Kuba, 28. marca (RV CZ) - Na akú Kubu prichádza Svätý Otec a o tom, aká je skutočná situácia tamojšej Cirkvi, hovorí francúzsky misionár, o. Jean Ives, ktorý už 5 rokov pôsobí na tomto karibskom ostrove. Rozhovor poskytol Vatikánskemu rozhlasu. „Naša situácia je zvláštna a paradoxná. Na jednej strane nám vláda nebráni v pastoračnej činnosti. V rámci farnosti sme pomerne slobodní, môžeme dokonca navštevovať ľudí, evanjelizovať, chodiť od dverí k dverám. Na druhej strane vieme, že sme pod stálou kontrolou štátu,“ hovorí misionár Ives. „A hoci oficiálne sú vzťahy medzi štátom a cirkvou dobré, štát v skutočnosti nemá radosť z toho, čo robíme. Naďalej je to komunistická krajina, v školách sa učí marxizmus-leninizmus. Je to teda veľký paradox. Avšak je potrebné tiež povedať, že do Cirkvi prichádza mnoho mladých ľudí. Preto by sme radi pracovali na poli vzdelania, takú možnosť však nemáme. Katolícke školy boli skonfiškované v roku 1961 a na ich návrat nie sú žiadne šance. Nesmieme ani zakladať nové alebo sa objaviť v štátnych školách. Snažíme sa to, ale nahradiť katechézou vo farnostiach,“ pokračuje o. Ives.
V posledných rokoch sa veľa hovorí o úlohe Cirkvi pri budovaní občianskej spoločnosti. Ako sa na to pozeráte?
„Neviem, či sú dôvody k optimizmu. Isté je, že strana sa snaží v poslednej dobe predstavovať cirkev ako svojho partnera v dialógu a tak vytvárať dojem, že pluralizmus na Kube je možný. To ale samozrejme nie je pravda. V súčasnej situácii nemožno hovoriť o žiadnom sociálnom dialógu. Úloha Cirkvi je teda veľmi delikátna. Pozitívne je, že je vnímaná ako nezávislý partner. Na druhej strane si cirkev musí dávať pozor, aby nepadla do pasce. Strana chce mať totiž plnú kontrolu nad takzvaným spoločenským dialógom. Ten má jednoznačne stanovené hranice v rámci socializmu, výdobytkov revolúcie bez systému viacerých politických strán. Rovnováha je to teda veľmi komplikovaná.“
Môže sa Cirkev vôbec vyjadrovať kriticky?
„Je veľmi ťažké hovoriť kriticky tak, aby nás neobvinili z presadzovania cudzích záujmov. Tak totiž režim prezentuje opozíciu. Oficiálny dialóg medzi štátom a Cirkvou na najvyššej úrovni mal vždy humanitárny charakter. Cirkev vždy vystupovala v humanitárnych otázkach, nikdy v politických. Nekritizovala režim, ktorý má charakter diktatúry.“
Kubánska emigrácia v zahraničí niekedy cirkvi vyčíta prílišnú spoluprácu s režimom...
„Jedno je isté, totiž že pozícia cirkvi je veľmi delikátna. Musí sa usilovať o zmierenie, ktoré Kubánci skutočne potrebujú. Je to taktiež hlavná téma mariánskeho jubilea, ktoré prežívame. Avšak k tomuto zmiereniu musí dochádzať v láske a v pravde. Nemožno zabudnúť všetko, čo sa doteraz dialo. Cirkev teda musí vyzývať k odpúšťaniu a k prosbe o odpustenie. A to je zo všetkého najťažšie. Niekedy sa cirkev necháva viesť len tou veľkou túžbou po zmierení a chce ho dosiahnuť za každou cenu, bez nevyhnutných etáp, ktoré musia predchádzať, totiž priznanie viny a odpustenie. Snáď práve to disidenti a emigranti vyčítajú cirkvi. Majú dojem, že cirkev chce minulosť oddeliť hrubou čiarou a všetko začať od začiatku. Ale sú tu ešte nezahojené rany, ktoré je potrebné liečiť.“
Ako Kubánci po štrnástich rokoch hodnotia návštevu bl. Jána Pavla II.?
„Bilancia tejto cesty nie je jednoznačná. Z hľadiska cirkvi šlo o úžasnú udalosť. Cirkev v tejto krajine začala nový život. Kubánci sa mohli vrátiť k svojej viere. Ale z politického hľadiska šlo o víťazstvo Fidela Castra. Chytil sa príležitosti, pozval pápeža a neskončil ako komunisti v Európe. Bilancia je teda nejednoznačná.“
Zdroj: RV CZ / Johana Bronková
