"Drahí bratia a sestry,

Krédo, ktoré začína definujúc Boha ako „Otca všemohúceho“, ako sme o tom uvažovali minulý týždeň, ďalej pridáva, že je „Stvoriteľom neba i zeme“, prevezmúc tak vyjadrenie úvodných stránok Biblie. V prvom verši Svätého písma čítame: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem“ (Gn 1,1): čo znamená, že Boh je počiatkom všetkého a v nádhere stvorenia sa prejavuje všemohúcnosť Otca, ktorý nás miluje. Boh sa v diele stvorenia prejavuje ako Otec, nakoľko je pôvodcom života a v tvorení ukazuje svoju všemohúcnosť. Obrazy, ktoré používa Sväté písmo, sú v tejto súvislosti veľmi pôsobivé (porov. Iz 40,12; 45,18; 48,13; Ž 104,2.5; 135,7; Pris 8, 27-29; Job 38–39). On, dobrý a mocný Otec, sa stará o to, čo stvoril s láskou a vernosťou, ako opakujú žalmy (porov. Ž 57,11; 108,5; 36,6). Takto sa stvorenie stáva miestom poznania a uznania Pánovej všemohúcnosti a dobroty a je výzvou pre nás veriacich, aby sme ho ohlasovali ako Stvoriteľa. „Vierou“ – píše autor listu Hebrejom – „chápeme, že Božie slovo stvárnilo svety tak, že z neviditeľného povstalo viditeľné“ (11,3). Viera v sebe zahŕňa schopnosť uznať neviditeľné rozpoznaním jeho stôp vo viditeľnom svete. Veriaci človek môže čítať vo veľkej knihe prírody a pochopiť jej reč (porov. Ž 19,2-5). Vesmír hovorí o Bohu (porov. Rim 1,19-20), je však potrebné jeho slovo zjavenia, ktoré vzbudí vieru, aby človek mohol dosiahnuť plné poznanie skutočnosti Boha ako Stvoriteľa a Otca. Ľudský rozum sa môže oprieť o Sväté písmo, aby vo svetle viery našiel kľúč k interpretácii pochopenia sveta. Osobitné miesto v tejto súvislosti zaujíma kniha Genezis, jej prvá kapitola, so slávnostným predstavením stvoriteľského diela počas šiestich dní. Za šesť dní Boh tvorí a napĺňa svoje dielo a v siedmy deň, v sobotu, zanecháva činnosť a odpočíva. Deň slobody, deň spoločenstva s Bohom. Týmto obrazom nám kniha Genezis naznačuje, že prvou Božou myšlienkou bolo nájsť lásku, ktorá bude odpovedať na jeho lásku. Druhá myšlienka bola venovaná stvoreniu hmotného sveta, do ktorého túto lásku umiestni, kde vloží stvorenia, čo mu v slobode odpovedia. Štruktúra textu je teda prerušovaná niekoľkými významnými opakovaniami. Napríklad, šesťkrát sa opakuje fráza: „Boh videl, že je to dobré“ (vv.4.10.12.18.21.25). Na záver, siedmy raz, po stvorení človeka, dodáva: „Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré“ (v.31). Všetko, čo Boh tvorí je krásne a dobré, preniknuté múdrosťou a láskou. Úkonom stvorenia Boh vnáša poriadok, prináša harmóniu a krásu. Z rozprávaní knihy Genezis sa ďalej dozvedáme, že Boh tvorí svojím slovom: desaťkrát čítame v texte výraz „Boh povedal“ (vv. 3.6.9.11.14.20.24.26.28.29). Je to slovo, Boží Logos, pôvodca sveta. Výrazom „Boh povedal“ sa tak stalo, aby sa zdôraznila účinná moc Božieho slova. Takto spieva i žalmista: „Pánovým slovom povstali nebesia a dychom jeho úst všetky ich voje... lebo on riekol a stalo sa, on rozkázal a všetko bolo stvorené (33,6.9). Život sa rodí, svet povstáva, pretože všetko poslúcha Božie slovo.

Naša dnešná otázka znie: má ešte význam hovoriť v našom čase vedy a techniky o stvorení? Ako máme rozumieť rozprávaniu knihy Genezis? Úlohou Biblie nie je byť manuálom prírodných vied. Naopak, umožňuje nám pochopiť autentickú a hlbokú pravdu o veciach. Základná pravda v rozprávaniach knihy Genezis pozostáva v skutočnosti, že svet nie je akýmsi zhlukom navzájom pôsobiacich síl, ale má svoj počiatok a stabilitu v Logose, vo večnej Božej mysli, ktorá neprestajne udržiava vesmír. Z tejto mysle, od stvoriteľského Ducha, vychádza plán so svetom. Je dôležité veriť, že je základom všetkého, osvecuje každý aspekt jestvovania a napĺňa odvahou čeliť úskaliam života s dôverou a nádejou. Sväté písmo nám hovorí o pôvode bytia, sveta, o našom pôvode, ktorý nie je iracionálny, ale vychádza z lásky a slobody. Akoby jestvovali dve alternatívy: priorita iracionálneho a nevyhnutnosti alebo prvenstvo rozumu, slobody a lásky. My sa prikláňame k tej druhej možnosti.

Pár slovami by som sa chcel zastaviť pri vrchole celého stvorenia: pri mužovi a žene, pri človeku, jedinom „schopnom poznať a milovať svojho Stvoriteľa“ (past. Konšt. Gaudium et spes, 12). Žalmista, hľadiac na nebesia, sa pýta: „Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?” (8,4-5). Človek, stvorený z Božej lásky, je malý v porovnaní s nekonečnom univerza. Mnohokrát, hľadiac uchvátení na nekonečnú oblohu, si i my uvedomujeme našu ohraničenosť. V človeku prebýva tento paradox: naša malosť a pominuteľnosť jestvujú spolu s veľkosťou, ktorú do nás vložila Božia láska.

Rozprávania o stvorení v knihe Genezis nás uvádzajú do tohto tajomného prostredia a pomáhajú nám pochopiť Boží plán s človekom. Predovšetkým potvrdzujú, že Boh vytvoril človeka z prachu zeme (porov. Gn 2,7). To znamená, že nie sme Bohom, že sme sa nestvorili sami, sme hlina. Znamená to však i skutočnosť, že Božím stvoriteľským dielom pochádzame z dobrej zeme. K tomu sa pridáva ďalšie základné tvrdenie: všetci ľudia sú prachom, a táto danosť ide ponad kultúrne a historické rozdiely, ponad každú spoločenskú odlišnosť. Sme jediným ľudstvom vytvoreným z jedinej Božej zeme. Je tu i ďalší prvok: Boh dal človeku počiatok vdýchnutím dychu života do tela vytvoreného zo zeme (porov. Gn 2,7). Človek je stvorený na obraz a podobu Boha (porov. Gn 1,26-27). Všetci v sebe nosíme Boží oživujúci dych a každý ľudský život, ako nám hovorí Biblia, je pod Božou zvláštnou ochranou. Toto je najhlbším dôvodom nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti pred každým pokušením hodnotiť človeka podľa utilitaristických kritérií a moci. Byť na Boží obraz a podobu privádza človeka k tomu, aby sa neuzatváral sám do seba, ale bol v bytostnom spojení s Bohom. V prvých kapitolách knihy Genezis nachádzame dva výrečné obrazy: záhradu so stromom poznania dobra a zla a obraz hada (porov. 2,15-17; 3,1-5). Záhrada predstavuje prostredie, do ktorého Boh človeka umiestnil. Nestvoril ho do divokého lesa, ale na miesto, ktoré chráni, živí a ponúka útočisko. Preto má človek vnímať svet nie ako majetok, ktorý treba vyplieniť a využiť, ale ako dar Stvoriteľa, znak jeho spasiteľnej vôle, dobro, ktoré má zveľaďovať a chrániť, aby rástlo a rozvíjalo sa v úcte, v harmónii, podľa rytmu a logiky, podľa Božieho plánu (Gn 2,8-15).

Had je postavou vychádzajúcou z východných kultov plodnosti, ktoré priťahovali Izrael a predstavovali neprestajné pokušenie opustiť tajomnú zmluvu s Bohom. V tomto svetle Sväté písmo hovorí o pokušení, ktoré doľahlo na Adama a Evu a stalo sa jadrom hriechu. Čo v skutočnosti had hovorí? Nepopiera Boha, ale podsúva ľstivú otázku: „Naozaj povedal Boh: ‚Nesmiete jesť z nijakého rajského stromu?’“ (Gn 3,1). Týmto spôsobom had vzbudzuje zdanie, že zmluva s Bohom je akási reťaz, ktorá zväzuje, oberá o slobodu a o nádherné a vzácne skutočnosti života. Vzniká pokušenie vytvoriť si vlastný svet, nerešpektovať ohraničenia stvoreného bytia, hranice dobra, zla a morálky. Závislosť na láske Boha stvoriteľa je v spektre tohto pokušenia vnímaná ako ťarcha, ktorej sa treba zbaviť. Toto je vždy základom pokušenia. Ak sa vzťah s Bohom prekrúca nejakým klamstvom, zaujmúc jeho miesto, všetky ostatné vzťahy sa menia. Ten druhý sa stáva rivalom, ohrozením. Adam, po podľahnutí pokušeniu, ihneď obviňuje Evu (porov. Gn 3,12). Obaja sa schovávajú pred pohľadom Boha, s ktorým sa predtým priateľsky zhovárali (porov. 3,8-10). Svet už viac nie je záhradou, v ktorej majú žiť v harmónii, ale miestom, ktoré sa zneužíva a v ktorom sa stroja úklady (porov. 3,14-19). Do srdca človeka vstupuje závisť a nenávisť voči tomu druhému: príkladom je Kain, ktorý zabije svojho brata Ábela (porov. 4,3-9). Človek, ktorý ide proti svojmu Stvoriteľovi, ide v skutočnosti sám proti sebe, odmieta svoj pôvod a pravdu o sebe. Do sveta vstupuje zlo so svojou reťazou zla a smrti. To, čo Boh stvoril bolo dobré, dokonca veľmi dobré. Po tomto slobodnom rozhodnutí človeka pre klamstvo a proti pravde do sveta vstupuje zlo. Z rozprávaní o stvorení by som rád vyzdvihol posledné poučenie: hriech plodí hriech a všetky hriechy dejín sú vzájomne spojené. Tento aspekt nás pobáda, aby sme sa zastavili pri skutočnosti, ktorú voláme „dedičným hriechom“. Aký je význam tejto reality, takej náročnej na pochopenie? Chcel by som zdôrazniť niekoľko prvkov. Predovšetkým si musíme uvedomiť, že žiaden človek nie je uzavretý sám v sebe, nik nemôže žiť iba v sebe a pre seba. Život dostávame od iného a to nie iba vo chvíli narodenia, ale každý deň. Ľudské bytie je vzťah: som sám sebou iba v tebe a skrze teba, vo vzťahu lásky s Božím Ty a s „ty“ tých druhých. Hriech je teda narušením alebo zničením vzťahu s Bohom a jeho podstaty. Ide o zničenie tohto základného vzťahu a postavenie sa na jeho miesto. Katechizmus Katolíckej cirkvi potvrdzuje, že prvým hriechom človek „dáva prednosť sebe samému pred Bohom a tým pohŕda Bohom: zvolil si seba proti Bohu, proti požiadavkám svojho stavu ako stvorenia, a teda aj proti svojmu vlastnému dobru“ (b. 398). Narušením základného vzťahu sú poškodené či dokonca zničené i iné póly vzťahu. Hriech ničí vzťahy, ničí všetko, pretože my sme vzťahom. Ak je vzťahová štruktúra ľudstva už od začiatku zasiahnutá, každý človek vstupuje do sveta poznačeného týmto narušením, prichádza na svet zasiahnutý hriechom, ktorým je i sám poznačený. Prvý hriech nahlodáva a zraňuje ľudskú prirodzenosť (porov. KKC, 404-406).

Človek sám od seba nie je schopný vyriešiť túto situáciu, nemôže sa sám vykúpiť. Iba sám Stvoriteľ môže obnoviť správne vzťahy. Iba ak nám Ten, od ktorého sme sa vzdialili, podá láskavú ruku, zdravé vzťahy môžu byť znovu nadviazané. Toto sa uskutočňuje v Ježišovi Kristovi, ktorý kráča Adamovou cestou úplne opačným spôsobom, ako to opisuje hymnus v druhej kapitole Listu sv. Pavla Filipanom (2,5-11). Kým Adam nerozumie svojmu údelu stvorenia a chce sa postaviť na miesto Boha, Ježiš, Boží Syn, v dokonalom synovskom vzťahu s Otcom, sa znižuje, stáva sa sluhom, kráča cestou lásky, ponížiac sa až na smrť na kríži, aby vniesol poriadok do vzťahu s Bohom. Kristov kríž sa stáva novým stromom života.

Drahí bratia a sestry, prežívať vieru znamená uznať Božiu veľkosť a prijať našu malosť, naše postavenie stvorenia, dovoliac Pánovi, aby nás naplnil svojou láskou, vďaka ktorej bude rásť naša skutočná veľkosť. Zlo so svojím bremenom bolesti a utrpenia je tajomstvom, ktoré je však osvetľované svetlom viery a napĺňa nás istotou, že môžeme byť slobodní: istotou, že je dobré byť človekom.

*

Po katechéze Benedikt XVI. pozdravil prítomné skupiny pútnikov vo viacerých jazykoch. Nechýbal ani pozdrav slovenských seminaristov, ktorí študujú v Kňazskom seminári sv. Karola Boromejského v Košiciach. "Srdečne pozdravujem spoločenstvo Kňazského seminára svätého Karola Boromejského z Košíc, vedené emeritným arcibiskupom Alojzom Tkáčom. Milí seminaristi, prajem vám, aby púť k hrobom svätých Apoštolov počas Roka viery posilnila vašu vernosť Kristovi a veľkodušnú odpoveď na jeho volanie. Rád žehnám vás i vašich drahých. Pochválený buď Ježiš Kristus!," povedal Benedikt XVI. skupine 36 seminaristov, ktorí zavítali do Večného mesta pod vedením ich rektora Františka Katriňáka a košického emeritného arcibiskupa Mons. Alojza Tkáča.

::O dôvodoch cesty hovorí Mons. Alojz Tkáč::

Preložila: sr. Agnes Jenčíková CJ

( TK KBS, RV aj; ml ) 20130206034   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]