Homília Benedikta XVI. počas svätej omše v Erfurte. TK KBS ju prináša v plnom znení. Drahí bratia a sestry!
„Chváľte Pána v každom čase, lebo je dobrý“, tak sme teraz spievali pred evanjeliom. Áno, máme skutočne dôvod z celého srdce ďakovať Bohu. Ak by sme sa na tomto mieste vrátili v mysli o tridsať rokov späť, do Jubilejného roku sv. Alžbety – 1981, do čias NDR... kto by vtedy tušil, že o pár rokov neskôr zmizne Berlínsky múr i ostnaté drôty? V prípade, že pôjdeme ešte ďalej, o sedemdesiat rokov dozadu, do roku 1941, do doby nacizmu, kto by vtedy predpovedal, že takzvaná „Tisícročná Reich“ bude za štyri roky ležať v popole?
Drahí bratia a sestry, tu – v Durínsku i v celej bývalej NDR – ste museli znášať „hnedú“ (nacistickú) i „červenú“ (komunistickú) diktatúru, ktorá bola pre vieru akýmsi kyslým dažďom. Mnohé z následkov tejto doby musíme ešte spracovať, najmä v duchovnej a náboženskej oblasti. Väčšina obyvateľov tejto krajiny sa už vzdialila od viery v Krista a od spoločenstva Cirkvi. Posledné dve desaťročia však ukazujú i pozitívne skúsenosti: rozšírený horizont, vzájomnú výmenu nezávisle od hraníc, pevná dôvera, že nás Boh neopustí a že nás vedie po nových cestách. „Kde je Boh, tam je budúcnosť“.
Všetci sme presvedčení o tom, že znovunadobudnutá sloboda dopomohla k väčšej úcte voči ľudskému životu a umožnila otvoriť mnohé nové možnosti. Zo strany Cirkvi môžeme s vďačnosťou vyzdvihnúť mnoho ďalších uľahčení, ako sú nové možnosti pre farské aktivity, obnova a rozšírenie kostolov i farských centier, diecézne aktivity pastorálneho a kultúrneho charakteru. No priniesli nám tieto možnosti aj vzrast vo viere? Neleží základný kameň viery a kresťanského života v niečom inom než v spoločenskej slobode? Mnohí presvedčení katolíci zostali verní Kristovi a Cirkvi aj v tejto ťažkej situácii vonkajšieho útlaku. Akceptovali mnohé osobné znevýhodnenia len preto, aby mohli žiť svoju vieru. Chcel by som teraz poďakovať kňazom a ich spolupracovníkom a spolupracovníčkam z toho obdobia. Obzvlášť chcem pripomenúť pastoráciu utečencov hneď po skončení Druhej svetovej vojny: mnohí klerici i laici vtedy vykonali veľké veci pre zmiernenie ťažkej situácie utečencov a preto, aby im darovali novú vlasť. V neposlednom rade patrí úprimné poďakovanie i rodičom, ktorí v diaspóre a v politickom prostredí, ktoré bolo nepriateľsky naladené proti Cirkvi, vychovali svoje deti v katolíckej viere. S vďačnosťou si spomeňme napríklad aj na náboženské prázdninové pobyty organizované pre deti, ako aj pôsobenie katolíckych mládežníckych centier „Sankt Sebastian“ v Erfurte a „Marcel Callo“ v Heiligenstadte. Najmä v Eichsfelde veľa kresťanov katolíkov odporovalo komunistickej ideológii. Nech Boh hojne odmení ich vytrvalosť vo viere. Statočné svedectvo a trpezlivá dôvera v Božiu prozreteľnosť sú drahocenným semenom, ktoré prisľubuje do budúcnosti veľkú úrodu.
Božia prítomnosť sa zjavuje mimoriadne jasným spôsobom najmä v živote svätých. Ich svedectvá viery nám i dnes dávajú odvahu k novému prebudeniu. Myslíme predovšetkým na patrónov erfurtského biskupstva: svätú Alžbetu Durínsku, Bonifáca a Kiliána. Alžbeta prišla z inej krajiny – z Uhorska, do Wartburgu v Durínsku. Viedla intenzívny život modlitby, kajúcnosti a evanjeliovej chudoby. Pravidelne schádzala zo svojho zámku do mesta Eisenach, aby sa tam osobne starala o chudobných a chorých. Jej pozemský život bol krátky – dožila sa len dvadsaťštyri rokov – ale plody jej svätosti boli nesmierne. Svätá Alžbeta je veľmi uctievaná aj evanjelickými kresťanmi. Môže pomôcť i nám všetkým objaviť plnosť viery, ktorú sme prijali a aby sme ju dokázali preniesť do nášho každodenného života.
Na kresťanské korene našej krajiny poukazuje tiež založenie erfurstkého biskupstva svätým Bonifácom v roku 742. Táto udalosť zároveň tvorí prvú doloženú zmienku o meste Erfurt. Tento biskup – misionár prišiel z Anglicka a pôsobil v úzkom spojení s nástupcom sv. Petra. Uctievame si ho ako „apoštola Nemecka“. Zomrel ako mučeník. Jeho dvaja spoločníci, svätý Eoban a svätý Adelár, ktorí spolu s ním preliali krv za kresťanskú vieru, sú pochovaní tu, v erfurtskej katedrále.
Ešte pred anglosaskými misionármi pôsobil v Durínsku sv. Kilián, pustovník a misionár z Írska. Spolu s dvoma spoločníkmi zomrel vo Würzburgu ako mučeník, pretože kritizoval morálne poklesky miestneho durínskeho vojvodu. Nemôžeme zabudnúť ani na svätého Severa z Ravenny, patróna miestneho chrámu Severikirche. V štvrtom storočí bol biskupom v Ravenne a jeho pozostatky boli v roku 836, kvôli podpore a prehĺbeniu kresťanskej viery v tejto oblasti, prenesené do Erfurtu.
Čo majú títo svätí spoločné? Ako môžeme opísať a preniesť do nášho života to, čo bolo jedinečné na ich životoch? Áno, svätí nám ukazujú, že žiť aktívne s Bohom je možné a dobré, že je možné ho dávať na prvé miesto, a nepovažovať ho len za nejakú skutočnosť uprostred mnohých iných. Svätí poukazujú na skutočnosť, že Boh sa k nám obrátil ako prvý, že sa nám ukázal a ukazuje v Ježišovi Kristovi. Kristus k nám prichádza, každého z nás oslovuje a pozýva k tomu, aby sme ho nasledovali. Svätí využili toto poznanie. Vo svojom vnútri sa obrátili ku nemu – v neustálom dialógu modlitby – prijali od neho svetlo, ktoré im otvorilo cestu k pravému životu.
Viera je vo svojej podstate vždy „spoločným aktom viery“ s ostatnými. Za svoju vieru vďačím predovšetkým Bohu, ktorý sa ku mne obracia a moju vieru takpovediac „zapáli“ . No v praxi za svoju vieru vďačím tiež mojim blížnym, ktorí uverili predo mnou a ktorí veria spolu so mnou. Toto „spolu“, bez ktorého nie je žiadna osobná viera, je Cirkev. A túto Cirkev nie je možné zastaviť hranicami krajín. Ukazujú nám to rozdielne národnosti svätých, ktorých som práve spomenul: maďarská, anglická, írska a talianska. Tu sa ukazuje, aká je veľmi dôležitá práve duchovná výmena v cele univerzálnej Cirkvi. Ak sa otvoríme celej viere s celými jej dejinami a jej svedectvami v celej Cirkvi, tak bude mať katolícka viera budúcnosť aj vo verejnom živote v Nemecku. Zároveň nám tieto postavy svätých ukazujú veľkú plodnosť svätého života, radikálnej lásky k Bohu a k blížnemu. Svätí, i keď je ich málo, menia svet.
Politické zmeny v roku 1989 boli vo vašej zemi motivované nielen túžbou po bohatstve a možnosti cestovať, ale podstatne tiež túžbou po pravdivosti. Táto túžba bola udržiavaná pri živote tiež vďaka ľuďom, ktorí boli pripravení obetovať svoj život v službe Bohu a blížnym. Títo ľudia i uvedení svätí nám dnes dodávajú odvahu, aby sme využili túto novu situáciu. Nechceme sa ukryť v čisto súkromnej viere. Ale chceme zodpovedne spravovať slobodu, ktorú sme dosiahli. Chceme – ako svätí Kilián, Bonifác, Adelár, Eoban a Alžbeta Durínska – prichádzať k našim spoluobčanom ako kresťania, ktorí ich pozývajú k spoluobjaveniu plnosti Radostnej zvesti.
Tak sa budeme podobať na slávny zvon erfurtskej katedrály, ktorý nesie meno Gloriosa. Je považovaný za najväčší stredoveký zvon na svete. Je živým znamením nášho hlbokého zakorenenia v kresťanskej tradícii, ale tiež výzvou k novému začiatku a k stálosti v našom poslaní. Tento zvon zaznie i dnes na konci tejto slávnostnej svätej omše. Nech nás povzbudí, aby sme podľa príkladu svätých urobili viditeľným a počuteľným svedectvo o Kristovi vo svete, v ktorom žijeme. Amen.
Preklad: Ľubomír Rebek
