veľká rieka svätosti Cirkvi vždy vyviera stadiaľto, vždy znova, z Kristovho srdca, z Eucharistie, z jeho Svätého Ducha.
Večeradlo nám napokon pripomína zrodenie novej rodiny, Cirkvi, našej svätej hierarchickej matky Cirkvi, ktorú založil zmŕtvychvstalý Ježiš. Rodina, ktorá má Matku, Pannu Máriu. Kresťanské rodiny patria do tejto veľkej rodiny, a v nej nachádzajú svetlo a silu kráčať a obnovovať sa, cez námahy a skúšky života. Do tejto veľkej rodiny sú pozvané a povolané všetky Božie deti z každého národa a jazyka, všetci bratia a deti jediného Otca, ktorý je na nebesiach.
Toto je horizont Večeradla: horizont Zmŕtvychvstalého a horizont Cirkvi. Stadiaľto sa Cirkev vydáva na cestu, aby šla von, oživovaná životodarným vanutím Ducha. Zhromaždená v modlitbe s Ježišovou Matkou, vždy znova prežíva očakávanie obnoveného vyliatia Svätého Ducha: Nech zostúpi tvoj Duch, Pane, a obnoví tvárnosť zeme (por. Ž 104,30)!
Preložil: Rastislav Hamráček SDB
