Vatikán, 4. apríla (RV) – Generálna audiencia vo Veľkom týždni, na ktorej sa na Námestí sv. Petra zúčastnili tisíce pútnikov, bola návratom k nedávnej apoštolskej ceste do Mexika a na Kubu. Prinášame príhovor Svätého Otca v plnom znení. Drahí bratia a sestry, som ešte stále plný emócií z mojej poslednej apoštolskej cesty do Mexika a na Kubu. Práve tejto ceste by som sa dnes rád venoval. Spontánne vo mne rezonuje vďačnosť Pánovi: vo svojej Prozreteľnosti chcel, aby som prvýkrát ako nástupca svätého Petra cestoval do týchto dvoch krajín, ktoré si uchovávajú nezabudnuteľnú spomienku na návštevy môjho predchodcu, blahoslaveného Jána Pavla II. Dvestoročnica nezávislosti Mexika a ďalších latinskoamerických krajín, dvadsať rokov diplomatických vzťahov medzi Mexikom a Svätou Stolicou a objavenie obrazu Svätej Panny Milosrdnej Lásky z Cobre v Kubánskej republike - to boli hlavné príležitosti, v rámci ktorých som absolvoval toto moje putovanie. Chcel som ním pomyselne objať celý Kontinent a pozvať všetkých, aby spoločne žili v nádeji a v poslaní kráčať zjednotení k lepšej budúcnosti. Som vďačný pánom prezidentom Mexika i Kuby, ktorí ma veľmi pekne prijali - a taktiež ostatným štátnym predstaviteľom. Zo srdca ďakujem arcibiskupovi Leónu, Santiaga di Cuba a Havany i ďalším cteným bratom v biskupskej službe, ktorí ma prijali s veľkou láskou - a tiež ich spolupracovníkom a všetkým, ktorí sa podieľali na príprave tejto mojej pastorálnej návštevy. Boli to nezabudnuteľné dni radosti a nádeje, ktoré navždy zostanú zapísané do môjho srdca.
Prvá etapa mojej cesty viedla do Leónu, v štáte Guanajuato, do geografického stredu Mexika. Tu mi veľký zástup veriacich pripravil neobyčajne živé prijatie - ako znak vrúcneho objatia od celého národa. Hneď od privítacieho ceremoniálu som cítil vieru a vrúcnosť kňazov, zasvätených osôb a veriacich laikov. V prítomnosti predstavených rozličných inštitúcií, biskupov i svetských predstaviteľov som pripomenul nevyhnutnosť zachovávania základných práv ľudskej osoby, medzi ktoré významným spôsobom patrí náboženská sloboda. Uistil som ich o svojej duchovnej blízkosti všetkým, čo trpia kvôli ranám, ktorými je poznačená spoločnosť - či už kvôli starým alebo novým konfliktom, kvôli korupcii alebo kvôli násiliu. S hlbokou vďačnosťou si spomínam na nekonečný rad ľudí, ktorý lemoval ulice a sprevádzal ma s veľkým entuziazmom. V týchto rukách, ktoré sa ku mne vystierali na pozdrav a v týchto veselých tvárach, vo všetkých výkrikoch radosti som vnímal silnú nádej kresťanov Mexika - nádej, ktorá zostáva horieť v ich srdciach aj napriek ťažkým okamihom násilností, ktoré som verejne odsúdil a na obete ktorých som sa obrátil s bolesťou v srdci, majúc možnosť stretnúť viacerých aj osobne. V ten istý deň som sa stretol tiež s mnohými deťmi a dospievajúcimi, ktorí sú budúcnosťou národa a Cirkvi. Ich nevyčerpateľná radosť, vyjadrená vo veselých piesňach a skladbách, ako aj ich pohľady a gestá naznačovali silnú túžbu mladých z Mexika a Latinskej Ameriky ako aj z Karibskej oblasti - túžbu žiť v mieri, v pokoji a harmónii, v spravodlivej a stabilizovanej spoločnosti.
Pánovi učeníci musia rásť v radosti z toho, že sú kresťanmi a patria do jeho Cirkvi. Z tejto radosti sa rodí aj sila slúžiť Kristovi v ťažkých okamihoch a v utrpení. Pripomenul som túto pravdu obrovskému zástupu ľudí, ktorí sa zišli na nedeľné eucharistické slávenie v Parku Dvestoročnice v meste León. Povzbudil som všetkých, aby dôverovali dobrote všemohúceho Boha, ktorý dokáže zmeniť - zvnútra, zo srdca - všetky neznesiteľné a strastiplné situácie. Mexičania odpovedali svojou zapálenou vierou a v ich presvedčivom prijatí evanjelia som cítil utešujúci znak nádeje pre celý kontinent. Posledné slávenie počas mojej návštevy Mexika bola modlitba vešpier v Katedrále Našej Panej Svetla v meste León - spolu s mexickými biskupmi a predstaviteľmi episkopátov celej Ameriky. Vyjadril som svoju blízkosť ich odhodlaniu čeliť mnohým výzvam a ťažkostiam, a tiež vďačnosť tým, čo rozsievajú Evanjelium v zložitých, často veľmi limitovaných situáciách. Povzbudil som ich, aby boli zapálenými pastiermi a spoľahlivými vodcami, a aby všade vzbudzovali úprimné spoločenstvo a srdečné prijatie učenia Cirkvi. Milovanú mexickú zem som zanechal po zážitku zbožnosti a prejavoch neobyčajnej lásky ku Kristovmu námestníkovi. Pred svojím odchodom som povzbudil mexický ľud, aby zostal verný Pánovi a jeho Cirkvi, hlboko zasadený vo svojich kresťanských koreňoch.
Nasledujúci deň sa začala druhá časť mojej apoštolskej cesty: šiel som na Kubu a vydal som sa tam najmä preto, aby som povzbudil prácu miestnej katolíckej Cirkvi, ktorá sa snaží s radosťou hlásať evanjelium - aj napriek nedostatku prostriedkov a mnohým ťažkostiam, ktoré treba prekonať, aby viera mohla skutočne napĺňať svoju duchovnú a formačnú úlohu vo verejnej oblasti spoločnosti. Toto som chcel pripomenúť pri svojom príchode do Santiaga de Cuba, druhého najväčšieho mesta na ostrove - v snahe zdôrazniť dobré vzťahy, ktoré existujú medzi touto krajinou a Svätou Stolicou - so zameraním na službu živej a konštruktívnej prítomnosti miestnej Cirkvi. Všetkých som uistil, že pápež vo svojom srdci zdieľa obavy i túžby Kubáncov, najmä tých, ktorí trpia kvôli obmedzeniam slobody.
Prvá svätá omša, ktorú som s radosťou slávil na Kube, bola spojená s výročím 400 rokov objavenia obrazu Panny Milosrdnej Lásky z El Cobre, patrónky celej Kuby. Bol to veľmi intenzívny duchovný okamih, na ktorom sa s modlitbou a hlbokou pozornosťou zúčastnili tisíce ľudí: bol to znak Cirkvi, ktorá žije v neľahkých okolnostiach, avšak vydáva presvedčivé svedectvo milosrdnej Láske a je prítomná v živote ľudí. Kubánskych katolíkov, ktorí spolu s ostatnými dúfajú v lepšiu budúcnosť, som pozval posilniť sa vo viere a s odvahou prispieť k odpusteniu a porozumeniu, k budovaniu otvorenej a obnovenej spoločnosti, v ktorej bude viac miesta pre Boha - pretože keď svet Boha vyženie, zmení sa na miesto nehostinné aj pre človeka. Predtým ako som odišiel zo Santiago di Cuba, navštívil som ešte Svätyňu Našej Panny Milosrdnej Lásky v El Cobre, ktorá je tak vzácna kubánskemu ľudu. Putovanie Madonny Milosrdnej Lásky po rodinách kubánskeho ostrova vyvolalo veľké duchovné nadšenie: bola to významná udalosť novej evanjelizácie a príležitosť pre znovuobjavenie viery. Svätej Panne som odporučil predovšetkým osoby, ktoré trpia a mladých Kubáncov.
Druhou etapou návštevy na Kube bola Havana, hlavné mesto ostrova. Predovšetkým mladí ma nadšene vítali na mojej ceste k nunciatúre, kde som sa stretol s kubánskymi biskupmi a mal som možnosť hovoriť s nimi o výzvach, ktorým kubánska Cirkev musí čeliť vo vedomí, že ľudia sa na ňu pozerajú s rastúcou dôverou. Nasledujúci deň som slávil svätú omšu na hlavnom havanskom námestí, ktoré bolo priam zaplavené veriacimi. Všetkým som pripomenul, že Kuba i celý svet potrebujú zmeny, ale tieto sa dajú dosiahnuť len vtedy, ak sa každý otvorí celej pravde o človeku - lebo to je nevyhnutný predpoklad toho, aby bolo možné dosiahnuť slobodu - a rozhodne sa rozsievať okolo seba zmierenie a bratskú lásku, založiac svoj život na Ježišovi Kristovi. Len on dokáže rozohnať temnoty pochybení a pomôcť nám zvíťaziť nad zlom a všetkým, čo nás utláča. Zdôraznil som tiež to, že Cirkev nežiada privilégiá, ale len možnosť ohlasovať a verejne sláviť svoju vieru, prinášať odkaz evanjeliovej nádeje a pokoja do všetkých spoločenských prostredí. V snahe oceniť kroky, ktoré v tomto smere doteraz podnikli kubánske úrady, zdôraznil som, že je nevyhnutné pokračovať na tejto ceste k stále väčšej náboženskej slobode.
Keď som z Kuby odchádzal, desiatky tisíc Kubáncov ma vyšli pozdraviť do ulíc - a to aj napriek silnému dažďu. Pri rozlúčkovej slávnosti som pripomenul, že práve teraz sú jednotlivé súčasti kubánskej spoločnosti povolané k úprimnej spolupráci a k trpezlivému dialógu pre dobro celej vlasti. V tejto perspektíve chcela byť moja prítomnosť na ostrove - prítomnosť svedka Ježiša Krista - povzbudením pre otvorenie dverí a sŕdc Jemu, ktorý je našou nádejou a silou pre rast v dobrom. S Kubáncami som sa preto rozlúčil s povzbudením, aby oživovali vieru svojich otcov a budovali čoraz lepšiu budúcnosť.
Táto cesta do Mexika a na Kubu bola, vďaka Bohu, pastoračným úspechom. Dúfam, že z nej mexický aj kubánsky ľud získa bohaté ovocie pre budovanie cirkevného spoločenstva a - v duchu evanjeliovej odvahy - aj budúcnosť pokoja a bratstva.
Drahí priatelia, zajtra popoludní svätou omšou Pánovej Večere vstúpime do Veľkonočného trojdnia, ktoré je vyvrcholením liturgického roka, aby sme tak oslávili hlavné tajomstvo viery: utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie Krista. V Jánovom evanjeliu je tento čas nazvaný jeho "hodinou", a začína Poslednou večerou. Evanjelista to uvádza takto: "Bolo pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti." (Jn 13,1). Celý Ježišov život je orientovaný k tejto hodine, charakterizovanej dvoma aspektami, ktoré sa navzájom osvetľujú: je to hodina "prechodu" (metabasis) a hodina "lásky (agapé) až do krajnosti". Práve Božia láska, Duch Svätý, ktorým je Ježiš naplnený, pomáha mu prekonať priepasť zla a smrti a dáva mu vyjsť do nového priestoru vzkriesenia. Práve agapé, milosrdná láska, spôsobuje túto premenu - tak, že Ježiš prekonáva ohraničenia ľudskej prirodzenosti poznačenej hriechom a zdoláva bariéru, ktorá človeka držala v zajatí, odlúčeného od Boha a od večného života. Keď sa s vierou zúčastňujeme na liturgických sláveniach Veľkonočného trojdnia, sme pozvaní prežiť aj túto premenu, ktorá sa uskutočňuje vďaka agapé. Každý z nás je Ježišom milovaný "až do krajnosti" - teda až po totálne darovanie seba na kríži, keď vykríkne: "Dokonané je!" (Jn 19,30). Nechajme sa preniknúť touto láskou, nechajme sa ňou premeniť, aby sa v nás naozaj uskutočnilo vzkriesenie. Pozývam vás, aby ste intenzívne prežili Veľkonočné trojdnie a všetkým želám požehnanú, svätú Veľkú noc!
Preložil: Martin Kramara
