Mons. Eduard Nécsey sa narodil 9. februára 1892 v Oslanoch pri Prievidzi. Celý jeho život bol poznačený neľahkými udalosťami, v ktorých sa zmietal vtedajší svet. Kňazskú vysviacku prijal v časoch Prvej svetovej vojny v Innsbrucku, kde študoval a kde získal aj doktorát z teológie. Biskupské svätenie prijal 16. mája 1943. Bol titulárnym biskupom a aj po smrti svojho predchodcu, arcibiskupa Mons. Karola Kmeťka, keď bol v januári 1949 menovaný pápežom Piom XII. na starobylý nitriansky biskupský stolec. Nemohol byť totiž pre vtedajšie politické pomery menovaný za nitrianskeho diecézneho biskupa, bol iba nitrianskym apoštolským administrátorom. Keďže sa neangažoval v spoločenských a politických záležitostiach a usiloval sa každému vyhovieť, čo bola taká typická črta jeho charakteru, zo strany mocných tohto sveta po jeho menovaní za nitrianskeho administrátora vznikol dojem, že to bude biskup, s ktorým zo strany štátu nebudú ťažkosti pri bezprávnych postojoch proti náboženskej slobode. Ideológovia na cirkevnom úrade sa o ňom v roku 1949 vyjadrili takto: „Biskup Nécsey je najochotnejší ku kompromisom. Povahovo umiernený a trpezlivý. V doterajších opatreniach vlády nevidí nič zlé“. Nebol to však správny pohľad na jeho osobu, pretože Mons. Eduard Nécsey bol zrelý, vzdelaný a rozhľadený muž, silný kňazský charakter s hlbokým sociálnym cítením, avšak nekompromisný, ak išlo o nespravodlivosť či zlo v akejkoľvek podobe. On totiž prešiel, kým sa stal biskupom, viacerými cirkevnými službami. Bol špirituálom v Kňazskom seminári v Nitre, bol profesorom viacerých disciplín, nakoniec zakotvil pri dogmatike. Zastával i funkciu tajomníka arcibiskupa Kmeťka, taktiež bol riaditeľom Biskupského úradu, následne bol povýšený za nitrianskeho sídelného kanonika a pracoval aj na cirkevnom súde. V päťdesiatych rokoch, keď cieľom vtedajšej vlády a zriadenia bolo zdiskreditovať v očiach veriacich najvyšších pastierov, bola využitá taktika rozbitia biskupského kolégia a vytvoriť vzájomnú nedôveru. Bola to taktika viac ako diabolská, keď postupovali proti biskupom rozličným spôsobom, aby v očiach veriacich vyvolali dojem, že sú medzi sebou rozdelení.

Mons. Eduard Nécsey sa snažil hľadať cestu nie útoku, ale cestu vyjednávania, aby zachránil pre Cirkev z tých mála práv, ktoré mala v tých časoch, čím najviac. Bol viac ako trištvrte roka izolovaný v prísnom domácom väzení. Toto obdobie, podľa svedectiev jeho súčasníkov, znášal s veľkou trpezlivosťou. Pretože bol neustále sledovaný aj vďaka prítomnosti zmocnenca, ktorý mu otváral poštu, ktorý kontroloval v niektorých obdobiach návštevy, keď ich mal dovolené. V jeho pracovni sa našlo odpočúvacie zariadenie, ktoré malo sledovať všetku jeho činnosť. Dokonca, keď ho počas internovania prišla z posledných síl navštíviť jeho staručká matka, nedovolili sa mu stretnúť s ňou. Mohol len vyjsť na balkón a zdvihnutím ruky ju pozdraviť. Izolácia bola o to ťažšia, že nemal pri sebe ľudí, na ktorých by sa mohol spoľahnúť, pretože jeho najvernejších spolupracovníkov odsunuli do kárneho tábora v Mučeníkoch. Do biskupskej kancelárie prišli noví spolupracovníci, ktorých biskup Nécsey s láskou prijal, ale sám by si ich nebol, s najväčšou pravdepodobnosťou, vybral. Nátlak bol na neho vyvíjaný rozličným spôsobom, aj prostredníctvom listov. Napríklad list ministra Čepičku z 3. marca 1950, z ktorého vyberáme len časť. Biskupovi Nécseyovi píše: „Vám nejde ani o pravdu, ani o blaho Cirkvi a štátu, ani o pokoj a pokojný život kňazov a veriacich. Dlho sa už usilujete o rozvrat a rozširovanie nepokoja. Preto nepokladáte pod dôstojnosť ani občiansku ani biskupskú, napádať otvorene a neohrozeným spôsobom nové cirkevné zákony. Tie zákony, ktoré si dal pracujúci ľud, v záujme republiky a Cirkvi a ktoré musia byť bezpodmienečne a plne dodržiavané a zachované. Zato sa ochotne podriaďujete akémukoľvek politickému rozhodnutiu a diktátu Vatikánu, ktorý sa netají nenávisťou a nepriateľstvom k ľudovodemokratickej republike a k jej ľudu“. Takéto a podobné listy možno nájsť aj dnes v archíve či už Biskupského úradu alebo v Národnom archíve. Ako senior biskupského zboru musel neraz riešiť problematické otázky o vzťahu k štátu. Napriek svojej jemnosti bol neústupný, keď išlo o pravdu a spravodlivosť. Bol človekom hlbokého duchovného života, uzobranosti. Mnohí jeho súčasníci aj biskup Mons. Josef Hlouch z Českých Budějovíc sa vyjadrili, že človek mal vždy pri stretnutí s ním dojem,, akoby vstal z kľačadla, kde práve rozjímal. Mnohí ho nazývali človekom veľkých morálnych kvalít.

Nemožno obísť ani jeho aktívnu činnosť na Druhom vatikánskom koncile. Zúčastnil sa na všetkých jeho zasadaniach v rokoch 1962 – 1965. Bol vo viacerých komisiách a bol uznávaným odborníkom. Vždy jeho pobyt vo Večnom meste a stretnutia so Svätým Otcom Jánom XXIII. a Pavlom VI. boli pre neho príležitosťou, aby sa povzbudil a aby povzbudzoval aj iných. V roku 1967 sa zúčastnil aj na prvej biskupskej synode. V máji 1968, pri svojom kňazskom jubileu, bol pozdravený Svätým Otcom a menovaný za titulárneho arcibiskupa. Chcel cestovať do Ríma, aby sa poďakoval za toto vyznačenie. No v Prahe vážne ochorel, bol transportovaný naspäť do Nitry a 19. júna 1968 vo svojom biskupskom sídle zomrel. Mons. Josef Hlouch na jeho adresu povedal: „Srdce sa vyčerpalo láskou, telo vysala bolesť, oči – noci bezsenné. Dal Bohu všetko, preto má všetko“.

Zdroj: Mons. Viliam Judák, nitriansky biskup v relácii Rádia Lumen v roku 2008.

Spracoval Miroslav Lyko

( TK KBS, mly,ml; pz ) 20120209028   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]