Vatikán (22. septembra, RV) – Pápež Benedikt XVI. v stredu na Námestí sv. Petra predniesol počas generálnej audiencie nasledujúcu katechézu:Drahí bratia a sestry!
Dnes by som sa rád vrátil k mojej apoštolskej ceste do Spojeného Kráľovstva, ktorú som s Božou pomocou absolvoval v uplynulých dňoch. Bola to oficiálna návšteva a do istej miery tiež púť do srdca dejín a súčasnosti národa Britov, národa bohatého na kultúru i vieru. Bola to historická udalosť, ktorá otvorila novú, dôležitú fázu v dlhom a komplexnom príbehu vzťahov medzi týmto národom a Svätou Stolicou. Hlavným cieľom návštevy bolo blahorečenie kardinála Johna Henryho Newmana, jedného z najvýznamnejších Angličanov posledných čias, vynikajúceho teológa a muža Cirkvi. Slávnosť blahorečenia bola teda najvážnejším momentom celej apoštolskej cesty. Inšpiráciou pre jej tému sa stalo motto na Newmanovom kardinálskom erbe: „Srdce sa prihovára srdcu“. Počas štyroch krásnych a intenzívnych dní, ktoré som prežil v tejto vzácnej krajine, bolo pre mňa veľkou radosťou, že som sa mohol prihovoriť srdcu obyvateľov Spojeného Kráľovstva. Oni sa zase prihovorili môjmu srdcu, predovšetkým svojou prítomnosťou a svedectvom svojej viery. Mal som možnosť vidieť, aké je kresťanské dedičstvo stále silné a aktívne v každej oblasti spoločenského života. Srdce Britov aj ich život je otvorený pre skutočnosť Boha a možno u nich nájsť mnohé prejavy zbožnosti, ktoré moja návšteva ešte viac zdôraznila.
Už od prvého dňa pobytu v Spojenom kráľovstve a počas celého obdobia mojej návštevy sa mi všade dostávalo srdečného prijatia zo strany predstaviteľov krajiny ako aj rôznych spoločenských ustanovizní, od zástupcov rozličných náboženských vierovyznaní a predovšetkým od bežných ľudí. Osobitným spôsobom myslím na veriacich katolíckeho spoločenstva a na ich pastierov, ktorí sa aj napriek tomu, že v krajine tvoria menšinu, tešia úcte a vážnosti a snažia sa o radostné ohlasovanie Ježiša Krista: šíria Pánovu slávu a získavajú si hlas predovšetkým medzi najbiednejšími. Všetkým chcem znovu a čo najsrdečnejšie poďakovať za ich nadšenie, ktoré prejavili a za chvályhodné úsilie, ktoré vydali, aby bola moja návšteva úspešná: spomienka na to zostane navždy v mojom srdci.
Mojou prvou zastávkou bol Edinburg, kde som sa stretol s jej Veličenstvom kráľovnou Alžbetou II, ktorá ma spolu so svojím manželom, vojvodom z Edinburgu, prijala s veľkou zdvorilosťou v mene celého britského ľudu. Bolo to veľmi srdečné stretnutie, poznačené vyjadrením našich spoločných starostí, ktoré sa týkajú dobra národov celého sveta a úlohy kresťanských hodnôt v spoločnosti. V historickom hlavnom meste Škótska som obdivoval krásne umelecké diela, ktoré sú svedectvom bohatej tradície a hlbokých kresťanských koreňov. O tomto som sa zmienil aj v príhovore jej Veličenstvu a štátnym predstaviteľom, pripomenúc, že kresťanské posolstvo sa stalo integrálnou súčasťou jazyka, myslenia i kultúry ľudí žijúcich na britských ostrovoch. Hovoril som tiež o úlohe, ktorú Veľká Británia zohrala a stále zohráva v medzinárodnej sfére a spomenul som aj dôležitosť krokov, ktoré boli podniknuté pre dosiahnutie spravodlivého a trvalého mieru v Severnom Írsku.
Počas pobytu v Edinburgu ma potešila radostná atmosféra, ktorú oživili aj deti a mladí ľudia. Následne som sa presunul do Glasgowa, do mesta plného nádherných parkov. Tu som celebroval prvú svätú omšu počas mojej návštevy, a to práve v Bellahoustonskom parku. Bol to okamih intenzívneho duchovného zážitku, veľmi dôležitý pre všetkých katolíkov tejto krajiny, a to aj z toho dôvodu, že práve na daný deň pripadla liturgická spomienka svätého Niniana, prvého evanjelizátora Škótska. Liturgickému zhromaždeniu, ktoré sa zišlo na tejto spoločnej modlitbe obohatenej tradičnými melódiami a krásnym spevom, som pripomenul dôležitosť evanjelizácie kultúry, a to predovšetkým v našich časoch, keď sa šíriaci relativizmus stále viac pokúša zatieniť nemennú pravdu o prirodzenosti človeka.
Na druhý deň sa začala moja návšteva Londýna. Tu som sa najskôr stretol s predstaviteľmi katolíckeho školstva, ktoré zohráva dôležitú úlohu vo vzdelávacom systéme celej krajiny. V autenticky rodinnej atmosfére som sa prihovoril prítomným vyučujúcim a pripomenul som im dôležitosť viery pri formovaní zrelých a zodpovedných občanov. Mladých, ktorí ma vo veľkom počte prijali so sympatiami a entuziazmom, som povzbudil, aby si nestavali malé ciele, aby sa neuspokojili s pohodlným výberom, ale aby sa upriamili na čosi väčšie, na hľadanie opravdivého šťastia, ktoré možno nájsť jedine v Bohu. Počas nasledujúceho stretnutia so zástupcami rozličných náboženstiev, ktoré sú najviac početné v Spojenom kráľovstve, som pripomenul nevyhnutnú potrebu úprimného dialógu, pri ktorom musíme zachovať princíp vzájomnosti, inak neprinesie skutočné ovocie. Zároveň som vyzdvihol snahu o svätosť ako spoločnú pôdu pre všetky náboženstvá – pôdu, na ktorej možno upevňovať priateľstvo, dôveru a spoluprácu.
Bratská návšteva arcibiskupa z Canterbury bola príležitosťou pripomenúť si spoločnú snahu zameranú na vydávanie svedectva o kresťanskom posolstve, ktoré spája tak katolíkov, ako aj anglikánov. Po nej nasledoval jeden z najvýznamnejších okamihov apoštolskej cesty: stretnutie vo veľkom salóne britského Parlamentu. Boli na ňom predstavitelia rozličných inštitúcií, politici, diplomati, zástupcovia akademických a náboženských obcí, ako aj osobnosti kultúrneho a obchodného života. Na tomto tak prestížnom mieste som zdôraznil, že náboženstvo by pre zákonodarcov nemalo byť problémom, ktorý treba riešiť, ale skôr faktorom, ktorý živo prispieva k dejinnému napredovaniu a verejnej diskusii celého národa – a to predovšetkým z toho hľadiska, že zdôrazňuje etické princípy pri rozhodovaní o rozličných oblastiach spoločenského života.
V rovnako slávnostnej atmosfére som potom navštívil Westminsterské opátstvo: bolo to po prvý raz, čo nástupca svätého Petra zavítal na toto miesto bohoslužby, ktoré je symbolom starovekých kresťanských koreňov celej krajiny. Modlitba vešpier prednesená spolu s rozličných kresťanskými spoločenstvami Spojeného Kráľovstva bola dôležitým okamihom pre vzťahy medzi Katolíkmi a Anglikánskou komunitou. Keď sme si spoločne uctili hrob svätého Eduarda Vyznavača, zbor spieval „Congregavit nos in unum Christi amor“ (nech nás spojí v jedno Kristova láska – pozn. prekl.) a my sme spoločne chválili Boha, ktorý nás vedie po ceste k plnej jednote.
V sobotu ráno som sa stretol s predsedom vlády a potom s viacerými hlavnými predstaviteľmi britského politického života. Nasledovalo eucharistické slávenie vo Westminsterskej katedrále, zasvätené najdrahšej Krvi Kristovej. Bol to neobyčajný okamih viery a modlitby, ktorý zároveň zdôraznil bohatú a vzácnu tradíciu „rímskej“ a „anglickej“ liturgickej hudby: mali na nej účasť rozličné súčasti Cirkvi, duchovne zjednotené so zástupmi veriacich počas celej kresťanskej histórie tejto krajiny. Mal som veľkú radosť, že na svätú omšu prišlo aj veľké množstvo mladých ľudí, ktorí ju slávili spolu s nami pred katedrálou. Ich prítomnosť bola plná entuziazmu, zároveň pozorná i napätá; ukázali, že chcú byť súčasťou nového obdobia odvážnych svedectiev, činnej solidarity a štedrého angažovania sa v službe evanjelia.
Na apoštolskej nunciatúre som mal stretnutie s niekoľkými obeťami zneužívania zo strany predstaviteľov kléru a rehoľných spoločenstiev. Bol to intenzívny okamih dojatia a modlitby. Hneď potom som sa stretol so skupinou odborníkov a dobrovoľníkov starajúcich sa o ochranu detí a mládeže v cirkevnom prostredí, ktorá je mimoriadne dôležitým aspektom pastoračnej činnosti Cirkvi. Poďakoval som sa im a povzbudil ich, aby pokračovali vo svojej práci, ktorá zapadá do dlhej tradície Cirkvi v starostlivosti o vzdelanie a formáciu nových generácií. V Londýne som ešte navštívil dom odpočinku pre seniorov, ktorý vedú Malé sestry chudobných, so vzácnym prispením mnohých zdravotných sestier a dobrovoľníkov. Toto centrum starostlivosti je znakom veľkej úcty, ktorú Cirkev vždy mala pre ľudí v pokročilom veku, ako aj vyjadreným snahy britských katolíkov rešpektovať život bez ohľadu na vek a pomery.
Ako som už spomenul, vrcholom mojej návštevy v Spojenom kráľovstve bolo blahorečenie kardinála Johna Henryho Newmana, slávneho syna Anglicka. Predchádzala mu osobitná príprava, modlitbová vigília v sobotu večer v londýnskom Hyde Parku, v atmosfére hlbokého sústredenia. Veriacim, predovšetkým mladým, som znovu predstavil obdivuhodnú postavu kardinála Newmana, intelektuála a veriaceho, ktorého duchovný odkaz možno zhrnúť vo svedectve o tom, že cesta svedomia nie je uzavretie sa do vlastného „ja“, ale otvorenie, obrátenie sa a poslušnosť voči tomu, ktorý je Cestou, Pravdou a Životom. Obrad blahorečenia sa uskutočnil v Birminghame, uprostred slávenia nedeľnej Eucharistie, v prítomnosti veľkého počtu ľudí, ktorí prišli z celej Veľkej Británie a z Írska, ako aj z mnohých iných krajín. Táto dojímavá udalosť ešte viac zdôraznila postavu učenca veľkého významu, vynikajúceho spisovateľa a básnika, Božieho vedátora, ktorého myšlienky osvietili mnoho svedomí a ešte aj dnes sa tešia neobyčajnému obdivu. Nech sa práve ním nechávajú inšpirovať veriaci i cirkevné spoločenstvá celého Spojeného kráľovstva, aby aj v našich dňoch táto vzácna zem naďalej prinášala bohaté ovocie evanjeliového života.
Stretnutie s Biskupskou konferenciou Anglicka a Škótska ukončilo tento deň veľkej slávnosti a intenzívneho spoločenstva sŕdc pre katolíkov vo Veľkej Británii.
Drahí bratia a sestry, počas tejto mojej návštevy v Spojenom kráľovstve som chcel ako vždy na prvom mieste povzbudiť katolícke spoločenstvo, aby sa neúnavne snažilo brániť nemenné morálne pravdy, ktoré pochádzajú z evanjelia a ním osvietené a potvrdené vytvárajú základ skutočne ľudskej, spravodlivej a slobodnej spoločnosti. Snažil som sa tiež prihovoriť k srdcu všetkých obyvateľov Spojeného kráľovstva, nikoho nevynímajúc – hovoriac o pravdivej skutočnosti človeka, o jeho najhlbších potrebách, o jeho poslednom cieli. Keď som sa obracal na obyvateľov tejto krajiny, ktorá je križovatkou svetovej kultúry a ekonomiky, mal som na mysli celý západný svet, snažil som sa viesť dialóg s názormi súčasnej civilizácie a prezentovať neustálu novosť evanjelia, ktorým je táto civilizácia preniknutá. Táto apoštolská cesta vo mne potvrdia jedno hlboké presvedčenie: staré národy Európy majú kresťanskú dušu, ktorá je zjednotená s „géniom“ a dejinami jednotlivých národov – a Cirkev neprestáva pracovať na tom, aby naďalej udržala túto duchovnú a kultúrnu tradíciu.
Blahoslavený John Henry Newman, ktorého postava a spisy ešte aj dnes ukrývajú úžasnú aktuálnosť, si zaslúži pozornosť všetkých. Podporoval úmysly a snahy kresťanov, aby „šírili Kristovu vôňu, aby celý ich život bol vyžarovaním jeho života“ – ako múdro napísal v svojej knihe Vyžarovanie Krista.
Preklad: Martin Kramara
