Drahí bratia a sestry!Dnes by som vám chcel predstaviť svätého Učiteľa Cirkvi, ktorého sme až dodnes dlžníkmi, pretože bol významným teológom, moralistom a učiteľom duchovného života pre všetkých, no obzvlášť pre jednoduchých ľudí. Je autorom slov i hudby jednej z najznámejších talianskych vianočných piesní: Ty zostúp z hviezd (Tu scendi dalle stelle).

Alfonz Mária de Liguori sa narodil v roku 1696 a patril do váženej a bohatej neapolskej rodiny. Bol obdarovaný výnimočnými intelektuálnymi schopnosťami, už vo veku šestnástich rokov dosiahol doktorát z civilného i kánonického práva. Bol najbrilantnejším advokátom neapolského súdu: počas ôsmich rokov vyhral všetky procesy, ktoré obhajoval. Akokoľvek vo svojej duši vyprahnutej po Bohu a túžiacej po dokonalosti, ho Pán priviedol k uvedomeniu si toho, že ho povoláva k inej ceste. Vskutku v roku 1723 pohoršený z korupcie a nespravodlivosti súdneho prostredia zanechal svoju profesiu – a s ňou i bohatstvo a úspech – a rozhodol sa stať kňazom, napriek odporu svojho otca. Mal vynikajúcich učiteľov, ktorí ho uviedli do štúdia Svätého písma, cirkevných dejín a mystiky. Nadobudol rozsiahle teologické vzdelanie, ktoré o niekoľko rokov neskôr zúročil vo svojej tvorbe. Za kňaza bol vysvätený v roku 1726 a pracoval v

Diecéznej kongregácii apoštolských misií. Hoci Alfonz začal svoje dielo evanjelizácie a katechézy uprostred najchudobnejších vrstiev neapolskej spoločnosti, predsa im ohlasoval evanjelium s veľkou láskou a učil ich základné pravdy viery. Nie málo z týchto osôb – chudobných a skromných – ku ktorým sa obracal, bolo obeťami rôznych nerestí i páchateľmi kriminálnych činov. S veľkou trpezlivosťou ich učil modliť sa a povzbudzoval ich k tomu, aby zlepšili svoj spôsob života. Alfonz dosiahol mimoriadne výsledky: v tých najbiednejších štvrtiach mesta sa množili skupiny osôb, ktoré sa večer stretávali v súkromných príbytkoch či dielňach, aby sa modlili a meditovali Božie slovo pod vedením niekoľkých katechétov, formovaných na to Alfonzom a inými kňazmi, ktorí pravidelne navštevovali tieto skupiny veriacich. Keď sa – na žiadosť neapolského arcibiskupa – tieto stretnutia začali konať v kaplnkách mesta, dali im názov „Večerné kaplnky“ (Cappelle serotine). Tieto sa stali skutočným prameňom morálnej výchovy, sociálneho ozdravenia a vzájomnej pomoci medzi chudobnými: krádeže, súboje a prostitúcia takmer vymizli.

Hoci sociálny a náboženský kontext doby sv. Alfonza bol podstatne odlišný od nášho, predsa len „Večerné kaplnky“ sa zdajú byť modelom misijnej práce, ktorým sa môžeme inšpirovať aj dnes v „novej evanjelizácii“ obzvlášť tých najchudobnejších a pre vytvorenie ľudského spolužitia, ktoré by bolo spravodlivejšie, bratskejšie a solidárnejšie. Kňazom je zverený úrad duchovnej služby. Zatiaľ čo správne formovaní laici sa môžu stať účinnými kresťanskými animátormi a

tak autentickým evanjeliovým kvasom uprostred spoločnosti.

Potom ako začal premýšľať o evanjelizácii pohanských národov – Alfonz vo veku 35 rokov – prišiel do kontaktu s vidiečanmi a pastiermi vo vnútorných regiónoch Neapolského kráľovstva a – zasiahnutý ich náboženskou neznalosťou a ich zanedbanosťou – rozhodol sa opustiť hlavné mesto a venovať sa týmto osobám, chudobným duchovne i materiálne. V roku 1732 založil Kongregáciu Najsvätejšieho Vykupiteľa, ktorú vložil pod opateru biskupa Tommasa Falcoiu a on sám sa stal jej predstaveným. Títo rehoľníci, vedení Alfonzom, sa stali autentickými putujúcimi misionármi, ktorí chodili aj do tých najvzdialenejších dedín povzbudzujúc k obráteniu a vytrvalosti v kresťanskom živote predovšetkým skrze modlitbu. Ešte aj dnes redemptoristi rozšírení v mnohých krajinách sveta s novými formami apoštolátu pokračujú v tomto evanjelizačnom poslaní. Myslím na nich s uznaním a povzbudzujem ich k tomu, aby boli vždy verní príkladu ich svätého zakladateľa.

Obdivovaný pre svoju dobrotu a pastoračnú horlivosť, bol Alfonz menovaný za biskupa diecézy Sant´Agata dei Goti, no tejto služby sa – kvôli rôznym chorobám, ktorými trpel – zriekol v roku 1775 s povolením pápeža Pia VI. Ten istý pápež v roku 1787, keď sa dozvedel o jeho smrti, ktorá prišla po mnohých utrpeniach, zvolal: „Bol to svätec!“ a nemýlil sa. Alfonz bol kanonizovaný v roku 1839. V roku 1871 bol vyhlásený za Učiteľa Cirkvi. Tento titul mu patrí pre viacero dôvodov. Predovšetkým pre bohaté učenie morálnej teológie, ktorá vhodne vyjadruje katolícke učenie, a to až natoľko, že bol pápežom Piom XII. vyhlásený za „patróna spovedníkov a moralistov“. V jeho časoch sa veľmi rozšírila mimoriadne rigorózna interpretácia morálneho života, aj z dôvodu jansenizmu, ktorý miesto toho, aby živil dôveru a nádej v Božie milosrdenstvo, podnecoval strach a predstavoval Boha ako zachmúreného a prísneho, veľmi vzdialeného tomu, aký nám bol zjavený Ježišom. Sv. Alfonz predovšetkým vo svojom hlavnom diele s názvom Morálna teológia predkladá vyrovnanú a presvedčivú syntézu požiadaviek Božieho zákona vrytého do našich sŕdc, v plnosti zjaveného Kristom a spoľahlivo interpretovaného Cirkvou, ako aj dynamizmy svedomia a slobody človeka, ktoré práve skrze priľnutie k pravde a dobru umožňujú dozretie a plnú realizáciu osoby. Pastierom duší a spovedníkom Alfonz odporúčal byť vernými katolíckemu morálnemu učeniu, zároveň zdôrazňujúc postoj láskavý, vnímavý a príjemný, aby sa penitenti mohli cítiť sprevádzaní, podporovaní a povzbudzovaní na ich ceste viery a kresťanského života. Sv. Alfonz sa nikdy neunavil opakovať, že kňazi sú viditeľným znakom neviditeľného Božieho milosrdenstva, ktoré odpúšťa a posväcuje myseľ a srdce hriešnika, aby sa obrátil a zmenil život. V našej dobe, v ktorej sú jasné znaky straty morálneho vedomia a – je potrebné to uznať – istej straty úcty voči sviatosti zmierenia, učenie sv. Alfonza je stále mimoriadne aktuálne.

Spolu s teologickými dielami Alfonz vytvoril množstvo ďalších spisov určených k náboženskému formovaniu ľudu. Ich štýl je jednoduchý a príjemný. Čítané a prekladané do množstva jazykov diela sv. Alfonza prispeli k formovaniu ľudovej spirituality posledných dvoch storočí. Niektoré z nich sú texty, ktorých čítanie je veľmi užitočné aj dnes ako napríklad Večné maximy, Slávy Márie a Cesta lásky. Hlavne toto posledné dielo reprezentuje syntézu jeho myšlienok a je jeho vrcholným dielom. Veľmi zdôrazňuje nevyhnutnosť modlitby, ktorá umožňuje otvorenie sa Božej milosti ku každodennému plneniu Božej vôle a dosiahnutiu vlastného posvätenia. O modlitbe píše: „Boh nikomu neodníma milosť modlitby, ktorou sa získava pomoc k prekonaniu akejkoľvek žiadostivosti a každého pokušenia. A hovorím, opakujem a vždy budem opakovať, kým budem žiť, že celá naša spása spočíva v modlitbe.“ Odtiaľto pochádza známy výrok „Kto sa modlí, bude spasený“ (Del gran mezzo della preghiera e opuscoli affini. Opere ascetiche II. Roma 1962, p.171). Spomínam si pri tejto príležitosti na výzvu môjho predchodcu ctihodného Božieho služobníka Jána Pavla II.: „Naše kresťanské komunity sa musia stať „školami modlitby“... Je teda potrebné, aby výchova k modlitbe sa stala podstatným bodom každého pastoračného plánovania“ (Apoštolský list Novo Millennio ineunte, 33,34).

Medzi formami modlitby horlivo odporúčanými sv. Alfonzom vyniká návšteva Najsvätejšej Sviatosti alebo – ako by sme dnes povedali – adorácia, či už krátka alebo dlhá, súkromná alebo spoločná pred Eucharistiou. „Istotne“, píše Alfonz, „medzi všetkými pobožnosťami táto – adorovanie sviatostného Ježiša – je prvou hneď po sviatostiach, je tou Bohu najmilšou a nám najužitočnejšou... Ó, aká sladkosť stáť s vierou pred oltárom... zveriť mu svoje potreby, ako robí priateľ priateľovi, ktorému plne dôveruje!“ (Návšteva Najsvätejšej Sviatosti a Márie pre každý deň mesiaca. Úvod). Alfonziánska spiritualita je vskutku mimoriadne kristologickou, s ohniskom v Kristovi a jeho Evanjeliu. Meditovanie mystéria vtelenia a umučenia Pána je často objektom jeho kázní. V týchto udalostiach je spása ponúknutá všetkým ľuďom „v hojnosti“. A práve preto, že je kristologická, alfonziánska spiritualita je aj mariánska. Mimoriadne oddaný Márii poukazuje na jej úlohu v dejinách spásy: Spoločníčka vykúpenia, Prostrednica milosti, Matka, Obhajkyňa a Kráľovná. Okrem toho sv. Alfonz potvrdzuje, že úcta k Márii bude pre nás veľkou potechou v okamihu našej smrti. Bol presvedčený, že meditovanie o našom večnom osude, o našom povolaní byť vždy účastní na Božej blaženosti, ako aj o tragickej možnosti zatratenia, prispieva k tomu, aby sme žili s pokojom a úsilím a čelili realite smrti vždy s plnou dôverou v Božiu dobrotu.

Sv. Alfonz Mária de Ligouri je príkladom horlivého pastiera, ktorý získal duše ohlasovaním evanjelia a vysluhovaním sviatostí spôsobom miernym a dobrosrdečným, ktorý sa rodil z intenzívneho vzťahu s Bohom, Nekonečnou dobrotou. Mal reálny optimistický pohľad na zdroje dobra, ktoré Pán dáva všetkým ľuďom a zdôrazňoval pocity srdca ako i mysle pre lásku k Bohu a blížnemu.

Na záver by som chcel pripomenúť, že náš svätec – podobne ako sv. František Saleský, o ktorom som hovoril pred niekoľkými týždňami – zdôrazňuje, že svätosť je prístupná každému kresťanovi: „Rehoľníkovi ako rehoľníkovi, laikovi ako laikovi, kňazovi ako kňazovi, manželovi ako manželovi, obchodníkovi ako obchodníkovi, vojakovi ako vojakovi a podobne hovoriac o každom inom postavení“ (Pratica di amare Gesú Cristo. Opere ascetiche I, Roma 1933, p. 79). Ďakujeme Pánovi, že svojou prozreteľnosťou vzbudzuje svätcov i učiteľov na rôznych miestach i časoch, ktorí hovoria tým istým jazykom, aby nás pozvali rásť vo viere a žiť s láskou a radosťou naše kresťanstvo v jednoduchých každodenných skutkoch, aby sme tak kráčali na ceste svätosti, na ceste k Bohu a pravej radosti.

Preložil: Ľubomír Rebek

( TK KBS, RV ľr; dj ) 20110330025   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]