Vatikán 29. mája (RV) - Takmer 80-tisíc ľudí si dnes vypočulo prvú z cyklu katechéz Svätého Otca o tajomstve Cirkvi, ktorému sa bude venovať nasledujúce generálne audiencie. Témou dnešnej bola Cirkev ako Božia rodina. František začal svoju okružnú jazdu papamobilom medzi veriacimi už trištvrte hodiny pred začiatkom samotnej audiencie a ako zvyčajne si vymieňal bielu pokrývku hlavy - solideo - s tým, kto si ho kvôli tomu so sebou priniesol, pohotovo odpovedal ľuďom na ich zvolania a venoval sa aj deťom, ktoré Svätému Otcovi podávajú členovia pápežskej ochranky. Dnešná audiencia bola spojená s dažďom. V mori dáždnikov a pršiplášťov však pokračoval premoknutý František v nezakrytom aute až na vyvýšené priestranstvo pred bazilikou, odkiaľ prítomným povedal: "V daždi ste preukázali odvahu!" Potom si osušil hlavu papierovými obrúskami, ktoré mu doniesli spolupracovníci, a začal - už za slnečného počasia - svoju dnešnú katechézu, ktorú prinášame v plnom znení:
"Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Minulú stredu som zdôraznil hlboké puto medzi Duchom Svätým a Cirkvou. Dnes by som chcel začať sériu katechéz o tajomstve Cirkvi, o tom tajomstve, ktoré my všetci prežívame a ktorého sme súčasťou. Rád by som tak urobil pomocou vyjadrení, ktoré sa v hojnej miere nachádzajú v textoch Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu.
Dnešná prvá téma znie: Cirkev ako Božia rodina.
Počas uplynulých mesiacov som viackrát spomenul podobenstvo o márnotratnom synovi alebo lepšie povedané, o milosrdnom otcovi (porov. Lk 15,11-32). Mladší syn opustí otcov dom, všetko premrhá a rozhodne sa vrátiť späť, pretože si uvedomuje, že urobil chybný krok. Nepovažuje sa však viacej za hodného byť synom a dúfa, že bude prijatý aspoň medzi sluhov. Otec mu však beží v ústrety, objíme ho, navracia mu synovskú dôstojnosť a pripraví mu oslavu. Toto podobenstvo, ako aj iné v evanjeliu, výrečne predstavuje Boží plán s ľudstvom.
Aký je tento plán Boha? Chce z nás všetkých vytvoriť jedinú rodinu svojich detí, v ktorej ho každý bude cítiť nablízku a vnímať, že je ním milovaný - tak ako v evanjeliovom podobenstve – a zažívať vľúdnosť Božej rodiny. Z tohto veľkého plánu vyrastá Cirkev, ktorá nie je akousi organizáciou ustanovenou prostredníctvom dohody niekoľkých osôb, ale – ako viackrát pripomenul pápež Benedikt XVI. – je Božím dielom, rodí sa práve z tohto plánu lásky, ktorý sa postupne realizuje v dejinách. Cirkev sa rodí z Božej túžby povolať všetkých ľudí do spoločenstva s ním, do priateľstva s ním, a dokonca mať účasť – ako jeho deti – na Božom živote. Samotné slovo „Cirkev“, z gréckeho ekklesia, znamená „zhromaždenie“: Boh nás zvoláva, pobáda nás, aby sme vyšli z individualizmu, z náklonnosti uzavrieť sa do seba a volá nás, aby sme sa stali súčasťou jeho rodiny. Toto povolanie má pôvod v samom stvorení. Boh nás stvoril, aby sme žili v hlbokom vzťahu s ním. Aj keď hriech prerušil toto spojenie s ním, s inými i so stvorením, Boh nás neopustil. Celé dejiny spásy sú príbehom Boha, ktorý hľadá človeka, ponúka mu svoju lásku a prijíma ho. Povolal Abraháma, aby sa stal otcom mnohých, vyvolil si izraelský ľud, aby s ním uzavrel zmluvu, ktorá zahrnie všetky národy a v plnosti času poslal svojho Syna, aby sa jeho plán lásky a spásy uskutočnil v novej a večnej zmluve s celým ľudstvom. Pri čítaní evanjelií vidíme Ježiša, ako okolo seba zhromažďuje malé spoločenstvo, ktoré prijíma jeho slovo, nasleduje ho, kráča s ním po jeho ceste a stáva sa jeho rodinou. On v tomto spoločenstve pripravuje a buduje svoju Cirkev.
Odkiaľ teda pochádza Cirkev? Rodí sa z najvyššieho prejavu lásky na kríži, z otvoreného Ježišovho boku, odkiaľ vychádza krv a voda, symboly sviatostí eucharistie a krstu. V Božej rodine, v Cirkvi, je oživujúcou miazgou Božia láska, ktorá sa konkretizuje tým, že milujeme Boha a iných, všetkých bez rozdielu a bez hraníc.
Kedy sa Cirkev prejavuje? Pred dvoma týždňami sme túto skutočnosť slávili: Cirkev sa prejavuje vtedy, keď Duch Svätý napĺňa srdcia apoštolov, pobáda ich vyjsť a nastúpiť na cestu ohlasovania evanjelia a rozširovania Božej lásky. Aj dnes niektorí povedia: „Kristus áno, Cirkev nie“ alebo „verím v Boha, ale neverím kňazom“. Je to však Cirkev, ktorá nás privádza ku Kristovi a k Bohu. Cirkev je veľkou rodinou Božích detí. Isteže, má aj ľudské aspekty. Tí, ktorí ju tvoria, pastieri a veriaci, majú slabosti, nedokonalosti i hriechy, aj pápež, či nie? A má ich veľa! Nádherné je však to, že si uvedomujeme, že sme hriešnici. Ak si to uvedomíme, nájdeme Božie milosrdenstvo: Boh vždy odpúšťa. Nezabudnime na to: Boh vždy odpúšťa! Prijíma nás vo svojej odpúšťajúcej a milosrdnej láske. Môžeme povedať, a je to tiež význačné: Hriech je urážkou Boha, ale i príležitosťou pokoriť sa, aby sme si uvedomili, že jestvuje niečo krajšie a tým je Božie milosrdenstvo. Myslime na to.
Dnes si položme otázku: Nakoľko milujem Cirkev? Modlím sa za ňu? Cítim sa byť súčasťou rodiny Cirkvi? Čo robím preto, aby bola spoločenstvom, v ktorom sa každý cíti prijatý a pochopený, zažíva lásku a milosrdenstvo Boha, ktorý obnovuje jeho život? Viera je dar a skutočnosť, ktorá sa nás osobne dotýka. Boh nás volá, aby sme našu vieru prežívali spoločne ako rodina, ako Cirkev.
Prosme Pána, osobitne v tomto Roku viery, aby naše spoločenstvá, celá Cirkev, boli čoraz viac pravými rodinami, ktoré žijú a rozširujú Božiu lásku. Ďakujem."
*
František sa po príhovoroch a pozdravoch ešte obrátil na špecifické skupiny veriacich: „Obraciam sa nakoniec na vás, milí mladí, chorí a novomanželia. Počas tejto poslednej audiencie v mesiaci máj, patria, prirodzene, naše myšlienky Najsvätejšej Panne Márii, žiariacej hviezde na našej kresťanskej púti. Neprestajne sa na ňu obracajme, aby sme vďaka jej príhovoru a podľa jej príkladu našli inšpiráciu a isté vedenie na našej každodennej púti viery.“
Potom adresoval prítomným nasledovné pozvanie: „Zajtra, na slávnosť Božieho tela, budeme ako každý rok sláviť o 19. hod. svätú omšu v Bazilike sv. Jána v Lateráne. Po jej skončení bude nasledovať slávnostná procesia, ktorá sa skončí v Bazilike Santa Maria Maggiore. Pozývam veriacich Ríma a pútnikov, aby sa zjednotili pri tomto prejave hlbokej viery v Eucharistiu, ktorá je najcennejším pokladom Cirkvi a ľudstva.“
Preložili: Vatikánsky rozhlas / sr. Agnes Jenčíková CJ, Mária Fábryová
