Vatikán 28. októbra (RV) - Benedikt XVI. dnes slávil eucharitickú slávnosť v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne. Homíliu zo svätej omše prinášame v plnom znení. Ctihodní bratia, vážení páni a dámy, drahí bratia a sestry.
Zázrak uzdravenia slepého Bartimeja má v Markovom evanjeliu významné miesto. Je vložený na koniec prvej časti, nazývanej „cesta do Jeruzalema“. Ide o poslednú cestu Ježiša do svätého Mesta na Veľkonočné sviatky, o ktorých vie, že ho počas nich očakáva utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Vystupujúc do Jeruzalema z údolia Jordánu, Ježiš prechádza Jerichom, a pri východe z mesta stretáva Bartimeja. Evanjelista spomína, že sa to udialo, „keď so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom z Jericha odchádzal“ (10,46), s tým zástupom, ktorý ho onedlho vyhlási za Mesiáša počas jeho vstupu do Jeruzalema. A práve vtedy pri ceste sedel a žobral Bartimej, ktorého meno znamená „Timejov syn“, ako ďalej dodáva sám evanjelista. Celé Markovo evanjelium je púťou viery, ktorá postupne graduje v Ježišovej škole. Prvými účastníkmi tohto postupného objavovania sú učeníci, ale sú tu i iné osobnosti, ktoré zohrávajú dôležitú úlohu, a Bartimej je jednou z nich. Jeho uzdravenie je posledným zázračným uzdravením, ktoré Ježiš vykonal pred svojim umučením, a nie náhodou ide o slepca, teda o niekoho, ktorého oči stratili svetlo. Vieme z iných textov, že slepota má v evanjeliu výstižný význam. Predstavuje človeka, ktorý potrebuje Božie svetlo, svetlo viery, aby skutočne poznal pravdu a kráčal po ceste života. Je podstatné uznať, že sme slepí, že potrebujeme toto svetlo, inak sa môže stať, že zostaneme slepí navždy (porov. Jn 9,39-41).
Bartimej je v tomto strategickom bode Markovho evanjelia predstavený ako vzor. Nebol slepým od narodenia, ale o zrak prišiel. Je človekom, čo stratil svetlo a je si toho vedomý, nestratil však nádej, uvedomuje si možnosť stretnutia s Ježišom a dôveruje, že ho môže uzdraviť. Práve preto, keď počuje, že Majster prechádza touto cestou, kričí: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!" (Mk 10,47) a s ešte väčšou silou to opakuje (v. 48). Keď sa ho Ježiš pýta, čo od neho chce, odpovie: „Rabbuni, aby som videl!“ (v. 51). Bartimej reprezentuje človeka, ktorý uznáva vlastnú slabosť a volá k Pánovi, v dôvere, že bude zachránený. Jeho zvolanie, jednoduché, úprimné, exemplárne, ako i zvolanie mýtnika v chráme: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Lk 18,13), sa dostalo do tradície kresťanskej modlitby. Počas stretnutia s Ježišom, prežívaným vo viere, Bartimej znovu dostáva svetlo, ktoré stratil a s ním plnosť vlastnej dôstojnosti. Vstáva a kráča po ceste, na ktorej má od tejto chvíle vodcu, Ježiša a našiel i cestu. Je to cesta, ktorou ide Ježiš. Evanjelista už viac Bartimeja nespomína, ale v ňom nám vysvetľuje, kto je učeníkom: ten, čo so svetlom viery nasleduje Ježiša „po ceste“ (v. 52).
Sv. Augustín v jednom zo svojich spisov venuje Bartimejovej postave osobitnú pozornosť, čo môže byť i pre nás dnes zaujímavé a významné. Tento svätý biskup z Hippo uvažuje nad skutočnosťou, že v tomto prípade Marek prezrádza nielen meno uzdraveného človeka, ale i jeho otca, a na koniec dodáva, že „Bartimej, Timejov syn, bol človekom, ktorý sa z veľkého bohatstva ocitol na mizine a povesť o jeho biede bola verejne rozšírená, keďže okrem slepoty bol i žobrákom, čo sedával pri ceste. Kvôli tomu ho chcel Marek pripomenúť, pretože zázračné navrátenie jeho zraku malo taký veľký ohlas, akou veľkou bola fáma o jeho nešťastí“ (Il consenso degli evangelisti, 2, 65, 125: PL 34, 1138). Toľko sv. Augustín.
Interpretácia, že Bartimej je človek, ktorý spadol zo stavu „veľkej prosperity“ nás núti premýšľať. Pozýva nás, aby sme uvažovali o skutočnosti, že v našom živote jestvujú vzácne bohatstvá a nie materiálne, ktoré môžeme stratiť. V tejto perspektíve by Bartimej mohol predstavovať tých, čo žijú v oblastiach s dávnou kresťanskou tradíciou, kde svetlo evanjelizácie zoslablo, vzdialili sa od Boha a nepovažujú ho viac za dôležitého vo svojom živote. Osoby, ktoré stratili veľké bohatstvo, čo „spadli“ z veľkej dôstojnosti, – nie ekonomickej alebo pozemskej moci, ale kresťanskej dôstojnosti – stratili istý a pevný životný smer a stali sa, často krát nevedomky, žobrákmi v existenciálnom zmysle. Je mnoho ľudí, čo potrebujú novú evanjelizáciu, teda nové stretnutie s Ježišom, Kristom, Božím synom (porov. Mk 1,1), ktorý môže nanovo otvoriť ich oči a ukázať im cestu. Je význačné, že práve pri zakončení zhromaždenia synody o novej evanjelizácii, nám liturgia ponúka evanjelium o Bartimejovi. Toto Božie slovo má čo povedať zvlášť nám, ktorí sme sa v týchto dňoch konfrontovali s potrebou nového ohlasovania Krista tam, kde svetlo viery pohaslo, tam, kde sa Boží oheň stal len žeravým uhlím, čo sa potrebuje nanovo rozhorieť, aby sa stal živým plameňom, osvetľujúcim a ohrievajúcim celý dom.
Nová evanjelizácia sa týka života celej Cirkvi. V prvom rade sa vzťahuje na riadnu pastoráciu, ktorá musí byť riadená ohňom Ducha, aby dokázala zapáliť srdcia tých veriacich, ktorí sa pravidelne stretávajú v cirkevnom spoločenstve a v Pánov deň sa sýtia jeho slovom a Chlebom večného života. Na tomto mieste chcem vyzdvihnúť tri pastoračné smery, ktoré vzišli počas synody. Prvý sa týka Sviatostí kresťanskej iniciácie. Bola znovupotvrdená potreba adekvátneho katechetického sprevádzania a prípravy na prijatie krstu, birmovky a svätého prijímania. Znovu sa pripomenul význam sviatosti pokánia, sviatosti Božieho milosrdenstva. Po tejto ceste sviatostí prichádza od Pána volanie k svätosti pre všetkých kresťanov. Viackrát bolo zopakované, že skutočnými protagonistami novej evanjelizácie sú svätí: hovoria jazykom, ktorému rozumejú všetci, príkladom života a skutkami milosrdnej lásky.
Na druhom mieste je nová evanjelizácia podstatne spojená s misiou ad gentes. Úlohou Cirkvi je evanjelizovať, ohlasovať posolstvo spásy ľuďom, ktorí do dnešného dňa nepoznajú Ježiša Krista. Aj v priebehu reflexií počas synody bolo zdôraznené, že jestvujú mnohé oblasti v Afrike, Ázii a Oceánii, v ktorých obyvatelia netrpezlivo očakávajú, aj keď niekedy bez plného uvedomovania si, prvé ohlasovanie evanjelia. Preto je dôležité prosiť Ducha Svätého, aby v Cirkvi vzbudil nový misionársky dynamizmus, ktorého protagonistami budú osobitným spôsobom pastorační pracovníci a veriaci laici. Globalizácia spôsobila veľký pohyb národov, ale prvotné ohlasovanie je nevyhnutné aj v krajinách so starodávnou kresťanskou tradíciou. Všetci ľudia majú právo poznať Ježiša Krista a jeho evanjelium. Tomu zodpovedá povinnosť kresťanov, všetkých kresťanov – kňazov, rehoľníkov a laikov -, ohlasovať dobrú zvesť.
Tretí aspekt sa týka pokrstených osôb, ktoré však viac nežijú podľa požiadaviek vychádzajúcich z krstu. V priebehu synodálnych prác sa ukázalo, že títo ľudia sa nachádzajú na všetkých kontinentoch, zvlášť však v najsekularizovanejších krajinách. Cirkev im venuje osobitnú pozornosť, aby sa znovu stretli s Ježišom Kristom, objavili krásu viery a vrátili sa k praktizovaniu náboženstva v spoločenstve veriacich. Okrem tradičných, stále platných pastoračných metód Cirkev hľadá nové spôsoby a nový jazyk, prispôsobený rozličným kultúram sveta, aby ponúkla Kristovu pravdu s postojom dialógu a priateľstva, založeného na Bohu, ktorý je Láska. Cirkev už v rozličných častiach sveta začala s pastoračnou kreativitou, aby sa priblížila k ľuďom vzdialeným či hľadajúcim zmysel života, radosti a koniec koncov, Boha. Pripomíname niektoré dôležité mestské misie, „Nádvorie hľadajúcich“, kontinentálnu misiu a podobne. Niet pochýb o tom, že Pán, Dobrý pastier, hojne požehná tieto námahy, ktoré vychádzajú z horlivosti za neho a jeho evanjelium.
Drahí bratia a sestry, Bartimej po tom, čo od Ježiša znovu získal zrak, pripojil sa k zástupu učeníkov, medzi ktorými boli zaiste iní, ktorých, podobne ako jeho, uzdravil Učiteľ. Takíto sú noví evanjelizátori: ľudia, ktorí majú skúsenosť, že ich vyliečil Boh, skrze Ježiša Krista. Ich charakteristikou je radosť srdca, a spolu so žalmistom hovoria: „Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť“ (Ž 126,3). Aj my sa dnes s radostným uznaním obraciame na Pána Ježiša, Redemptor hominis a Lumen gentium (Spasiteľa človeka a Svetlo národov) modlitbou sv. Klementa Alexandrijského: „Až doteraz som chybil v nádeji, že nájdem Boha, ale pretože si ma ty osvietil, ó Pane, nachádzam Boha skrze teba a prijímam Otca od teba, stávam sa tvojim spoludedičom, pretože si sa nehanbil mať ma za brata. Odstráňme, odstráňme teda zabudnutie pravdy a nevedomosť a odstránením temnôt, ktoré nám bránia hľadieť, tak ako hmla očiam, kontemplujme pravého Boha...; ako svetlo z neba žiariace na nás v temnotách a uväznených v tôni smrti, (svetlo) jasnejšie ako slnko, sladšie ako život tu“ (Protrettico, 113,2-114,1). Amen.
Preložili: sr. Agnes Jenčíková CJ; Jozef Šofranko SJ
