Drahí bratia a sestry v Kristovi,

tento deň, ktorý nás zhromaždil tu v Birminghame, je veľmi priaznivý. V prvom rade, je to Pánov deň, nedeľa, deň, keď náš Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych a navždy zmenil smerovanie ľudských dejín, ponúknuc nový život a nádej všetkým, ktorí žijú v tme a tieni smrti. Preto sa kresťania na celom svete v tento deň zhromažďujú, aby vzdali chválu a vďaku za Bohu za veľké zázraky, ktoré pre nás urobil. Dnešná nedeľa tiež znamená významný moment v živote britského národa, nakoľko je to deň, keď si pripomína 70. výročie “Battle of Britain”. Pre mňa, ktorý som žil a trpel počas temných dní nacistického režimu v Nemecku, je nesmierne dojímavé byť tu s vami pri tejto príležitosti, a pripomenúť, koľko z vašich spoluobčanov obetovalo svoje životy, odvážne odolávajúc moci tejto nenávistnej ideológie. Moje myšlienky smerujú zvlášť do neďalekého Coventry, ktoré trpelo ťažkým bombardovaním a masívnymi stratami na životoch v novembri 1940. O 70 rokov neskôr si s hanbou a zdesením pripomíname hrozivý počet obetí a deštrukciu, ktorú so sebou vojna prináša, a obnovujeme naše odhodlanie pracovať pre pokoj a zmierenie kdekoľvek sa rysuje hrozba konfliktu. Je tu však aj ďalší, radostnejší dôvod, prečo je dnešok výnimočným dňom pre Veľkú Britániu, Midlands, pre Birmingham. Je to deň, počas ktorého je kardinál John Henry Newman oficiálne pozdvihnutý k úcte oltára a vyhlásený za blahoslaveného.

Ďakujem arcibiskupovi Bernardovi Longleymu za jeho láskavé privítanie na začiatku svätej omše dnes ráno. Vzdávam hold všetkým, ktorí tak ťažko dlhé roky pracovali pre podporu kauzy kardinála Newmana, vrátane otcov z Birminghamského oratória a členov duchovnej rodiny Das Werk. Pozdravujem každého z Veľkej Británie, Írska a ostatných končín, kto sem prišiel; ďakujem za vašu prítomnosť na tejto oslave, na ktorej vzdávame slávu a chválu Bohu za hrdinské cnosti bohabojného Angličana.

Anglicko má dlhú tradíciu svätcov mučeníkov, ktorých odvážne svedectvo celé stáročia živilo a inšpirovalo tunajšiu katolícku komunitu. Je správne a vhodné, že dnes uznávame svätosť vyznávača, syna tohto národa, ktorý síce nebol povolaný preliať svoju krv pre Pána, no výrečne o ňom svedčil počas svojho dlhého života, venovaného kňazskej službe, a zvlášť kázaniu, vyučovaniu a písaniu. Je hodný zaujať svoje miesto v dlhom rade svätcov a učencov týchto ostrovov, sv. Bédu, sv. Hildy, sv. Aelreda, blahoslaveného Dunsa Scota, aby som spomenul aspoň zopár z nich. V blahoslavenom Johnovi Henrym táto tradícia vznešenej učenosti, hlbokej ľudskej múdrosti a prenikavej lásky k Pánovi, priniesla bohaté ovocie, ako znak trvalej prítomnosti Ducha Svätého hlboko v srdci Božieho národa, prinášajúc hojné dary svätosti.

Motto kardinála Newmana – Cor ad cor loquitur, alebo “Srdce hovorí k srdcu” - nám umožňuje nahliadnuť do jeho chápania kresťanského života ako povolania k svätosti, zakúšaného ako hlboká túžba ľudského srdca vstúpiť do dôverného spoločenstva so srdcom Boha. Pripomína nám, že vernosť modlitbe nás postupne premieňa do božskej podoby. Ako napísal v jednej zo svojich kázní, “zvyk modlitby, zvyk obracať sa k Bohu a nevidenému svetu v každom období, na každom mieste, v každej núdzi, modlitba, ako hovorím, so sebou nesie to, čo sa dá nazvať prirodzeným účinkom v zduchovňovaní a pozdvihovaní duše. Človek viac nie je tým, čím bol predtým; postupne vstrebáva nové usporiadanie myšlienok, a napĺňa sa novými princípmi” (Parochial and Plain Sermons, iv, 230-231). Dnešné evanjelium nám hovorí, že nikto nemôže byť sluhom dvoch pánov (porov. Lk 16:13), a učenie blahoslaveného Johna Henryho o modlitbe vysvetľuje, ako sa verný kresťan definitívne dostáva do služby jedného skutočného Učiteľa, ktorý jediný má nárok na našu bezpodmienečnú oddanosť (porov. Mt 23:10). Newman nám pomáha pochopiť, čo to znamená v našom každodennom živote: hovorí nám, že náš božský Učiteľ určil zvláštnu úlohu každému z nás, “definitívnu službu”, ktorá jedinečne prináleží každému jednému človeku: “Mám svoje poslanie”, napísal, “som ohnivko v reťazi, puto spojenia medzi ľuďmi. Nestvoril ma pre nič. Budem konať dobro, budem robiť jeho prácu; budem anjelom pokoja, kazateľom pravdy na svojom mieste... ak to budem robiť, budem dodržiavať jeho prikázania a slúžiť mu vo svojom povolaní (Meditations and Devotions, 301-2).

Špecifická služba, ku ktorej bol povolaný blahoslavený John Henry, zahŕňala uplatňovanie jeho bystrého intelektu a produktívneho písania v súvislosti s mnohými naliehavými “problémami dňa”. Jeho sondy do vzťahu medzi vierou a rozumom, do živého priestoru odhaleného náboženstva v civilizovanej spoločnosti, a do potreby všestranne zameraného a rozmanitého prístupu k vzdelávaniu, mali veľký význam nielen pre viktoriánske Anglicko, ale i dnes pokračujú v inšpirovaní a informovaní mnohých po celom svete. Rád by som zvlášť ocenil jeho víziu pre vzdelávanie, ktorá urobila tak veľa pri formovaní étosu, ktorý je dnes hybnou silou katolíckych škôl a kolégií. Ako odhodlaný oponent voči reduktívnemu alebo utilitárskemu prístupu sa snažil dosiahnuť vzdelávacie prostredie, v ktorom by sa spájali intelektuálna výchova, morálna disciplína a náboženská angažovanosť. Projekt založenia Katolíckej univerzity v Írsku mu poskytol príležitosť rozvíjať svoje myšlienky ohľadom tejto problematiky, a zbierka prejavov, ktorú publikoval ako “Idea of a University”, predstavuje ideál, z ktorého sa môžu naďalej učiť tí, ktorí sa angažujú v akademickej formácii. A, samozrejme, aký lepší cieľ si môžu učitelia náboženstva stanoviť, než slávnu výzvu blahoslaveného Johna Henryho, týkajúcu sa inteligentného, vzdelaného laikátu: “Chcem laikov, ktorí nie sú arogantní, neuvážení v prejave, svárliví, ale ľudí, ktorí poznajú svoje náboženstvo, ktorí doň vstupujú, poznajú svoje miesto, ktorí vedia, čím disponujú a čím nie, ktorí poznajú svoju vieru tak dobre, že z nej môžu skladať účty, ktorí vedia toľko o histórii, že ju môžu obraňovať” (The Present Position of Catholics in England, ix. 390). V tento deň, keď je autor týchto slov pozdvihnutý k úcte oltára, sa modlím, aby cez jeho orodovanie a príklad, všetci, ktorí sa angažujú v úlohe vyučovania a katechézy, boli inšpirovaní k veľkému úsiliu prostredníctvom vízie, ktorú nám tak jasne predostiera.

Hoci je to intelektuálne dedičstvo Johna Henryho Newmana, ktorému sa, pochopiteľne, dostalo najviac pozornosti v rozsiahlej literatúre, venovanej jeho životu a práci, dám pri tejto príležitosti prednosť záveru, týkajúcemu sa stručnej úvahy o jeho živote ako kňaza a pastiera duší. Vrúcnosť a ľudskosť, ktoré sú základom jeho pastoračnej služby, sú krásne vyjadrené v ďalšej z jeho známych kázní: “Ak by boli anjeli vašimi kňazmi, drahí bratia, nemohli by s vami súcitiť, sympatizovať, mať voči vám zľutovanie, cítiť voči vám nehu, a nachádzať dôvody pre vaše ospravedlnenie, ako to môžeme robiť my; nemohli by byť vašimi vzormi a vodcami, a vyviesť vás z vášho starého “ja” do nového života, tak, ako tí, ktorí pochádzajú z vašich radov” (Men, not Angels: the Priests of the Gospel”, Discourses to Mixed Congregations, 3). On žil túto hlboko ľudskú víziu kňazskej služby vo svojej oddanej starostlivosti o ľudí v Birminghame počas rokov, strávených v Oratóriu, ktoré založil, navštevujúc chorých a chudobných, utešujúc trúchliacich, starajúc sa o väzňov. Niet divu, že po jeho smrti, počas pohrebného sprievodu na miesto, kde je pochovaný, ani nie pol míle odtiaľto, ulice lemovali tisícky ľudí. O 120 rokov neskôr sa veľké davy zhromaždili ešte raz, aby sa radovali zo slávnostného cirkevného uznania výnimočnej svätosti tohto milovaného otca duší. Aký lepší spôsob existuje na vyjadrenie radosti z tohto momentu, než obrátiť sa na nášho nebeského Otca v srdečnej vďake, modliac sa slovami, ktoré blahoslavený John Henry Newman vložil do úst anjelských chórov na nebesiach:

“Chvála Najsvätejšiemu na nebeských výšinách i v hlbinách; najobdivuhodnejšiemu vo všetkých jeho slovách, no ešte viac vo všetkých jeho cestách!” (The Dream of Gerontius)

Preklad: Dana Jacečková

( TK KBS, RV dj; dj ) 20100919015   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]