Vatikán (21. decembra, RV) – V pondelok sa uskutočnilo predvianočné stretnutie pápeža s jeho najbližšími spolupracovníkmi, ktoré je už tradičnou príležitosťou k rekapitulácii uplynulého roka. Ako motto vybral adventnú invokáciu „Pane, prebuď svoju silu a príď!“ Prvou témou, pri ktorej sa zastavil, bol Kňazský rok:„Znovu sme si uvedomili, aké je úžasné, že ľudským bytostiam je umožnené vyslovovať v mene Božom a plnou mocou slová odpustenia a sú tak schopné premieňať svet, život; aké je úžasné, že ľudské bytosti môžu vyslovovať slová konsekrácie, v ktorých Pán vťahuje do seba kus sveta a tým ho premieňa v jeho podstate; aké krásne je stáť nablízku ľudom v ich radostiach a utrpeniach, v dôležitých i temných hodinách existencie...“
Benedikt XVI. ilustruje situáciu dnešnej Cirkvi videním sv. Hildegardy z Bingenu (z roku 1170):
„Vo vízii sv. Hildegardy tvár Cirkvi pokrýva prach... Jej odev je roztrhaný – vinou kňazov. Tak, ako to vyjadrila ona, tak sme to tento rok prežili. Musíme prijať toto pokorenie ako povzbudenie k pravde a volanie k obnove. Jedine pravda zachraňuje. Musíme sa pýtať, čo môžeme urobiť, aby sme napravili čo najviac na nespravodlivosti, ku ktorej došlo. Musíme sa pýtať, v čom sme pochybili v našom hlásaní, v spôsobe byť kresťanmi, že sa mohlo stať niečo takéto.“
Pápež povzbudzuje k novej rozhodnosti vo viere a v konaní dobra, povzbudzuje k pokániu a k dôkladnej kňazskej formácii, aby sa niečo podobné ako zneužívanie maloletých nemohlo opakovať. Zároveň sa s vďakou obracia ku všetkým, ktorí pomáhajú obetiam zneužívania a pomáhajú im k obnoveniu dôvery k Cirkvi a jej posolstvu, a ku všetkým kňazom, ktorí verne slúžia Pánovi:
„Sme si vedomý veľkej závažnosti hriechu spáchaného kňazmi a našej z toho vyplývajúcej zodpovednosti. Nesmieme ale mlčať ani o kontexte našej doby, v ktorom k týmto veciam dochádza Predovšetkým ide o šírenie detskej pornografie, považované stále častejšie za čosi normálne. Biskupi tretieho sveta referujú o sexuálnej turistike, ponižovaní človeka za predmet obchodu, ktoré ohrozuje celú generáciu mladých ľudí. Pápež ďalej menuje tiež problém obchodu s narkotikami, ktorý sa stáva celosvetovým fenoménom.“
Druhou témou pápežovej celoročnej bilancie v príhovore k Rímskej kúrii bola Mimoriadna biskupská synoda pre Blízky východ. Benedikt XVI. pripomína srdečné vzťahy s pravoslávnou cirkvou, ako sa prejavili v priebehu jeho cesty na Cyprus, keď uviedol. „I keď nám ešte nebola daná plná jednota, konštatovali sme, že základná forma antickej Cirkvi nás hlboko spája.“ Ako Svätý Otec povedal, patrí do nej služba biskupa, ako nositeľa apoštolskej tradície, chápanie Písma svätého a jeho výklad vo svetle Božieho zjavenia a viera v centrálne miesto Eucharistie v živote Cirkvi.“
Zo štyroch tohtoročných apoštolských ciest spomenul Benedikt XVI. podrobnejšie „nezabudnuteľnú“ návštevu vo Veľkej Británii. Najprv sa venoval stretnutiu s politickou a kultúrnou elitou vo Westminsterskej sále, kde za veľkého záujmu hovoril o základnom morálnom konsenze, ktorý umožňuje fungovanie demokracie:
„Jedine ak existuje konsenzus o tom, čo je podstatné, môže fungovať ústava a právo. Tento základný konsenzus, ktorý vychádza z kresťanského odkazu, je v nebezpečenstve tam, kde na jeho miesto, na miesto mravného rozumu, nastupuje účelová racionalita, ktorá v skutočnosti zaslepuje rozum voči tomu, čo je podstatné. Bojovať proti tomuto zaslepeniu rozumu a uchovávať schopnosť vidieť podstatné, vidieť Boha a človeka, to čo je dobré a čo je zlé, je spoločný záujem, ktorý má spájať všetkých ľudí dobrej vôle. V hre je budúcnosť sveta.“
Svätý Otec potom pripomenul beatifikáciu kardinála Newmana, z ktorého troch konverzií si má každý zobrať ponaučenie. Venoval sa potom prvej z nich, teda konverzii k viere v živého Boha. Newman bol zo začiatku rovnako ako väčšina ľudí jeho doby i väčšina ľudí dneška, ktorí neodmietajú existenciu Boha, ale pokladajú ho za niečo neisté, čo nemá v živote podstatnú úlohu:
„Za skutočne reálne považoval on sám, rovnako ako ľudia jeho a našej doby, iba to empirické, to čo je materiálne uchopiteľné. «Realita» je to, čo je uchopiteľné, sú to veci, ktoré možno spočítať a vziať do ruky. Vo svojej konverzii však Newman rozpoznáva, že veci sa majú práve naopak, že Boh a duša, samotné bytie človeka na duchovnej rovine, sú tým, čo je skutočne reálne a na čom záleží. Sú omnoho reálnejšie než uchopiteľné predmety. Toto je kopernikovský obrat. To čo sa doteraz zdalo nereálne a druhotné, sa ukazuje ako skutočne rozhodujúce. Kde nastáva táto konverzia, nedochádza ku zmene len teórie, ale k zásadnej zmene života. Toto obrátenie je potrebné stále pre všetkých nás. Potom sme na správnej ceste.“
Potom Svätý Otec priblížil Newmanovu koncepciu svedomia, ktoré bolo hnacou silou Newmanovej konverzie. V modernom myslení je slovo svedomie chápané ako posledná inštancia rozhodnutia ľudského jedinca, kde neplatia objektívne dôvody. V tomto chápaní všetko podlieha rozhodnutiu jednotlivca na základe jeho subjektívnych skúsenosti a tušení:
„Newmanova koncepcia svedomia je diametrálne odlišná. Pre neho je svedomie ľudskou schopnosťou pravdy, schopnosťou rozoznať v rozhodujúcich oblastiach svoju existenciu – ako je náboženstvo, morálka a pravda, Pravda s veľkým „P“. Svedomie, schopnosť človeka rozpoznať pravdu, zároveň ukladá povinnosť vydať sa za pravdou, hľadať ju a podrobiť sa jej tam, kde sa s ňou človek stretáva. Svedomie je schopnosť pravdy a poslušnosti vo vzťahu k Pravde, ktorá sa ukazuje človeku, ktorý ju hľadá s otvoreným srdcom. Cesta Newmanových konverzií je púť svedomia, nie púť subjektivity, ktorá potvrdzuje seba samú, ale naopak: cestou poslušnosti k pravde, ktorá sa postupne otvára.“
Potom pápež pripomenul známy Newmanov citát z jedného listu, v ktorom obrazne pripíja najprv na svedomie a potom na pápeža ktorý je obvykle uvádzaný ako dôkaz totožnosti Newmanovho chápania svedomia:
„V tomto výroku však pojem svedomie nevyjadruje poslednú povinnosť voči subjektívnemu tušeniu. Je to výraz pre dosiahnuteľnosť a záväznú moc pravdy. A tá má primát. Pápežovi teda môže byť venovaný druhý prípitok, pretože úlohou pápeža je vznášať požiadavku poslušnosti voči pravde.“
V závere svojho dlhého predvianočného príhovoru ku členom Rímskej kúrie sa Benedikt XVI. vrátil k úvodnej invokácii „Excita, Domine, potentiam tuam, et veni“ a dodal, že ak otvoríme oči a obzrieme sa za končiacim rokom, môžeme zaznamenať rozmanitú prítomnosť Božej moci a dobroty tiež dnes. Máme tak všetci dôvod ďakovať Bohu.
