Príhovor Benedikta XVI. na stretnutí s laikmi angažovanými v Cirkvi a spoločnosti. TK KBS ju prináša v celom znení. Veľavážený pán spolkový prezident,
ministerský predseda,
pán primátor mesta,
vážené dámy a páni!
Teším sa z tohto stretnutia s vami, ktorí sa rôznymi spôsobmi angažujete v Cirkvi a spoločnosti. Ponúka sa mi tým vítaná príležitosť, aby som vám tu osobne z celého srdca poďakoval za vašu službu a vaše svedectvo „zdatných hlásateľov viery v to, čo nevidíme“ (Lumen gentium, 35). Na vašich pracoviskách obhajujete vašu vieru a vieru Cirkvi, čo v súčasnej dobe nie je vždy ľahké.
Už desaťročia sme svedkami ubúdania náboženskej praxe, konštatujeme vzrastajúci odstup značnej časti pokrstených od života Cirkvi. Naskytá sa otázka – nemala by sa snáď Cirkev zmeniť? Nemala by možno svoje úrady a štruktúry prispôsobiť súčasnej dobe, aby oslovila dnešných ľudí, ktorí hľadajú a pochybujú?
Blahoslavenej Matky Terezy sa raz ktosi spýtal, čo by sa malo podľa jej názoru zo všetkého najskôr v Cirkvi zmeniť. Jej odpoveď bola – Cirkev a ja!
Táto nepatrná príhoda nám ozrejmuje dve skutočnosti – na jednej strane chce rehoľníčka povedať, že Cirkev nie sú iba druhí, hierarchia, pápež a biskupi. Cirkvou sme my všetci pokrstení. Na druhej strane vychádza odpoveď z predpokladu, že existuje dôvod k zmene. Existuje potreba zmeny. Každý kresťan a všetky komunity veriacich sú povolaní k neustálej konverzii.
Akú konkrétnu podobu má mať táto zmena? Jedná sa o renováciu, akú uskutočňuje majiteľ domu prestavbou a vymaľovaním interiéru svojej nehnuteľnosti? Alebo ide o upravenie smeru, aby sme sa väčšou rýchlosťou a priamosťou uberali po našej ceste? Tieto a iné aspekty sú zaiste dôležité, avšak z hľadiska Cirkvi je základným dôvodom ku zmene apoštolské poslanie učeníkov a samotnej Cirkvi.
Cirkev musí vždy opätovne overovať, či tomuto poslaniu zostáva verná. Tri synoptické evanjeliá poukazujú na rôzne hľadiská poverenia k tomuto poslaniu – poslanie sa zakladá na osobnej skúsenosti: „Vy ste toho svedkami“ (Lk 24,48); vyjadruje sa vo vzťahoch: „Choďte teda, učte všetky národy“ (Mt 28,19); „Hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16,15). Svet však svojimi nárokmi a podmienkami opakovane zatemňuje svedectvo, spôsobuje odcudzenie vzťahov a vedie k relativizovaniu posolstva. Isteže sa Cirkev, ako hovorí pápež Pavol VI., „snaží utvárať podľa vzoru, aký jej ponúka Kristus, speje k tomu, že sa hlboko líši od čisto ľudského prostredia, v ktorom však stále žije a približuje sa mu“ (Ecclesiam suam, 60). K naplneniu svojho poslania sa musí trvale vzďaľovať svojmu okoliu, musí takpovediac byť odpútaná od sveta.
Poslanie Cirkvi vychádza z tajomstva trojjediného Boha, z tajomstva jeho stvoriteľskej lásky. Láska nie je v Bohu iba nejakým spôsobom prítomná – on sám je zo svojej prirodzenosti láskou. A Božia láska sa nechce uzavrieť v sebe samej, ale sa túži šíriť. Zasahuje ľudí najmä vo vtelení a v obeti Božieho Syna. Syn vyšiel zo sféry svojho božstva, vtelil sa a stal sa človekom, a to nielen kvôli tomu, aby svet potvrdil v jeho pozemskej existencii, aby sa stal jeho priateľom a ponechal svet takým, akým je. Súčasťou kristologickej udalosti je nepochopiteľná skutočnosť – ako hovoria cirkevní otcovia, existuje commercium, výmena medzi Bohom a ľuďmi, v ktorej obe strany, i keď celkom odlišným spôsobom, niečo dávajú a prijímajú – dávajú darom a dostávajú ako dar. Kresťanská viera vie, že Boh do človeka vložil slobodu, v ktorej sa človek skutočne môže Bohu stať „partnerom“ a začať s ním istú výmenu. Človek si je súčasne veľmi dobre vedomý toho, že táto výmena je možná iba vďaka Božej veľkorysosti, ktorý prijíma chudobu žobrajúceho ako bohatstvo, aby mu umožnil zniesť Boží dar, ktorý človek nie je schopný odplatiť ničím rovnocenným.
Tiež Cirkev plne vďačí za svoju existenciu tejto nerovnej výmene. Vo vzťahu ku svojmu zakladateľovi nevlastní nič svojho. Nachádza svoj zmysel výlučne v tom, že usiluje o to byť nástrojom spásy, šíriť Božie slovo vo svete a premieňať svet tým, že ho privádza k jednote lásky s Bohom. Cirkev je naplno ponorená do Spasiteľovej zhovievavej starostlivosti k ľuďom. Je v neustálom pohybe, trvale slúži poslaniu, ktoré dostala od Pána. Cirkev sa musí stále znovu otvárať potrebám sveta a bezvýhradne sa mu venovať, aby trvale sprítomňovala svätú výmenu, ktorá bola zahájená vo vtelení.
Vo svojom historickom vývoji však Cirkev prejavuje taktiež opačný sklon – zhoduje sa so svetom, prispôsobuje sa jeho kritériám a nadobúda samostatnosť. Kladie tak väčší dôraz na organizáciu a inštitucionalizáciu než na svoje povolanie k otvorenosti.
Cirkev, aby plnila svoju pravú úlohu, však musí vyvinúť úsilie, aby sa odpútala od mondénnosti sveta. „Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta“ (Jn 17,16). Dejiny v istom zmysle Cirkvi napomáhajú prostredníctvom rôznych sekularizovaných období, ktoré zásadnou mierou napomohli k jej očisteniu a vnútornej reforme.
Sekularizácia, či už formou vyvlastnenia cirkevného majetku či odňatia ich privilégií a podobne, vždy znamenala významné oslobodenie Cirkvi od svetských foriem. Cirkev sa takpovediac vyzliekla zo svojho pozemského bohatstva a vracala sa plne ku svojej pozemskej chudobe. Zdieľal tak osud kmeňa Léviho, ktorý podľa Starého zákona ako jediný nevlastnil majetok na zemi, ale ako jediné dedičstvo mu pripadol sám Boh, jeho slovo a jeho znamenie. S týmto kmeňom Cirkev v istých historických okamihoch dejín cítila potrebu chudoby, ktorou sa otvárala voči svetu, a odnímajúc materiálne záväzky jej hlásanie tak opätovne nadobudlo na dôveryhodnosti.
Historické príklady nám dokazujú, že misionárske svedectvo Cirkvi, odlúčené od sveta, zreteľnejšie vystupuje do popredia. Ak je Cirkev oslobodená od svojho materiálneho a politického bremena, môže sa lepšie a skutočne kresťansky venovať celému svetu a byť mu otvorená. Môže s väčšou voľnosťou znovu prežívať svoje povolanie k úsluhe adorácie Boha a k službe blížnemu.
Hlásanie, ktoré je spojené s kresťanským klaňaním a malo by určovať cirkevnú štruktúru, je viditeľné zreteľnejšie. Cirkev sa otvára svetu nie preto, aby získala ľudí pre inštitúciu s vlastnými mocenskými nárokmi, ale aby ľuďom umožnila vstup do svojho vnútra a priviedla ich k tomu, o ktorom každý človek spoločne so sv. Augustínom môže povedať: „On je bližší môjmu vnútru než ja sám“ (porov. Vyznania 3,6,11). On vo svojej nekonečnosti nado mnou je napriek tomu natoľko vo mne samom, že sa stáva mojím pravým vnútrom. Touto otvorenosťou Cirkvi voči svetu je zároveň naznačený účinný a vhodný spôsob, akým sa svetu môže otvoriť každý jednotlivý kresťan.
Nejedná sa o to, aby sme tu našli nový postup k propagácii Cirkvi. Skôr to znamená opustiť akékoľvek taktiky a hľadať čo najväčšiu úprimnosť, ktorá nezanedbáva ani nepotláča čo-to z dnešnej skutočnosti, ale plne žije súčasnú vieru v prostote dneška. Privádza vieru k jej pravej identite tým, že ju zbavuje zdanlivých prvkov viery, ktoré sú v skutočnosti obyčajnými zvyklosťami.
Povedzme to ešte inak – kresťanská viera vždy a nielen v našej dobe budila pohoršenie. Viera vo večného Boha, ktorý sa stará o nás, ľudské bytosti, a pozná nás, v Nepochopiteľného, ktorý sa v určitom okamžiku stal Pochopiteľným, v Nesmrteľného, ktorý trpel a zomrel na kríži, v prísľub vzkriesenia a večného života pre nás smrteľníkov, je pre nás ľudí skutočné náročná.
Toto pohoršenie, ktoré nemožno zrušiť, ak nechceme zrušiť kresťanstvo, bolo v nedávnej dobe zatienené iným bolestným pohoršením, ktoré vyvolali hlásatelia viery. Vytvára sa nebezpečná situácia, ak toto pohoršenie zaberá miesto prvotného pohoršenia (skandalonu) kríža a zamedzuje tak k nemu prístup a ak skutočné požiadavky kresťanstva zakrývajú nedostatky jeho hlásateľov.
Existuje ešte ďalší dôvod k presvedčeniu, že opäť nastal čas, aby sme s odvahou odňali Cirkvi všetko svetské. Neznamená to stiahnutie sa zo sveta. Cirkev odľahčená od svetských prvkov je schopná práve v sociálno-charitatívnej oblasti ľuďom odovzdávať mimoriadnu životnú silu kresťanskej viery – ako trpiacim, tak ich pomocníkom. „Charita nie je pre Cirkev určitým druhom spoločensky prospešnej činnosti, ktorú by mohla prenechať niekomu inému, pretože patrí k jej vnútornej povahe a predstavuje neodmysliteľný výraz jej vlastnej podstaty“ (Deus caritas est, 25). Taktiež charitatívna činnosť Cirkvi musí neustále dbať na to, aby udržala primeraný odstup od sveta, aby sa zabránilo odumretiu jej koreňov, vzhľadom k jej možnému vzrastajúcemu vzďaľovaniu sa od Cirkvi. Iba hlboký vzťah k Bohu umožňuje plne sa venovať človeku, rovnako ako bez pozornosti k blížnemu sa ochudobňuje vzťah k Bohu.
Otvorenosť svetovému dianiu znamená teda pre Cirkev, odpútanú od sveta, tu a teraz svedčiť podľa evanjelia slovami a skutkami o zvrchovanosti Božej lásky. Táto úloha ju, okrem iného, odkazuje mimo súčasného sveta: prítomný život je prepojený s životom večným. Ako jednotlivci a ako cirkevné spoločenstvo prežívame prostotu veľkej lásky, ktorá je vo svete zároveň najjednoduchšou i najťažšou vecou, pretože nežiada o nič viac či menej než darovanie samých seba.
Drahí priatelia, zostáva len prosiť o Božie požehnanie a silu Ducha Svätého pre nás všetkých, aby sme každý na svojom pôsobisku mohli stále znovu rozpoznávať Božiu lásku a milosrdenstvo a svedčiť o nich. Ďakujem vám za vašu pozornosť.
Preložil Peter Dufka
