"Drahí bratia a sestry,

v minulej katechéze som hovoril o Božom Zjavení ako o spôsobe, ktorým Boh komunikuje seba samého a svoj plán dobrotivosti a lásky. Toto Božie Zjavenie má svoje miesto v čase a v dejinách ľudstva: tieto dejiny sa stali „miestom, na ktorom môžeme vnímať Božie pôsobenie v prospech ľudstva. On sa k nám dostáva v tom, čo je nám najprístupnejšie a ľahko overiteľné, lebo ide o naše každodenné prostredie, bez ktorého by sme sa nevedeli pochopiť“ (Ján Pavol II, Enc. Fides et ratio, 12).

Evanjelista Matúš, ako sme práve počuli, nám jasným a jednoduchým spôsobom hovorí o prvých momentoch Ježišovho kázania: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo“ (Mk 1,15). To, čo osvecuje a dáva plný zmysel celým dejinám sveta i človeka, prvý krát zažiarilo v Betlehemskej jaskyni; je to Tajomstvo, ktoré onedlho budeme kontemplovať v rámci vianočných sviatkov: spása, ktorá sa uskutočňuje v Ježišovi Kristovi. V Ježišovi z Nazareta Boh ukazuje svoju tvár a žiada od človeka, aby sa rozhodol spoznať ho a nasledovať. Zjavenie Boha v dejinách – keď on sám prišiel, aby vstúpil do vzťahu dialógu a lásky s človekom – dáva nový význam celej ľudskej existencii. Dejiny nie sú len pribúdaním storočí, rokov a dní, ale sú časom osobnej prítomnosti, ktorá im dáva plný zmysel a otvára ich pre pevnú nádej.

Kde môžeme čítať o jednotlivých etapách Božieho Zjavenia? Sväté písmo je privilegovaným miestom na objavenie udalostí tohto putovania, a chcel by som – v tomto Roku viery – znovu pozvať všetkých, aby častejšie brali do rúk Bibliu, čítali ju, rozjímali nad ňou a venovali viac pozornosti aj čítaniam pri nedeľných svätých omšiach; toto všetko predstavuje dôležitú súčasť potravy pre našu vieru.

Keď čítame Starý zákon, vidíme ako Božie zásahy do dejín ľudu, – ktorý si on sám vybral a s ktorým uzavrel zmluvu – nie sú len udalosťami, ktoré sa uskutočnia a potom upadnú do zabudnutia, ale stávajú sa „pamäťou“ – spolu vytvárajú „dejiny spásy“: tieto dejiny zostávajú živé vo vedomí izraelského ľudu vďaka opakovanému sláveniu spásonosných udalostí. Napríklad v knihe Exodus Boh nariaďuje Mojžišovi, aby slávil veľký okamih oslobodenia z egyptského otroctva – hebrejskú Paschu – nasledujúcimi slovami: „Tento deň bude pre vás pamätným dňom a budete ho sláviť ako Pánov sviatok: z pokolenia na pokolenie ho budete sláviť ako večité ustanovenie!”“ (12,14).

Pre celý izraelský ľud sa spomínanie na to, čo Boh vykonal, stáva istým druhom trvalého príkazu – aby plynutie času bolo stále poznačené živou spomienkou na udalosti, ktoré sa stali: tieto udalosti potom neprestajne, deň po dni, formujú dejiny a zostávajú v nich prítomné. V knihe Deuteronómium sa Mojžiš obracia na ľud a hovorí: „Nezabudni na veci, ktoré si videl na vlastné oči, nech nevymiznú z tvojho srdca po všetky dni tvojho života; lež poučíš o nich svojich synov a synov svojich synov“ (4,9). A to platí aj pre každého z nás: „Dávaj si pozor, aby si nezabudol na veci, ktoré pre nás vykonal Boh“. Viera je živená objavením a pamätaním na Boha, ktorý je vždy verný, riadi naše dejiny a vytvára istý a stabilný základ, na ktorom môžeme postaviť náš život. Aj spev Magnificat, ktorý Panna Mária dvíha k Bohu, je krásnym príkladom týchto dejín spásy, tejto pamäti, ktorá si neustále pripomína Božie skutky. Mária v Magnificate chváli milosrdné činy Boha, ktoré sa týkajú konkrétneho putovania jeho ľudu; tiež vernosť prísľubom zmluvy, ktoré boli dané Abrahámovi a jeho potomstvu – a toto všetko je živou pripomienkou Božej prítomnosti, ktorá sa nikdy nepominie (por. Lk 1, 46-55).

Pre Izrael je Exodus centrálnou historickou udalosťou, v ktorej Boh ukazuje svoje mocné činy. Boh oslobodzuje Izraelitov z egyptského otroctva, aby sa mohli vrátiť do Zasľúbenej zeme a uctievať ho ako jediného a pravého Pána. Izrael nevychádza na cestu, aby bol národom ako všetky ostatné, aby aj on získal národnú nezávislosť, ale preto, aby slúžil Bohu prostredníctvom kultu a života, aby preňho vytvoril miesto, na ktorom mu človek bude poslušný - na ktorom bude Boh prítomný a uctievaný vo svete – a samozrejme, to sa netýka len Izraelitov, ale práve oni majú vydávať svedectvo pred ostatnými národmi. Slávenie tejto udalosti potom znamená urobiť ju znova prítomnou, aktualizovať ju, aby Božie dielo nevyšlo nadarmo. Izrael verí Božiemu plánu oslobodenia a neustále ho nasleduje, aby človek mohol spoznať svojho Pána a slúžiť mu, aby mohol s vierou a láskou odpovedať na jeho skutky.

Boh teda zjavuje seba samého nielen v prvotnom skutku stvorenia, ale vstupuje do našej histórie – do dejín malého národa, ktorý nebol ani nie je početný, a ani najsilnejší. A toto Zjavenie Boha, ktoré neustále pokračuje v dejinách, má svoje zavŕšenie v Ježišovi Kristovi: Boh, Logos, stvoriteľské Slovo, ktoré bolo pri počiatku sveta, vzal na seba telo v Ježišovi Kristovi a ukázal nám skutočnú tvár Boha. V Ježišovi sa plní každý sľub, v ňom kulminuje príbeh Boha s človekom. Keď čítame rozprávanie dvoch učeníkov, ktorí spolu kráčali do Emauz – ako to opisuje svätý Lukáš – vidíme ako jasným spôsobom vystupuje do popredia to, že osoba Krista osvecuje Starý zákon i celé dejiny spásy a dáva nám spoznať veľký plán zjednocujúci obe Zmluvy – ukazuje nám spôsob ich vzájomného súvisu. Ježiš vysvetľuje dvom pútnikom, ktorí sa cítia sklamaní, že on sám je naplnením všetkých prísľubov. Svätý Lukáš hovorí: „A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo“ (24,27). Evanjelista potom opisuje výkrik oboch učeníkov v okamihu, keď prichádzajú na to, že ten, čo s nimi kráčal po ceste, bol Pán: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ (v. 32).

Katechizmus Katolíckej cirkvi súhrnne rozpráva o etapách Božieho Zjavenia a poukazuje na jeho postupný vývoj (por. nn. 54-64): Boh od samého začiatku pozval človeka k intímnemu spoločenstvu so sebou samým. Aj keď človek pre vlastnú neposlušnosť stratil jeho priateľstvo, Boh ho nenechal v moci smrti, ale viackrát ponúkol ľuďom svoju zmluvu (por. Rímsky misál, 4. Eucharistická modlitba). Katechizmus opisuje Božie putovanie s človekom – od zmluvy s Noem po potope sveta až po povolanie Abraháma, ktorý je pozvaný vyjsť zo svojej zeme, aby sa stal otcom mnohých národov. Boh formuje tento svoj národ prostredníctvom Exodu, Sinajskej zmluvy a daru zmluvy sprostredkovanej Mojžišom, – aby bol uznaný a uctievaný ako jediný živý a pravý Boh. Prostredníctvom prorokov Boh vedie svoj ľud v spásonosnej nádeji: poznáme Deuteroizaiáša, druhý exodus, návrat z babylonského zajatia do vlastnej zeme, znovuzaloženie národa, a zároveň vieme, že mnohí napriek tomuto všetkému zostali roztratení – a tu sa začína univerzalita viery. Nakoniec sa už nečaká na jediného kráľa, na Dávida, či na Dávidovho syna – ale na Syna Človeka, spásu všetkých národov. Uskutočňujú sa kultúrne stretnutia s Babylonskou ríšou a so Sýriou, neskôr aj s početným Gréckom. Postupne vidíme ako sa toto napredovanie rozširuje, ako sa stále viac otvára pre tajomstvo Krista, kráľa vesmíru. V Kristovi sa napokon uskutočňuje Zjavenie vo svojej plnosti, plán dobrotivosti Boha, ktorý sa stáva jedným z nás.

Rozhodol som sa pripomenúť Božie skutky v ľudských dejinách, aby som poukázal na etapy veľkého plánu lásky, o ktorom vydáva svedectvo tak Starý, ako aj Nový zákon: je to jediný plán spásy, ktorý sa obracia na celé ľudstvo a postupne je odhaľovaný a realizovaný Božou mocou. Boh vždy reaguje na odpovede človeka a dokáže nájsť nové začiatky aj tam, kde sa človek stratil. Toto je veľmi dôležité pre napredovanie vo viere. Nachádzame sa v adventnom období, ktoré nás pripravuje na vianočné sviatky. Ako dobre vieme, slovo Advent znamená “príchod”, “prítomnosť” a pôvodne naznačovalo príchod samotného kráľa či vládcu do niektorej z jeho provincií. Pre nás, kresťanov, toto slovo vyjadruje obdivuhodnú, strhujúcu skutočnosť: Boh zostúpil zo svojho neba a sklonil sa k človeku; uzavrel s ním zmluvu, vstúpiac do histórie jedného národa; On je kráľom, ktorý zostúpil do chudobnej provincie, ktorou je zem, a počas svojej návštevy nás obdaroval: vzal na seba naše telo a stal sa človekom – ako jeden z nás. Advent nás pozýva, aby sme sa znovu vybrali po ceste tejto Božej prítomnosti a pripomína nám stále znovu, že Boh neopustil náš svet, nie je neprítomný, neponechal nás na seba samých, ale vychádza nám v ústrety rozličnými spôsobmi, ktoré musíme dokázať spoznať. A aj my sme vo viere, nádeji a láske každý deň povolaní vnímať túto jeho prítomnosť a vydávať o nej svedectvo pred svetom, ktorý je tak často povrchný a nepozorný – aby sme v našom živote dali znovu zažiariť svetlu, ktoré ožiarilo Betlehemskú jaskyňu."

Po pozdravoch udelil Benedikt XVI. všetkým prítomným svoje apoštolské požehnanie.

Preložil: Martin Kramara

( TK KBS, RV mkr; ml ) 20121212041   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]