Vatikán 2. januára (RV) - Dnešná generálna audiencia, ktorá bola prvá v tomto roku a v tejto vianočnej dobe, sa konala v zaplnenej vatikánskej aule Pavla VI. a boli na nej prítomní aj viacerí účastníci práve skončeného Európskeho stretnutia mládeže z Taizé. Svätý Otec sa vo svojej katechéze, ktorú prinášame v plnom znení, venoval tajomstvu Narodenia Pána. Drahí bratia a sestry!
Narodenie Pána opäť svojím svetlom osvecuje temnoty, ktoré často obklopujú náš svet a naše srdcia a prináša nádej i radosť. Odkiaľ vychádza toto svetlo? Z Betlehemskej maštale, kde pastieri našli „Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach“ (Lk 2,16). Stojac pred Svätou rodinou sa v nás vynára ďalšia a hlbšia otázka: ako môže toto malé dieťa priniesť svetu takú radikálnu novosť, že zmení beh dejín? Je snáď v jeho pôvode niečo originálne, niečo, čo presahuje túto jaskyňu?
Vždy nanovo sa vynára otázka o pôvode Ježiša, tá istá, ktorú kladie prokurátor Poncius Pilát počas procesu: „Odkiaľ si?“ (Jn 19,29). I napriek tomu je jeho pôvod veľmi jasný. V Jánovom evanjeliu, keď Pán vyhlasuje: „Ja som chlieb, ktorý zostúpil z neba“, Židia reagujú šomraním: „Vari to nie je Ježiš, Jozefov syn, ktorého otca a matku poznáme? Ako teda hovorí: «Zostúpil som z neba?!» (Jn 6,42). O niečo neskôr obyvatelia Jeruzalema veľmi oponujú tvrdeniu o Ježišovom mesiášskom poslaní, prehlasujúc, že dobre vedia, „odkiaľ je; ale keď príde Kristus, nik nebude vedieť, odkiaľ je” (Jn 7,27). Ježiš im pripomína, že ich nároky poznať jeho pôvod nie sú opodstatnené, a už i týmto faktom naznačuje odkiaľ prišiel: „Neprišiel som sám od seba, ale pravdivý je ten, ktorý ma poslal a vy ho nepoznáte” (Jn 7,28). Iste, Ježiš pochádza z Nazareta, narodil sa v Betleheme, kto však pozná jeho pravý pôvod?
V štyroch evanjeliách jasne zaznieva odpoveď na otázku „odkiaľ“ prichádza Ježiš. Jeho pravým pôvodcom je Otec, vychádza úplne od Neho, ale celkom iným spôsobom ako proroci, poslaní od Boha, ktorí ho predchádzali. Toto pochádzanie z Božieho tajomstva, ktoré nik nepozná, je istým spôsobom obsiahnuté už v rozprávaniach o Ježišovom detstve v evanjeliách podľa Matúša i Lukáša, ktoré čítame v tomto vianočnom období. Archanjel Gabriel ohlasuje: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn“ (Lk 1,35). Tieto slová opakujeme zakaždým, keď recitujeme Krédo, Vyznanie viery: „et incarnatus est de Spiritu Sancto, ex Maria Virgine“, „mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny“. Pri tomto výroku skláňame hlavu, pretože závoj, ktorý schovával Boha, sa takpovediac odhaľuje a Božie tajomstvo, nepreniknuteľné a neprístupné, sa nás dotýka: Boh sa stáva Emanuelom, „Bohom s nami“. Pri počúvaní omší, skomponovaných veľkými majstrami posvätnej hudby, napríklad Mozartovej Korunovačnej Omše, si hneď všimneme, že sa osobitne zastavili pri tejto fráze, akoby chceli vyjadriť univerzálnym jazykom hudby to, čo slová vyjadriť nevedia: veľké tajomstvo Boha, ktorý si berie telo a stáva sa človekom.
Ak sa pozorne zamyslíme nad výrokom „mocou Ducha Svätého, vzal si telo z Márie Panny“, zistíme, že v sebe obsahuje štyri navzájom pôsobiace prvky. Explicitným spôsobom spomína Ducha Svätého a Pannu Máriu a implicitne zahŕňa Syna, ktorý si vzal telo v lone Panny. „Vyznanie viery“ definuje Ježiša viacerými titulmi: „Pán, ...Kristus, jednorodený Syn Boží, ... Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, pravý Boh z Boha pravého,... tej istej podstaty s Otcom“ (Nicejsko-carihradské vyznanie very). Spomenuté implicitné odvolanie sa na Syna nás privádza k ďalšej osobe, k Otcovi. Prvým činiteľom tohto výroku je teda Otec, ktorý spolu so Synom a Duchom Svätým, je jediný Boh.
Toto tvrdenie v Kréde sa netýka večného bytia Boha, ale hovorí nám predovšetkým o činnosti troch Božských osôb, ktorá sa uskutočňuje prostredníctvom Panny Márie („ex Maria Virgine“). Bez nej by vstup Boha do dejín ľudstva nedosiahol svoj cieľ a nemal by ústredné miesto v našom Vyznaní viery: Boh je Bohom s nami. Mária týmto spôsobom neodmysliteľne patrí k našej viere v Boha, ktorý koná a vstupuje do histórie. Ona dáva k dispozícii celú svoju osobu, „prijíma“ skutočnosť, že sa stane miestom prebývania Boha. Niekedy sa na našej ceste viery môžeme cítiť chudobní a neschopní vydávať svedectvo pred svetom. Boh si však vybral pokornú ženu z neznámej dediny v jednej z najvzdialenejších provincií veľkého rímskeho impéria. Vždy, i uprostred najväčších ťažkostí, majme dôveru v Boha, obnovujúc vieru v jeho prítomnosť a pôsobenie v našich dejinách, tak ako Mária. Bohu nič nie je nemožné. S ním naša pozemská existencia kráča po istej zemi a otvára sa budúcnosti pevnej nádeje.
Vyznávajúc v Kréde: „mocou Ducha Svätého, vzal si telo z Márie Panny“, potvrdzujeme, že Duch Svätý, ako moc Najvyššieho Boha, tajomným spôsobom uskutočnil v Panne Márii počatie Božieho Syna. Evanjelista Lukáš nám predkladá slová archanjela Gabriela: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni“ (1,35). Vidíme dve prepojenia. Prvé pripomína okamih stvorenia. Na začiatku knihy Genezis čítame, že „Duch Boží sa vznášal nad vodami“ (1,2). Je to stvoriteľský Duch, čo dal život všetkým veciam, i človeku. V Márii sa prostredníctvom pôsobenia Božieho Ducha uskutočňuje nové stvorenie: Boh, ktorý stvoril bytie z ničoho, Vtelením dáva život novému začiatku ľudstva. Cirkevní otcovia často hovoria o Kristovi ako o novom Adamovi, zdôrazňujúc tak počiatok nového stvorenia narodením Božieho Syna z Panny Márie. Tu si môžeme uvedomiť, že viera aj nás privádza k určitej novosti, uskutočňujúc v nás druhé narodenie. Na začiatku kresťanského života je krst, v ktorom sa rodíme ako Božie deti a stávame sa účastnými na Ježišovom synovskom vzťahu k Otcovi. Rád by som pripomenul, že krst dostávame, „sme pokrstení“, - je to pasívum -, pretože nik z nás nie je schopný stať sa Božím dieťaťom sám od seba: ide o zadarmo udelený dar. Sv. Pavol spomína toto adoptívne synovstvo kresťanov v ústrednej časti Listu Rimanom, keď píše: „Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi. Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: «Abba Otče!» Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti“ (8,14-16) a nie sluhovia. Iba ak sa otvoríme Božiemu pôsobeniu, ako Mária, iba ak zveríme náš život Pánovi ako priateľovi, ktorému bezvýhradne dôverujeme, všetko sa zmení, náš život dostane nový zmysel a novú podobu Božích detí, ktoré Otec miluje a nikdy ich neopustí.
Hovorili sme o dvoch prvkoch: prvým je Duch nad vodami, stvoriteľský Duch. V slovách Zvestovania nachádzame ďalší prvok. Anjel hovorí Márii: „Moc Najvyššieho ťa zatieni“. Tieto slová sú pripomienkou posvätného oblaku, ktorý zakrýval stánok zjavenia s Archou zmluvy, ktorú Izraelský ľud nosil so sebou počas putovania, a ktorý označoval Božiu prítomnosť (porov. Ex 40,34-38). Mária je novým posvätným stánkom, novou Archou zmluvy. Svojím „áno“ na slová archanjela, pripravuje Bohu príbytok na tejto zemi. Ten, ktorého vesmír nemôže obsiahnuť, prebýva v lone Panny.
Vráťme sa k otázke o Ježišovom pôvode, z ktorej sme vyšli, zhrnutej v Pilátových slovách: „Odkiaľ si?“. Z týchto úvah sa, už od začiatkov evanjelií, Ježišov pravý pôvod zdá byť jasným: On je jednorodený Boží Syn, prichádzajúci od Boha. Stojíme pred veľkým a prevratným tajomstvom, ktoré slávime v tomto vianočnom čase: Boží Syn si pôsobením Ducha Svätého vzal telo z Márie Panny. Táto skutočnosť zaznieva vždy nanovo a do nášho srdca vnáša nádej a radosť, pretože nás zakaždým uisťuje, i keď sa často cítime slabí, chudobní a bezmocní pred ťažkosťami a zlom sveta, že Božia moc neprestajne pôsobí a koná zázraky práve v slabosti. Jeho milosť je našou silou (porov. 2 Kor 12,9-10).
Preložila: sr. Agnes Jenčíková CJ
