Veľká Británia (RV) – Včera o 10.00 hod. miestneho času vo Westminsterskej katedrále predsedal pápež Benedikt XVI. svätej omši, počas ktorej predniesol nasledujúcu homíliu:Drahí priatelia v Kristovi,
všetkých vás s radosťou pozdravujem v Pánovi a ďakujem za vaše srdečné prijatie. Ďakujem arcibiskupovi Nicholsovi za jeho slová privítania, ktoré mi adresoval v mene vás všetkých. Skutočne v tomto stretnutí Petrovho nástupcu s veriacimi Veľkej Británie „srdce hovorí k srdcu“ a pomáha nám radovať sa v Kristovej láske a v našom spoločnom vyznaní katolíckej viery, ktoré nám bolo zachované od apoštolov.
Osobitne som rád, že naše stretnutie sa odohráva na tomto mieste, v Katedrále zasvätenej Najdrahšej Krvi, ktorá je znakom vykupiteľského Božieho milosrdenstva vyliatej na svet skrze utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie Jeho Syna, nášho Pána Ježiša Krista. Osobitným pozdravom sa obraciam na arcibiskupa z Canterbury, ktorý nás poctil svojou prítomnosťou.
Návštevník tejto katedrály nemôže nezostať ohromený veľkým krížom, ktorý dominuje chrámovej lodi a vykresľuje Kristovo telo zdrvené utrpením, zdolané bolesťou; ako nevinnú obeť, ktorej smrť nás zmierila s Otcom a darovala nám účasť na samom živote Boha. Dokorán roztvorené Pánove ramená, zdá sa, že objímajú celú túto cirkev, pozdvihujúc k Otcovi zástupy veriacich, ktorí sa zhromažďujú pri oltári eucharistickej obety a prijímajú jej ovocie. Ukrižovaný Pán je nad nami a pred nami ako prameň nášho života a spásy, „Veľkňaz budúcich darov“, ako ho definuje autor Listu Hebrejom v dnešnom prvom čítaní. (9,11).
Je to, takpovediac, spôsobené tieňom tohto prenádherného vyobrazenia, že sa chcem vyjadriť k Božiemu slovu, ktoré bolo čítané medzi nami a uvažovať nad tajomstvom Drahej Krvi, pretože ono je tým, čo nás vedie k spoznaniu jednoty medzi Kristovou obetou na kríži, Eucharistickou obetou, ktorú daroval Cirkvi a jeho večným kňazstvom, prostredníctvom ktorého, sediac po pravici Otca , On neustáva prihovárať sa za nás, údy jeho mystického tela.
Začíname obetou Kríža. Vytrysknutie Kristovej krvi je prameňom života Cirkvi. Svätý Ján, ako vieme, vidí vo vode a v krvi, ktoré prýštia z tela nášho Pána prameň toho božského života, ktorý je darovaný Duchom Svätým a nám odovzdaný vo sviatostiach (Jn 19,34; porov. 1Jn 1,7;5,6-7). List Hebrejom ťaží, môžeme to tak povedať, liturgické zhrnutia tohto tajomstva. Ježiš cez svoje utrpenie a smrť, svoje sebadarovanie v Duchu večnom, sa stal našim Veľkňazom a „prostredníkom novej zmluvy“ (9,15). Tieto slová privolávajú tie isté slová nášho Pána počas Poslednej večere, keď On ustanovil Eucharistiu ako sviatosť svojho tela, darovaného za nás, a svojej krvi, krvi novej a večnej zmluvy vydanej na odpustenie hriechov (porov. Mk 14,24; Mt 26,28; Lk 22,20).
Verná Kristovmu príkazu „Toto robte na moju pamiatku.“ (Lk 22,20), Cirkev v každom čase a na každom mieste slávi Eucharistiu, až kým Pán nepríde v sláve, tešiac sa jeho sviatostnej prítomnosti a čerpajúc zo sily jeho obety spásy pre vykúpenie sveta. Realita Eucharistickej obety vždy bola srdcom katolíckej viery; diskutovaná v 17. Storočí, bola slávnostne potvrdená na Tridentskom koncile, v kontexte nášho ospravodlivenia v Kristovi. Tu v Anglicku, ako vieme, mnohí neúnavne bránili svätú omšu, často za veľkú cenu, položiac život za zbožnosť k Najsvätejšej Eucharistii, ktorá je charakteristická pre katolicizmus v týchto krajoch.
Eucharistická obeta Kristovho Tela a Krvi zahŕňa vždy raz tajomstvo utrpenia nášho Pána, ktoré pokračuje v údoch jeho mystického Tela, Cirkvi, v každej epoche. Veľký kríž, ktorý nás tu prevyšuje, nám pripomína, že Kristus, náš Veľkňaz, dennodenne zjednocuje naše obety, naše utrpenia, naše potreby, nádeje a túžby po nekonečných zásluhách jeho obety.
Pre neho, s ním a v ňom pozdvihujeme naše telá ako svätú a Bohu milú obetu (porov. Rim 12,1). V tomto zmysle sme vzatí do jeho večného obetovania sa, dopĺňajúc, ako konštatuje svätý Pavol, na vlastnom tele to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev (porov. Kol 1,24). V živote Cirkvi, v jej skúškach a trápeniach, Kristus pokračuje byť, podľa ostrého vyjadrenia Pascala, v agónii až do konca sveta (Pensées, 553, éd. Brunschvicg).
Tento aspekt tajomstva drahej Kristovej krvi vidíme reprezentovaný vo výrečnejšej forme mučeníkmi každej doby, ktorí pili z kalicha, z ktorého pil sám Kristus a ktorých krv, rozptýlená v jednote s jeho obetou, dá Cirkvi nový život. Čo sa tiež odráža v našich bratoch a sestrách vo svete, ktorí ešte dnes trpia diskriminácie a prenasledovania za ich kresťanskú vieru. Ale tiež je prítomný, často skrytý v utrpeniach všetkých tých jednotlivých kresťanov, ktorí dennodenne zjednocujú ich obety s tými Pánovými na posvätenie Cirkvi a vykúpenie sveta. Osobitným spôsobom si spomínam na všetkých tých, ktorí sú duchovne zjednotení s týmto eucharistickým slávením, predovšetkým chorí, starí ľudia, handicapovaní a tí, ktorí trpia psychicky a duševne.
Myslím tu tiež na obrovské utrpenie spôsobené zneužívaním detí, špeciálne v Cirkvi a zo strany jej duchovných. Vyjadrujem predovšetkým moju hlbokú bolesť nevinným obetiam týchto nedefinovateľných kriminálnych činov, spolu s nádejou, že sila Kristovej milosti, jeho obety zmierenia, prinesie hlboké uzdravenie a pokoj do ich života. Uznávam tiež, spolu s vami, hanbu a pokorenie, ktoré sme všetci vytrpeli ako dôsledok týchto hriechov; pozývam vás obetovať ich Pánovi s dôverou, že tento trest napomôže k uzdraveniu obetí, k očisteniu Cirkvi a k obnove jej sekulárnej úlohy formácie a starostlivosti o mladých. Vyjadrujem moju vďačnosť za úsilie, ktorým sa tento problém zodpovedne riešil a všetkých vás žiadam o vyjadrenie vášho povzbudenia obetiam a solidaritu voči vašim kňazom.
Drahí priatelia, vráťme sa ku kontemplácii veľkého kríža a ukrižovaného, ktorý tróni nad nami. Ruky nášho Pána, rozpäté na Kríži, nás pozývajú kontemplovať tiež naše participovanie na jeho večnom kňazstve a zodpovednosť, ktorú máme, nakoľko sme údmi jeho tela, teda zodpovednosť prinášať do sveta, v ktorom žijeme, zmiernu moc jeho obety. Druhý vatikánsky koncil hovoril výrečným spôsobom o nevyhnutnej úlohe laikov niesť ďalej misiu Cirkvi, skrze úsilie slúžiť ako kvas Evanjelia v spoločnosti, pracujúc pre šírenie Božieho kráľovstva vo svete (porov. Lumen gentium, 31; Apostolicam actuositatem, 7).
Upozornenie koncilu veriacim laikom, aby prijali svoj krstný záväzok participujúc na Kristovej misii zhŕňa intuície a učenie Johna Henryho Newmana. Kiež môžu hlboké myšlienky tohto veľkého Angličana pokračovať v inšpirovaní všetkých Kristových nasledovníkov v tejto zemi, aby sa priblížili k nemu každou ich myšlienkou, slovom a aby neúnavne pracovali na obrane tých nemenných morálnych právd, ktoré prevzaté, prežiarené a potvrdené Evanjeliom stoja pri základe spoločnosti skutočne ľudskej, správnej a slobodnej.
Ako veľmi potrebuje súčasná spoločnosť toto svedectvo! Ako veľmi potrebujeme, v Cirkvi a spoločnosti, svedkov krásy a svätosti, svedkov lesku pravdy, svedkov radosti a slobody, ktorí sa rodia zo živého vzťahu s Kristom! Jednou z najväčších výziev, ktorej musíme dnes čeliť je - ako rozprávať presvedčivým spôsobom o múdrosti a oslobodzujúcej sile Božieho slova svetu, ktorý veľmi často vidí Evanjelium skôr ako limitovanie ľudskej slobody a nie ako naopak pravdu, ktorá oslobodzuje naše mysle a prežaruje naše úsilie žiť v múdrom a dobrom svete, či už individuálne alebo ako členovia spoločnosti.
Modlime sa teda, aby si katolíci tejto zeme stále viac uvedomovali svoju dôstojnosť kňazského ľudu, ktorý je povolaný zasväcovať svet Bohu prostredníctvom života viery a svätosti. A kiež tento rast apoštolskej horlivosti môže byť sprevádzaný zvýšeným počtom modlitieb za povolaniu do služobného kňazstva. Čím viac sa rozvinie laický apoštolát, tým urgentnejšie bude cítiť potrebu kňazov, a čím viac si laici prehĺbia vedomie vlastného špecifického povolania, tým viac bude evidentné to, čo je vlastné kňazovi. Kiež mnohí mladí tejto zeme môžu nájsť silu odpovedať na volanie Majstra do služobného kňazstva, ponúknuc svoje životy, svoje energie a talenty Bohu, budujúc tak jeho ľud v jednote a vernosti Evanjeliu, špeciálne skrze slávenie Eucharistickej obety.
Drahí priatelia, v tejto Katedrále Najdrahšej Krvi vás pozývam ešte raz k tomu, aby ste hľadeli na Krista, pôvodcu a zavŕšiteľa našej viery (porov. Hebr 12,2). Žiadam vás, aby ste sa ešte viac naplno zjednotili s Pánom, zúčastňujúc sa na jeho obete na Kríži a ponúknuc mu túto „duchovnú bohoslužbu“ (porov. Rim 12,1), ktorá objíma každý aspekt nášho života a vyjadruje sa v záväzku spolupracovať na príchode jeho Kráľovstva. Nakoniec vás prosím, aby ste sa takto robiac pripojili k zástupom veriacich dlhej kresťanskej histórie tejto zeme a budovali spoločnosť skutočne hodnú človeka, hodnú tých najušľachtilejších tradícií vášho národa. Amen.
Preklad: Dušan Kolenčík
