Vatikán 3. februára (RV) - Aj v dnešnú nedeľu sa za príjemného slnečného počasia zišli pútnici z celého sveta na Námestí sv. Petra vo Vatikáne, aby sa spolu s Benediktom XVI. pomodlili poludňajšiu modlitbu Anjel Pána. Ešte pred samotnou modlitbou Svätý Otec vo svojom krátkom príhovore hovoril o predsudkoch, ktoré človekovi bránia hľadať skutočnú pravdu. "Drahí bratia a sestry,
dnešné evanjelium – úryvok zo štvrtej kapitoly sv. Lukáša – je pokračovaním toho, ktoré sme počuli minulú nedeľu. Stále sa nachádzame v nazaretskej synagóge, v mestečku, kde Ježiš vyrástol a kde všetci poznajú jeho i celú jeho rodinu. Ježiš sa po určitom čase, ako odišiel vrátil späť, ale zmenený. Počas sobotnej liturgie číta Izaiášovo proroctvo o Mesiášovi a hovorí, že sa naplnilo, zdôrazňujúc, že sa toto slovo vzťahuje na neho. Jeho počínanie vyvádza Nazaretčanov z miery. Na jednej strane „všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst“ (Lk 4,22) a sv. Marek dodáva, že mnohí hovorili: „Skade to má tento? Aká to múdrosť, ktorej sa mu dostalo, a zázraky, čo sa dejú jeho rukami?!“ (6,2). Na strane druhej ho jeho spolurodáci poznajú príliš dobre: „Je jedným z nás – hovoria –, jeho tvrdenia nie sú ničím iným ako namyslenosťou“ (L´infanzia di Gesù, 11). „Vari to nie je Jozefov syn?“ (Lk 4,22), inými slovami: čo chce dokázať akýsi tesár z Nazareta?
Práve preto, že Ježiš vníma tento odmietavý postoj, ako to vyjadruje i príslovie „žiaden prorok nie je vítaný vo svojejvlasti“, obracia sa na ľudí v synagóge slovami, ktoré znejú ako provokácia. Hovorí o dvoch zázrakoch, ktoré urobili dvaja veľkí proroci Eliáš a Elizeus v prospech nežidov, aby ukázal, že veľakrát je viac viery mimo Izraela. Všetci zrazu reagujú rovnako: postavia sa a vyženú ho von, aby ho zhodili zo skaly. Ale on s úplným pokojom prejde pomedzi rozvášnený zástup a odchádza. Akosi spontánne sa vynára otázka: Prečo chcel Ježiš vyprovokovať toto rozdelenie? Spočiatku ním boli ľudia očarení a možno by dosiahol nejaký konsenzus... Odpoveď je však v tomto: Ježiš neprišiel, aby hľadal nejaký konsenzus s ľuďmi, ale – ako povie Pilátovi na konci –, aby „vydal svedectvo pravde“ (Jn 18,37). Skutočný prorok poslúcha iba Boha a nikoho iného a dáva sa do služby pravde, pripravený zaplatiť osobne. Je pravda, že Ježiš je prorokom lásky, ale aj láska má svoju pravdu. Dokonca láska a pravda sú dva názvy tej istej skutočnosti, sú to dve mená jedného Boha. V dnešnej liturgii zaznievajú aj slová sv. Pavla: „Láska... nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy“ (1 Kor 13,4-6). Veriť v Boha znamená odmietnuť vlastné predsudky a prijať konkrétnu podobu, v akej sa on zjavil: človek Ježiš z Nazareta. Tento spôsob nás privedie k tomu, že ho spoznáme a budeme mu slúžiť v iných.
V tomto je očarujúci Máriin postoj. Kto by mohol byť bližší Ježišovmu človečenstvu? Ona sa nad ním nikdy nepohoršovala, tak, ako spolurodáci z Nazareta. Zachovávala tajomstvo v srdci a vedela ho vždy viac nanovo prijímať na ceste viery až do chvíle noci kríža a plného svetla vzkriesenia. Nech nám Panna Mária pomôže kráčať s vernosťou a radosťou po tejto ceste.
