Bratislava 9. septembra (TK KBS) Pamiatku obeti holokaustu si dnes tradičným položením vencov uctili v Bratislave. Na pietnom akte na Rybnom námestí, kde v minulosti stála synagóga, sa okrem najvyšších ústavných činiteľov, zúčastnili aj zástupcovia Konferencie biskupov Slovenska (KBS). Príhovor Mons. Stanislava Zvolenského prinášame v plnom znení. "Vážený pán predseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán premiér, vážení páni zo Zväzu židovských náboženských obcí, dámy a páni,
keď stojíme pri pamätníku genocídy židovského národa počas Druhej svetovej vojny, prežívame túto chvíľu s veľkými emóciami. Hoci od tých rokov hrôzy uplynuli desaťročia, dobre si uvedomujeme, že tragédia, ktorú nazývame hebrejským termínom šoa, poznačila nielen židovský národ, ale hlboko sa dotkla aj obyvateľov celej našej vlasti a teda aj všetkých členov Katolíckej cirkvi.
Zo Slovenska boli násilne odvlečení za prispenia vládnej moci jej vlastní obyvatelia, z ktorých väčšina zahynula v nacistických koncentračných táboroch. I dnes, po toľkých desaťročiach sa stále pýtame, ako sa vôbec takáto tragédia mohla uskutočniť. Je však primerané a ďakujem za príležitosť, aby som to mohol vyjadriť navonok, že Katolícka cirkev na Slovensku sa díva na túto mimoriadne bolestnú časť svojich dejín pohľadom, ku ktorému nás vedie duch Svätého Písma a ktorý veľmi zreteľne vyjadril dnes už blahoslavený pápež Ján Pavol II., keď sa blížil rok 2000. V dokumente Tertio millenio adventiente napísal, že pre Cirkev, a teda aj pre Cirkev na Slovensku, je dôležité prehlbovať aj vedomie previnení, ktorými sa v minulosti synovia a dcéry Cirkvi vzdialili od ducha Ježiša Krista a posolstva evanjelia a svojimi skutkami vydali negatívne svedectvo a spôsobili pohoršenie a vedomie minulých previnení má byť veľmi silným motívom pokánia a očisťovanie súčasnej generácie (porov. bod 33).
Keď si dnes spomíname na členov židovského národa, ktorí pochádzali zo Slovenska, a obratí o ľudskú dôstojnosť vyvraždení ďaleko od domova, hlboko v srdciach cítime, že sa nás táto udalosť stále bolestne dotýka. Boli to ľudia, ktorí žili v našej vlasti. Každý z nich má svoje meno, svoju rodinu, svoj životný príbeh, ktorý bol násilne pretrhnutý. Môžeme ešte aj dnes nájsť ich domy, kde žili; navštíviť cintoríny, kde pochovávali svojich blízkych; prejsť okolo synagóg, kde chodievali chváliť Boha. Spomienka na nich je konkrétna. Ich životné príbehy sú zapísané v srdciach ich najbližších. Zostali natrvalo uchované aj v pamäti tých, ktorí s nimi spoločne v koncentračných táboroch trpeli a zomierali a zostáva hlboko prítomná v mysliach všetkých ľudí dobrej vôle. Je isté, že spomienka na všetkých je nezničiteľne zapísaná aj do pamäte spravodlivého Boha.
S hlbokou ľútosťou spomíname na tragédiu, ktorú šoa predstavuje pre našu vlasť, a preto jednoznačne odmietame akúkoľvek nenávisť, rasizmus, zneuctenie ľudskej dôstojnosti ktorejkoľvek ľudskej osoby. Pozitívne nás k tomu motivuje aj príklad z minulosti, keď sa slovenskí katolícki biskupi pastierskym listom z 8. marca 1943 jednoznačne postavili proti deportáciám. Uvažovanie nad minulosťou nám pripomína, aké je dôležité prevziať zodpovednosť za slová a skutky, účinkovanie vo verejnom živote, za gestá, ktoré vytvárajú spoločenskú atmosféru a verejnú mienku. Rovnako nám hovorí, aké je nebezpečné interpretovať zlú sociálnu či kultúrnu situáciu skratkami, ktoré končia biľagovaním nejakej spoločenskej skupiny či vytvorením zoznamu nepriateľov. Nikdy nesmieme konať tak, aby sme voči iným ľuďom vyvolali nenávisť, lebo od nenávisti k násiliu je veľmi blízko. Tretím odkazom je poznanie, aké je dôležité kultivovať vlastné svedomie. Ono totiž dáva človeku odvahu správať sa ľudsky i pod spoločenským tlakom. Kresťania sa napriek zlyhaniam jednotlivcov vždy o to usilovali, o čom svedčí dlhý zoznam záchrancov zo Slovenska, ktorí boli ocenení vyznamenaním Spravodliví medzi národmi. Hrdinské svedectvo týchto mnohých odvážnych mužov a žien, ktorí veľa riskovali, aby zachránili životy, je mimoriadne silným povzbudením a záväzkom aj pre nás v súčasnosti.
Milí priatelia, spomínať na tragédiu slovenských židov nemožno bez emócii. Vedie nás to však k uvedomeniu, že treba aj túto príležitosť využiť a posilniť rozhodnutie usilovať sa žiť a hovoriť pravdu, aj keď je to spojené s bolesťou. Je to však jediná cesta, ktorá skutočne vedie dopredu a správnym smerom. Je to nevyhnutne aj cesta pokánia, ktorá nás ma viesť k premene zmýšľania. Prejavy antisemitizmu treba odsúdiť. Rovnako však treba prevziať zodpovednosť za svoje slová a činy, aby sme nevytvárali atmosféru bagatelizovania akéhokoľvek zla a nezasievali nenávisť voči komukoľvek. Nie sme imúnni voči zlu. Nesmieme sa považovať za silnejších a lepších ako naši predkovania. Určite sa však môžeme starať o svoje svedomie, aby bolo dostatočne citlivé na každú krivdu a neprávosť. Ono je svetlom nášho jestvovania, ktoré nám umožňuje správať sa ľudsky a konať v prospech spoločného dobra. Spomienka na obete šoa nás vo svedomí viaže spraviť všetko, aby sa takáto tragédia už nikdy nezopakovala.
Ďakujem vám za pozornosť."
Mons. Stanislav Zvolenský
predseda Konferencie biskupov Slovenska
