Základné informácie

Posynodálna apoštolská exhortácia „Cirkev na Blízkom východe“ je dokument, ktorý vypracoval Benedikt XVI. na základe 44 záverečných odporúčaní Osobitnej synody pre Blízky východ. Tá sa konala vo Vatikáne od 10. do 26. októbra 2010 na tému: “Katolícka cirkev na Blízkom východe: Spoločenstvo a svetectvo. „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu” (Sk 4,32). Text je okrem úvodu a záveru rozdelený do troch častí.

Úvod

Exhortácia pozýva cirkev na Blízkom východe aby začala vytvárať vnútorné spoločenstvo, hľadiac na „miestnych veriacich”, ktorí patria do Výhodných katolíckych cirkví sui iuris, a otvorila dialóg so židmi a moslimami. Ide o spoločenstvo, o jednotu, ktorá sa dosahuje v rozličnosti geografických, náboženských, kultúrnych a socio-politických kontextov na Blízkom východe. Benedikt XVI. zároveň znovu vyzýva k zachovaniu a podpore jednotlivých rítov východných cirkví, ktoré sú dedičstvom celej Cirkvi Ježiša Krista.

Prvá časť

Kontext. Pápež predovšetkým pozýva, aby sa nezabúdalo na kresťanov, ktorí žijú na Blízkom východe a prispievajú „vznešeným a vzácnym“ spôsobom k budovaniu Kristovho tela. Nasleduje charakteristika situácie v regióne a obyvateľov, ktorí tam žijú. Benedikt XVI. veľmi vážnym spôsobom poukazuje na mŕtvych, obete „ľudskej slepoty“, na strach a ponižovanie: „Zdá sa, že neexistuje možnosť zastaviť Kainov zločin“. Bez vstupovania do detailov exhortácia rýchlym spôsobom pripomína, že postoj Svätej Stolice k rozličným konfliktom v regióne a k statusu Jeruzalema a svätých miest je dostatočne známy. Nakoniec je tu výzva k obráteniu, k pokoju – myslenom nie iba ako neprítomnosť konfliktov, ale ako vnútorný pokoj spojený so spravodlivosťou – k prekonaniu všetkých rasových, sexuálnych a triednych rozdielov, k prežívaniu odpustenia, tak v súkromnom, ako aj verejnom sektore.

Zasvätený život a ekumenizmus. Celá táto kapitola je jedna výzva v prospech ekumenickej jednoty, „ktorá nie je uniformitou tradícií a liturgických slávení“. V ťažkom a nestabilnom politickom kontexte, ktorý je v tejto dobe náchylný k násiliu prevažne na Blízkom východe, sa Cirkev rozvinula do mnohotvárnosti, predstavujúc cirkvi starodávnej tradície a mladé cirkevné spoločenstvá. Ide o takú mozaiku, ktorá si vyžaduje veľké úsilie pre povzbudenie kresťanského svedectva. V línii Druhého vatikánskeho koncilu pozýva Svätý Otec k duchovnému ekumenizmu, jednote nie v mätúcom zmysle, ale ako uznanie a rešpektovanie druhého. Exhortácia zároveň zdôrazňuje dôležitosť teologickej práce a práce rozličných ekumenických komisií a cirkevných spoločenstiev, aby – v línii cirkevnej doktríny – hovorili jedným hlasom o veľkých morálnych otázkach (rodina, sexualita, bioetika, sloboda, spravodlivosť a pokoj). Ukazuje zároveň na dôležitosť ekumenizmu diakonie, čo sa týka charity a vzdelávania. Potom sú vymenované niektoré konkrétne návrhy pre ekumenickú pastoráciu. Medzi nimi, koncilová otvorenosť voči istej "communicatio in sacris“ (teda možnosti prístupu kresťanov k sviatostiam v inej cirkvi ako je tá, do ktorej patria), k sviatosti pokánia, eucharistie a pomazaniu chorých. Benedikt XVI. je tiež presvedčený o možnosti nájsť dohodu pri spoločnom preklade modlitby Otče náš v regionálnych jazykoch.

Medzináboženský dialóg: Pripomínajúc dejinné a duchovné spojenie, ktoré majú kresťania so židmi a moslimami, exhortácia vyzýva, aby medzináboženský dialóg – ktorý je súčasťou samotnej podstaty a univerzálneho povolania Cirkvi – nebol postavený iba na pragmatických úvahách politického a sociálneho charakteru, ale aby sa predovšetkým zakladal na teologických základoch viery: židia, kresťania a moslimovia veria v jediného Boha a toto je dôvod, prečo sú schopní uznať „v druhom veriacom“ brata, ktorého možno milovať a rešpektovať a zamedziť tak zneužitiu náboženstva pre konflikty, čo „je neospravedlniteľné pre autentického veriaceho“. Osobitným spôsobom sa zameriava na kresťansko-židovský dialóg a pripomína spoločné duchovné dedičstvo, položené na základoch Svätého písma, ktoré privádza „kresťanstvo k židovským koreňom“. Zároveň kresťanov pozýva k uvedomeniu si tajomstva Božieho vtelenia a odsudzuje neospravedlniteľné prenasledovania minulosti. V súvislosti s moslimami Benedikt XVI. používa slovo „úcta“ – a dodáva „vo vernosti učeniu Druhého vatikánskeho koncilu“. S poľutovaním pripomína skutočnosť, že doktrinálne odlišnosti slúžia ako dôvody na útoky jedných proti druhým, na ospravedlnenie – v mene náboženstva – praktík intolerancie, diskriminácie, utláčania a prenasledovania. Exhortácia potom vysvetľuje skutočnosť, že prítomnosť kresťanov na Blízkom východe nie je ani niečím novým, ani náhodným, ale historickou skutočnosťou: ako neoddeliteľná súčasť regiónu začali „osobitnú symbiózu“ s okolitou kultúrou a – spolu so židmi a moslimami – prispeli k formovaniu bohatej kultúry, ktorá je vlastná Blízkemu východu. Čo sa týka katolíkov v tomto regióne, text pripomína, že oni, rodení občania Blízkeho východu, majú právo a povinnosť plne participovať na civilnom živote a nesmú byť považovaní za občanov druhej kategórie. Svätý Otec potvrdzuje, že náboženská sloboda – zhrnutie všetkých slobôd, posvätná a neodcudziteľná – zahŕňa slobodu voľby náboženstva, ktoré jednotlivec považuje za pravé a verejné prejavy viery a jej symbolov bez toho, aby bol ohrozovaný vlastný život a osobná sloboda. Sila a donucovacie prostriedky v náboženských veciach sú neprípustné. Z tohto vychádza pozvanie prejsť od tolerancie k náboženskej slobode, ktorá neznamená otvoriť cestu synkretizmu, ale „novému prehodnoteniu antropologického vzťahu s náboženstvom a Bohom“.

Dve nové skutočnosti: Exhortácia sa pozastavuje pri laicite s jej niektorými extrémami a násilným fundamentalizmom, ktorý sa odvoláva na náboženský pôvod. Laicita vo svojej extrémnej forme, ktorá sa stala sekularizmom, popiera obyvateľovi právo na verejné prejavovanie vlastného náboženstva a predpokladá, že iba štát je kompetentný normami regulovať tento aspekt. Ide o staré teórie, ktoré nie sú výslovne západné a nie sú zamieňateľné s kresťanstvom. Zdravá laickosť zahŕňa rozlišovanie a spoluprácu medzi politikou a náboženstvom vo vzájomnom rešpekte. Garantuje politike pracovať bez zneužívania náboženstva a náboženstvu žiť bez nátlaku politických záujmov. Náboženský fundamentalizmus – ktorý rastie v klíme socio-politickej neistoty vďaka manipuláciám niekoľkých ľudí a nedostatočného chápania náboženstva inými – chce prevziať moc, častokrát násilným spôsobom, nad svedomím ľudí a nad náboženstvom z politických dôvodov. Z tohto dôvodu pápež vyslovuje naliehavú výzvu všetkým náboženským predstaviteľom Blízkeho východu, aby svojím príkladom a vyučovaním urobili všetko pre to, aby sa zničilo toto smrteľné ohrozenie, ktoré sa bez rozdielu dotýka veriacich všetkých náboženstiev.

Migranti: Svätý Otec rieši jednu zásadnú otázku, teda exodus kresťanov (skutočné krvácanie), ktorí sa nachádzajú v chúlostivej situácii. Často sú bez nádeje a najviac pociťujú negatívne dôsledky konfliktov. Mnohokrát sú ponižovaní, a to napriek tomu, že sa po celé stáročia zúčastňovali na budovaní svojich krajín. Blízky východ s malým počtom kresťanov, alebo bez nich už viac nie je Blízkym východom. Preto Svätý Otec žiada politických a náboženských predstaviteľov, aby zastavili politiky a stratégie, ktoré smerujú k jednofarebnému Blízkemu východu, ktorý nereflektuje svoju ľudskú a historickú realitu. Benedikt XVI. potom vyzýva pastierov východných katolíckych cirkví, aby pomáhali kňazom a veriacim v diaspore ostať v spojení so svojimi rodinami a cirkvami a napomína pastierov jednotlivých cirkevných administratívnych území, ktoré prijímajú východných katolíkov, aby im umožnili slávenie liturgie podľa ich tradícií. Táto kapitola sa dotýka aj otázky pracujúcich imigrantov – často katolíkov latinského obradu – pochádzajúcich z Afriky, Ďalekého východu a Indie. Tí sa veľa krát nachádzajú v situácii diskriminácie a nespravodlivosti. Svätý Otec teda žiada vlády krajín, ktoré prijímajú týchto kresťanov, aby rešpektovali a ochraňovali práva migrantov. V závere tejto prvej časti napomína veriacich – „tak domorodých ako aj prisťahovaných“ – aby nažívali v bratskom spoločenstve a vo vzájomnom rešpekte.

Druhá časť exhortácie sa konkrétnym spôsobom obracia na členov Východných cirkví, od Patriarchov až po mladých a deti, s návrhmi a odporúčaniami pre každý stav.

Tretia časť sa venuje pastoračným otázkam: od Božieho slova, ktoré je prameňom jednoty a svedectva, cez liturgiu a sviatostný život, modlitbu a púte, evanjelizáciu a charitu, až po kresťanskú formáciu a katechézu.

V samotnom závere posynodálnej exhortácie Cirkvi na Blízkom východe, Benedikt XVI. slávnostným spôsobom žiada v Božom mene politických a náboženských predstaviteľov, aby nielen uľahčili utrpenie všetkým tým, ktorí žijú na Blízkom východe, ale aby odstránili príčiny utrpenia a urobili všetko k nastoleniu pokoja. Zároveň vyzýva katolíkov, aby žili vo vzájomnej jednote a s odvahou vydávali svedectvo o Ježišovi Kristovi.

Preložil: Jozef Šofranko SJ

( TK KBS, RV jš; ml ) 20120914041   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]