Homília pápeža Benedikta XVI. počas záverečnej svätej omše vo Freiburgu. TK KBS ju prináša v celom znení. Drahí bratia a sestry!
Je pre mňa dojímavé sláviť ešte raz Eucharistiu, teda Vďakyvzdanie, tu s mnohými ľuďmi, ktorí pochádzajú s rôznych častí Nemecka a susedných krajín. Chcem sa poďakovať predovšetkým Bohu, v ktorom žijeme a hýbeme sa. Ale chcel by som sa poďakovať aj vám všetkým za vašu modlitbu za Petrovho nástupcu, aby mohol naďalej vykonávať svoju službu s radosťou a dôvernou nádejou a utvrdzovať bratov vo viere.
„Ó, Bože, ktorý prejavuješ svoju všemohúcnosť predovšetkým milosrdenstvom a odpustením...“, modlili sme sa v modlitbe dňa. V prvom čítaní sme počuli ako Boh v dejinách Izraela prejavil moc svojho milosrdenstva. Skúsenosť babylonského vyhnanstva uvrhla ľud do krízy viery: prečo nadišla táto pohroma? Je možné, že Boh vlastne nemá žiadnu moc?
Existujú teológovia, ktorí na všetky tie hrozné veci, ktoré sa dnes dejú vo svete, hovoria, že Boh nemôže byť všemohúci. Naproti tomu, my vyznávame Boha, Všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme. My sme šťastní a vďační, že je všemohúci. Ale zároveň si musíme uvedomiť, že On využíva všetku svoju moc iným spôsobom, ako by to chceli ľudia. On sám určil svojej moci hranice, pretože daroval slobodu svojmu stvoreniu. Sme šťastní a vďační za dar slobody. Avšak, keď vidíme hrozné veci, ktoré sa dejú práve vďaka nej, dostávame strach. Dôverujme Bohu, ktorého moc sa prejavuje predovšetkým v milosrdenstve a odpustení. A buďme si istí, drahí veriaci: Boh túži po spáse svojho ľudu. Túži po našej spáse. Stále a predovšetkým v čase nebezpečenstva a radikálnych zmien, On je blízko nás, jeho srdce sa pre nás dojíma, skláňa sa k nám. Aby sa moc jeho milosrdenstva mohla dotknúť našich sŕdc, musíme sa mu otvoriť, musíme byť ochotní vzdať sa zla, vstať z ľahostajnosti a dať priestor jeho Slovu. Boh rešpektuje našu slobodu. On nás do ničoho nenúti.
Ježiš sa v Evanjeliu vracia k tejto základnej téme prorockých predpovedí. Rozpráva podobenstvo o dvoch synoch, ktorých otec pozval, aby pracovali vo vinici. Prvý syn odpovedal: „«Nechce sa mi»; no potom to oľutoval a šiel“ (Mt 21,29). Tento druhý však povedal otcovi: „«Idem, Pane», ale nešiel“ (Mt 21,30). Na Ježišovu otázku, ktorý z tých dvoch naplnil otcovu vôľu, poslucháči odpovedali: „Ten prvý“ (Mt 21,31). Posolstvo podobenstva je jasné: nie slová sú dôležité, ale činy, skutky obrátenia a viery. Ježiš obracia toto posolstvo na veľkňazov a starších ľudu, teda na odborníkov na náboženstvo Izraelského ľudu. Oni síce hovoria „áno“ Božej vôli. Ale ich zbožnosť sa stáva rutinou a Boh ich viac netrápi. Preto vnímajú posolstvo Jána Krstiteľa a Ježišovo posolstvo ako niečo, čo ich vyrušuje. Preto Pán Ježiš končí svoje podobenstvo tvrdými slovami: „Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu.“ (Mt 21,31-32). Preložené do jazyka dnešných čias by toto tvrdenie mohlo znieť viac menej takto: tí, ktorí nepoznajú Boha a kvôli otázkam o Bohu nenachádzajú pokoj; osoby, ktoré trpia pre naše hriechy a túžia po čistom srdci, sú bližšie do Božieho kráľovstva ako „rutinní“ veriaci, ktorí vnímajú Cirkev už len ako inštitúciu, bez akejkoľvek známky viery v ich srdci.
Tak Ježišovo slovo nás musí viesť k premýšľaniu, ba priam zalomcovať nami všetkými. Toto však neznamená, že všetci tí, ktorí žijú v Cirkvi a pracujú pre ňu, musia byť zákonite vzdialení od Ježiša a od Božieho kráľovstva. Absolútne nie! Nie, pretože toto je naopak okamih, kedy môžeme z hĺbky srdca poďakovať mnohým zamestnaným spolupracovníkom a dobrovoľníkom, bez ktorých by život vo farnostiach a v celej Cirkvi bol nemysliteľný. Cirkev v Nemecku má mnohé sociálne a charitné inštitúcie, v ktorých sa láska k blížnemu prejavuje aj spoločensky účinným spôsobom a do všetkých končín zeme. Všetkým, ktorí sa angažujú v nemeckej Charite alebo v iných organizáciách, alebo ktorí štedro obetujú svoj čas a sily, aby sa venovali dobrovoľným aktivitám v Cirkvi, by som chcel vyjadriť svoju vďačnosť a uznanie. Táto služba si vyžaduje predovšetkým všeobecnú a odbornú zručnosť. Ale v duchu Ježišovho učenia je potrebné čosi viac: otvorené srdce, ktoré sa necháva preniknúť Kristovou láskou a tak dáva blížnemu, ktorý nás potrebuje, viac, ako len technickú službu: lásku, v ktorej poukazujeme na Boha, ktorý miluje, na Krista. Takže sa spýtajme sami seba: aký je môj osobný vzťah s Bohom, v modlitbe, v účasti na nedeľnej svätej omši, v prehlbovaní viery prostredníctvom meditácie Svätého Písma a štúdia Katechizmu Katolíckej cirkvi? Drahí priatelia, obnova Cirkvi sa v podstate môže uskutočniť len prostredníctvom ochoty obrátiť sa a prostredníctvom obnovenej viery.
V Evanjeliu tejto nedele sa hovorí o dvoch synoch, za ktorými však tajomným spôsobom stojí aj tretí syn. Prvý syn povie áno, ale neurobí to, čo urobiť mal. Druhý syn povie nie, ale nakoniec splní otcovu vôľu. Tretí syn povie „áno“ a urobí to, čo sa mu prikáže. Tento tretí syn je Jednorodený syn Boží, Ježiš Kristus, ktorý nás tu všetkých zjednotil. Ježiš prichádza na svet so slovami: „Hľa prichádzam, […] aby som plnil tvoju vôľu, Bože.“ (Hebr 10,7). Toto „áno“ On nielen vyslovil, ale ho aj naplnil. V kristologickom hymne z druhého čítania sa píše: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.” (Flp 2, 6-8). V pokore a poslušnosti naplnil Ježiš Otcovu vôľu, zomrel na kríži za svojich bratov a sestry a vyslobodil nás z našej pýchy a tvrdohlavosti. Ďakujme mu za jeho obetu, kľaknime pred jeho Menom a spoločne s prvými učeníkmi ohlasujme: „Ježiš Kristus je Pán! na slávu Boha Otca“ (Flp 2,10).
Kresťanský život sa musí neustále merať podľa Krista: „Zmýšľajte tak, ako Kristus Ježiš“ (Flp 2,5), píše sv. Pavol v úvode do kristologického hymnu. Niekoľko veršov predtým vyzýva: „Ak teda jestvuje nejaké potešenie v Kristovi, ak jestvuje nejaká útecha z lásky, nejaké spoločenstvo ducha, nejaké srdce a zľutovanie, dovŕšte moju radosť: zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ! (Fil 2,1-2). Ako bol Kristus úplne zjednotený s Otcom a Jemu poslušný, tak musia byť jeho učeníci poslušní Bohu a mať rovnaké zmýšľanie navzájom. Drahí priatelia, s Pavlom sa odvažujem vás vyzývať: zavŕšte moju radosť tým, že budete pevne spojení s Kristom! Cirkev v Nemecku prekoná veľké výzvy súčasnosti a budúcnosti a zostane kvasom spoločnosti, ak budú kňazi, zasvätené osoby a veriaci laici v Kristovi, vo vernosti vlastnému špecifickému povolaniu, spolupracovať v jednote; ak farnosti, komunity a hnutia sa budú navzájom podporovať a obohacovať; ak pokrstení a tí, čo prijali sviatosť birmovania, v jednote s ich biskupom, budú neochvejne niesť pochodeň nezmenenej viery a od nej príjmu svetlo do svojich bohatých poznatkov a schopností. Cirkev v Nemecku bude aj naďalej požehnaním pre celosvetové katolícke spoločenstvo, ak zostane verne zjednotená s nástupcami Svätého Petra a apoštolov, ak sa bude rôznymi spôsobmi snažiť o spoluprácu s misijnými krajinami a nechá sa tiež v tomto „nakaziť“ radosťou z viery v mladých Cirkvách.
S výzvou pre jednotu pripája Pavol zmienku o pokore: „Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokore pokladajte jeden druhého za vyššieho. Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných.“ (Flp 2,3-4). Kresťanská existencia je akási pro-existencia: byť tu pre druhého, pokorné úsilie voči blížnemu a pre spoločné dobro. Drahí veriaci, pokora je čnosť, ktorá dnes nie je veľmi uznávaná. Ale Ježišovi učeníci vedia, že táto čnosť je takpovediac olejom, ktorý robí plodnými procesy dialógov, uľahčuje spoluprácu a pobáda k jednote. Humilitas, latinské slovo pre „pokoru“, súvisí so slovom humus, teda zrastenosť so zemou, s realitou. Pokorní ľudia stoja oboma nohami na zemi. Ale predovšetkým počúvajú Krista, Božie slovo, ktoré neustále obnovuje Cirkev a každého jej člena.
Prosme Boha o odvahu a pokoru, aby sme kráčali po ceste viery, čerpali z bohatstva jeho milosrdenstva a neustále hľadeli na Krista, Slovo, ktorý robí všetko nové, ktorý je pre nás „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6), ktorý je našou budúcnosťou. Amen.
Preložila Rút Lačná
