Vatikán 27. februára (RV) - Svätému Otcovi prišlo dnes na Svätopeterské námeste za takmer osem rokov jeho pontifikátu poďakovať okolo 150-tisíc ľudí. V poslednej katechéze, niekoľkokrát prerušovanej aplauzom, podal dojemné svedectvo viery. Prinášame ju v plnom znení. "Ctihodní bratia v biskupskej a kňazskej službe, vážené občianske autority, drahí bratia a sestry,
ďakujem vám, že ste prišli v takom hojnom počte na túto poslednú generálnu audienciu.
Srdečná vďaka! Som naozaj dojatý! A vidím živú Cirkev! A myslím, že sa máme poďakovať Stvoriteľovi za nádherné počasie, ktoré nám dnes dal, hoc je ešte zima.
Tak ako apoštol Pavol v úryvku zo Sv. písma, ktorý sme práve počuli, i ja cítim v srdci, že musím predovšetkým ďakovať Bohu, ktorý vedie Cirkev a dáva jej vzrast, zasieva svoje Slovo a tak živí vieru svojho ľudu. V tejto chvíli v duchu objímam celú Cirkev rozšírenú vo svete a ďakujem Bohu za „správy“, ktoré som dostal počas týchto rokov v Petrovom úrade o viere v Pána Ježiša Krista a o láske, ktorá skutočne prúdi v Tele Cirkvi a dáva mu žiť v láske a nádeji, otvárajúc a orientujúc ho v ústrety životu v plnosti, smerom k nebeskej vlasti.
Všetkých prinášam v modlitbe k Bohu, ktorý je prítomný a vkladám do nej každé stretnutie, každú cestu, každú pastoračnú návštevu. Všetko a všetkých v modlitbe odovzdávam Pánovi s prosbou, aby sme boli naplnení poznaním jeho vôle, so všetkou múdrosťou a duchovnou chápavosťou a aby sme žili, ako sa patrí vzhľadom na Pána a páčili sa mu vo všetkom, prinášajúc ovocie všetkých dobrých skutkov (porov. Kol 1,9-10).
V tejto chvíli som plný veľkej dôvery, pretože viem, a vieme to my všetci, že Slovo pravdy evanjelia je silou Cirkvi, je jej životom. Evanjelium očisťuje a obnovuje, prináša ovocie všade tam, kde ho spoločenstvo veriacich počúva, prijíma Božiu milosť v pravde a láske. Toto je moja nádej, toto je moja radosť.
Keď som 19. apríla pred takmer ôsmimi rokmi prijal Petrov úrad, bol som o tom pevne presvedčený a vždy ma sprevádzala istota, že Cirkev žije z Božieho slova. V tej chvíli, ako som už viackrát pripomenul, v mojom srdci zazneli slová: „Pane, čo odo mňa chceš? Dávaš mi na plecia ťažké bremeno, ale ak toto odo mňa žiadaš, na tvoje slovo spustím siete v istote, že ty ma povedieš i so všetkými mojimi slabosťami.“ Po ôsmych rokoch môžem povedať, že Pán ma viedol, bol pri mne, denne som mohol vnímať jeho prítomnosť. Na tomto úseku cesty Cirkvi boli chvíle radosti a svetla, ale i momenty neľahké. Cítil som sa ako sv. Peter s apoštolmi v loďke na Galilejskom jazere. Pán nám daroval mnohé slnečné dni a jemný vánok, dni hojného rybolovu. Boli i chvíle, keď sa voda dvíhala a dul protivietor - ako počas celých dejín Cirkvi - a zdalo sa, že Pán spí. Vždy som však vedel, že Pán je v tej loďke prítomný, vždy som vedel, že loďka Cirkvi nie je moja, nie je naša, ale jeho. A Pán nedovolí, aby sa potopila. On je jej vodcom, isteže aj prostredníctvom ľudí, ktorých si vybral, pretože tak chcel. Toto bola a je istota, ktorú nič nemôže zatieniť. Kvôli tomu je dnes moje srdce plné vďačnosti Bohu, pretože celej jeho Cirkvi a ani mne nikdy nechýbala jeho útecha, svetlo a láska.
Sme v Roku viery, ktorý som chcel, aby posilnil našu vieru v Boha, keďže sa zdá, akoby sme ho kládli vždy viac na druhé miesto. Chcel by som pozvať všetkých, aby si obnovili pevnú nádej v Pána a zveriť nás ako deti do jeho rúk v istote, že jeho ramená nás vždy podopierajú a pomáhajú nám kráčať dopredu každý deň i napriek námahám. Chcel by som, aby sa každý cítil milovaný tým Bohom, ktorý vydal svojho Syna za nás a prejavil nám lásku bez hraníc. Chcel by som, aby každý cítil radosť z toho, že je kresťanom. V jednej peknej rannej modlitbe sa hovorí: „Klaniam sa ti, môj Bože, a milujem ťa celým srdcom. Ďakujem ti, že si ma stvoril a urobil ma kresťanom...“. Áno, sme spokojní s darom viery. Je to najvzácnejší dar, ktorý nám nik nemôže vziať! Ďakujme Pánovi zaňho každý deň, modlitbou a pravdivým kresťanským životom. Boh nás miluje, ale očakáva, že ho budeme i my milovať!
V tejto chvíli nechcem ďakovať iba Bohu. Pápež nie je sám pri vedení Petrovej loďky, i keď má najväčšiu zodpovednosť. Nikdy som sa necítil osamelý pri nesení radostí i ťarchy Petrovho úradu. Pán mi dal mnohých ľudí, ktorí mi veľkodušne a s láskou k Bohu a k Cirkvi pomáhali a boli mi na blízku. Predovšetkým vy, drahí bratia kardináli: vaša múdrosť, vaše rady, vaše priateľstvo boli pre mňa vzácne. Moji spolupracovníci, začnem mojím štátnym sekretárom, ktorý ma verne počas týchto rokov sprevádzal, Štátnym sekretariátom a celou Rímskou kúriou, ako i všetkými, ktorí v rôznych oddeleniach konajú svoju službu Svätej stolici: sú mnohí, v úzadí, a práve v tomto tichu, v každodennom nasadení, v duchu viery a s pokorou boli mojou pevnou a spoľahlivou oporou.
Osobitne sa obraciam na Cirkev v Ríme, na moju diecézu! Nemôžem nespomenúť bratov v biskupskej službe a v kňazstve, zasvätené osoby a celý Boží ľud. Počas pastoračných návštev, stretnutí, audiencií a ciest som vždy vnímal veľkú pozornosť a hlbokú náklonnosť. Mal som rád všetkých a každého bez rozdielu, s láskou, ktorá je v srdci každého Pastiera, predovšetkým Rímskeho biskupa, nástupcu apoštola Petra. Každý deň som vás zahŕňal do modlitieb s otcovským srdcom.
Chcel by som ešte pozdraviť všetkých a poďakovať vám: pápežovo srdce objíma celý svet. Rád by som vyjadril svoju vďačnosť Diplomatickému zboru pri Svätej stolci, ktorý sprítomňuje veľkú rodinu národov. Myslím zároveň na všetkých, ktorí sa angažujú za dobrú komunikáciu a ďakujem im za túto dôležitú službu.
Chcem sa zároveň zo srdca poďakovať mnohým ľuďom z celého sveta, ktorí mi počas uplynulých týždňov zaslali dojímavé prejavy pozornosti, priateľstva a modlitby. Naozaj, pápež nie je nikdy sám. Teraz to zažívam opäť, veľmi silným spôsobom, ktorý sa dotýka môjho srdca. Pápež patrí všetkým a mnohí ľudia sa cítia byť veľmi blízko pri ňom. Dostávam mnoho listov od veľkých tohto sveta: predstaviteľov štátov, od najvyšších rehoľných predstavených, od reprezentantov sveta kultúry atď. Dostávam však i mnoho pozdravov od jednoduchých ľudí, ktorí mi píšu zo srdca a prejavujú mi svoju náklonnosť, rodiacu sa zo skutočnosti, že sme spolu s Kristom, v Cirkvi. Tieto osoby mi nepíšu tak ako sa zvykne písať nejakému vládcovi či niekomu veľkému, koho nepoznáme. Píšu mi ako bratia a sestry alebo ako synovia a dcéry s vedomím silného láskyplného rodinného puta. Tu sa môžem rukou dotknúť Cirkvi nie ako organizácie, ani asociácie s náboženským či humanitným cieľom, ale ako živého tela, spoločenstva bratov a sestier v Tele Ježiša Krista, ktoré všetkých zjednocuje. Zažiť Cirkev týmto spôsobom a môcť sa takmer dotknúť sily jej pravdy a jej lásky je dôvodom pre radosť v čase, keď mnohí hovoria o jej úpadku. Vidíme však, ako Cirkev i dnes žije!
V týchto posledných mesiacoch som vnímal úbytok svojich síl a prosil som nástojčivo Boha v modlitbe o jeho svetlo, aby som sa vedel správne rozhodnúť nie pre dobro mňa samého, ale pre dobro Cirkvi. Urobil som tento krok v plnom vedomí jeho závažnosti i jeho nezvyčajnosti, ale s hlbokým pokojom mysle. Milovať Cirkev znamená mať odvahu urobiť ťažké, pretrpené rozhodnutia, vždy prihliadajúc na dobro Cirkvi a nie vlastné.
Dovolím si opäť pripomenúť 19. apríl 2005. Závažnosť rozhodnutia tkvela v skutočnosti, že od tej chvíle som bol v ustavičnom nasadení pre Pána. V neprestajnom – to znamená, že ten, kto nesie Petrov úrad nemá viac žiadne súkromie. Patrí vždy a úplne všetkým, celej Cirkvi. Z jeho života takpovediac zmizne jeho súkromný rozmer. Mohol som to zakúsiť a prežívam to i teraz, že svoj život nájde ten, kto ho daruje. Spomenul som pred chvíľou, že mnohí ľudia, ktorí milujú Pána, milujú i Petrovho nástupcu a prejavujú mu náklonnosť. Pápež má naozaj bratov a sestry, synov a dcéry po celom svete a cíti sa bezpečne v objatí vášho spoločenstva, pretože už viac nepatrí sebe, ale patrí všetkým a všetci patria jemu.
„Vždy“ znamená i „navždy“ - nie je viac možnosť návratu k súkromiu. Moje rozhodnutie zanechať aktívne vykonávanie úradu neznamená toto. Nevrátim sa k súkromnému životu, k cestovaniu, stretnutiam, prijatiam, konferenciám atď. Neopustím kríž, ale novým spôsobom ostanem pri Ukrižovanom Pánovi. Nebudem viac nositeľom úradnej moci pri spravovaní Cirkvi, ale ostanem v službe modlitby, takpovediac, v Petrovom ovčinci. Sv. Benedikt, ktorého meno nosím ako pápež, mi v tom bude veľkým vzorom. Ukázal nám cestu života, ktorá či už aktívna alebo pasívna, patrí celkom Božiemu dielu.
Ďakujem všetkým a každému za rešpekt a pochopenie, s akým ste prijali toto dôležité rozhodnutie. I naďalej budem sprevádzať cestu Cirkvi modlitbou a rozjímaním, v oddanosti Pánovi a jeho Neveste, pre ktorých som sa snažil žiť každý deň až doteraz a pre ktorých chcem žiť navždy. Prosím vás, aby ste na mňa pamätali pred Bohom a predovšetkým, modlili sa za kardinálov, ktorí sa zišli kvôli takej významnej úlohe, i za nového Nástupcu apoštola Petra: nech ho Pán sprevádza svetlom a silou svojho Ducha.
Prosme o materinský príhovor Pannu Máriu, Matku Božiu a Matku Cirkvi, nech sprevádza každého z nás i celé cirkevné spoločenstvo. Jej sa zverujeme s hlbokou dôverou.
Drahí priatelia, Boh vedie svoju Cirkev, podopiera ju vždy, a najmä v náročných momentoch. Nestraťme nikdy pohľad viery, ktorá je jedinou pravou víziou cesty Cirkvi a sveta. V našich srdciach, v srdci každého z vás, nech je vždy radostná istota, že Pán je po našom boku, neopustí nás, je nám na blízku a objíma nás svojou láskou. Ďakujem."
Preložila: sr. Agnes Jenčíková CJ
