Vatikán (9. júna, RV) – Benedikt XVI. sa vo svojom príhovore počas tohtotýždňovej generálnej audiencie venoval svojej apoštolskej návšteve na Cypre.Drahí bratia a sestry!
Dnes by som sa rád zastavil pri mojej apoštolskej ceste na Cyprus, ktorá z viacerých hľadísk nadväzuje na predchádzajúce cesty do Svätej Zeme a na Maltu. Vďaka Bohu, táto pastoračná návšteva sa vydarila a pozitívnym spôsobom splnila všetky svoje ciele. Sama o sebe bola táto cesta historickou udalosťou: bola to prvá návšteva Rímskeho biskupa v tejto krajine, požehnanej apoštolskou prácou svätého Pavla a svätého Barnabáša, tradične pokladanej za súčasť Svätej zeme. Nasledujúc stopy Apoštola národov, šiel som tam ako pútnik evanjelia, predovšetkým preto, aby som posilnil vieru miestnych katolíckych spoločenstiev, ktoré tvoria malú, ale živú menšinu na tomto ostrove, a aby som ich povzbudil pokračovať na ceste k úplnej jednote medzi kresťanmi, predovšetkým k jednote s pravoslávnymi bratmi. Zároveň som chcel v duchu objať všetky národy Stredného východu a požehnať ich v Pánovom mene, prosiac Boha o dar pokoja a mieru. Všade sa mi dostalo srdečného prijatia, preto rád využívam túto príležitosť, aby som znovu vyjadril svoju vďaku – na prvom mieste cyperskému arcibiskupovi Mons. Jozefovi Soueifovi a jeho Blaženosti Mons. Fouad Twalovi a všetkým ich spolupracovníkom – a zopakoval ako veľmi si vážim ich apoštolskú činnosť. Moja vďaka tiež patrí Svätej Synode Pravoslávnej Cirkvi na Cypre, najmä jeho Blaženosti Chrysostomosovi II, arcibiskupovi Nea Giustinany a celého Cypru, s ktorým nás spojilo bratské objatie – a tiež prezidentovi krajiny, všetkým civilným autoritám a každému, kto sa akýmkoľvek spôsobom pričinil o to, aby sa táto moja apoštolská cesta dobre vydarila.
Cesta sa začala 4. júna v starovekom meste Paphos, kde som zažil atmosféru, ktorá sa mi javila ako hmatateľná syntéza dvetisícročnej kresťanskej histórie. Miestne archeologické nálezy sú znamením starého a slávneho duchovného dedičstva, ktoré má ešte i dnes silný vplyv na život v krajine. V chráme „Agia Kyriaki Chrysopolitissa“, ktorý sa nachádza uprostred archeologických vykopávok, teda v chráme bohoslužieb ortodoxnej cirkvi, no zároveň prístupnom aj pre katolíkov a anglikánov, sa uskutočnilo dojímavé ekumenické slávenie. S pravoslávnym arcibiskupom Chrysostomosom II a so zástupcami arménskych, luteránskych a anglikánskych spoločenstiev sme bratsky nadviazali na vzájomné ekumenické úsilie. V tomto duchu som sa zhováral s jeho Blaženosťou Chrysostomosom II aj počas nasledujúceho srdečného stretnutia v jeho rezidencii, kde som konštatoval ako veľmi je cyperská pravoslávna Cirkev spojená s osudmi miestneho ľudu, ktorý si v pamäti uchováva arcibiskupa Macaria III, všetkými pokladaného za otca a dobrodinca celého národa. Tomuto mužovi som i ja chcel vzdať úctu. Zastavil som sa preto na niekoľko chvíľ pred pamätníkom, ktorý ho pripomína. Toto zakorenenie v tradícii nebráni pravoslávnemu spoločenstvu angažovať sa v ekumenickom dialógu spolu s Katolíckou Cirkvou: obe ich vedie úprimná túžba znovu vytvoriť viditeľnú jednotu medzi Cirkvami Východu a Západu.
5. júna som v Nikózii, hlavnom meste ostrova, začal druhú etapu svojej cesty: navštívil som prezidenta republiky, ktorý ma veľmi srdečne prijal. Pri stretnutiach s občianskymi predstaviteľmi a s diplomatickým zborom som zdôraznil dôležitosť zakladať pozitívny zákon na etických princípoch zákona prirodzeného, aby sa tak vo verejnom živote vždy presadzovala morálna pravda. Bola to výzva pre rozum založená na etických princípoch a plná podnetov potrebných pre súčasnú spoločnosť, ktorá – bohužiaľ – často nedokáže rozpoznať kultúrnu tradíciu, na ktorej je založená.
Liturgia Slova slávená na Základnej škole svätého Mariona bola jedným z najsugestívnejších momentov stretnutia s katolíckym spoločenstvom na Cypre – tak s jeho maronitskými ako aj s latinskými členmi. Bola to pre mňa príležitosť vidieť zblízka apoštolský zápal cyperských katolíkov. Tento zápal badať aj vo výchovných aktivitách a v pomoci, ktorú katolíci organizujú prostredníctvom desiatok rozličných štruktúr daných do služieb spoločnosti – a to je fakt, ktorý oceňujú nielen vládni predstavitelia, ale aj celé miestne obyvateľstvo. Bola to radostná slávnosť oživená entuziazmom mnohých detí a mládeže. Nechýbal ani historický aspekt: dojemným spôsobom predstavili pôsobenie maronitskej Cirkvi, ktorá práve tento rok slávi 1600 rokov od smrti svojho zakladateľa sv. Mariona. V tomto zmysle bola mimoriadne dôležitá prítomnosť niekoľkých maronitských katolíkov pochádzajúcich zo štyroch dedín ostrova, v ktorých sú kresťania ľudom, čo trpí a dúfa: práve im som prejavil svoje otcovské pochopenie pre ich túžby i ťažkosti.
Ešte stále počas tejto slávnosti som mal možnosť obdivovať apoštolskú službu latinského spoločenstva vedeného starostlivosťou latinského patriarchu Jeruzalema a pastoračným zápalom Menších Bratov zo Svätej zeme, ktorí sú štedro a neúnavne k dispozícii pre službu všetkým ľuďom. Katolíci latinského obradu, mimoriadne aktívni v charitatívnej oblasti, venujú osobitnú pozornosť pracujúcim a chudobným. Všetkým, tak latinským ako aj maronitským veriacim, som prisľúbil svoje modlitby a povzbudil som ich, aby svedčili o evanjeliu aj prostredníctvom trpezlivej snahy budovania vzájomnej dôvery medzi kresťanmi a nekresťanmi; aby tak vytvárali trvalý mier a harmóniu medzi národmi.
Pozvanie k dôvere a nádeji som zopakoval aj počas svätej omše slávenej vo farnosti Svätého Kríža, na ktorej sa zúčastnili kňazi, zasvätené osoby, diakoni, katechéti a predstavitelia laických združení a hnutí na ostrove. Vychádzajúc zo zamyslenia nad tajomstvom Kríža, obrátil som sa s naliehavou výzvou na všetkých katolíkov Stredného východu, aby sa napriek ťažkým skúškam a všeobecne známym problémom nevzdávali, nenechali sa znechutiť a nepodľahli pokušeniu emigrácie, pretože ich prítomnosť v oblasti je nenahraditeľným znakom nádeje. Všetkým, a najmä kňazom a rehoľníkom, som prisľúbil vrúcnu a intenzívnu solidaritu celej Cirkvi, ako aj neustálu modlitbu, aby im Pán pomáhal byť vždy svedkami života a pokoja.
Vrcholným bodom cesty bolo určite odovzdanie Instrumentum laboris zvláštneho zasadania Synody Biskupov pre Stredný východ. Toto odovzdanie sa uskutočnilo v nedeľu 6. júna v Športovom paláci v Nikózii, na záver Eucharistického slávenia, na ktorom sa zúčastnili patriarchovia a biskupi rozličných cirkevných spoločenstiev Stredného východu. Ľud sa na tomto slávení zúčastnil v duchu 42. žalmu: „s radostným plesaním a s piesňou ďakovnou, uprostred zástupov sláviacich sviatky“. Atmosféru, ktorú vyjadrujú tieto slová, sme konkrétne zažili aj vďaka prítomnosti mnohých imigrantov, ktorí tvoria významnú skupinu v katolíckom spoločenstve na ostrove: začlenili sa doň celkom bez ťažkostí. Spolu sme sa pomodlili za dušu zosnulého biskupa Mons. Luigiho Padoveseho, predsedu Tureckej biskupskej konferencie, ktorého náhla a tragická smrť nás všetkých vydesila a bolestne zasiahla.
Téma zasadania Synody pre Stredný východ, ktorá sa bude konať v Ríme v októbri tohto roku, hovorí o spoločenstve a o otvorení sa pre nádej. Jej názov je: „Katolícka Cirkev na Strednom východe: spoločenstvo a svedectvo“. Tento dôležitý okamih je naplánovaný ako stretnutie rozličných obradov katolíckych kresťanov tejto oblasti; je to však zároveň obnovenie snahy viesť dialóg a hľadať odvahu do budúcnosti. Budú ho sprevádzať modlitby celej Cirkvi: Stredný východ má v jej srdci osobitné miesto, veď práve tu sa Pán dal spoznať našim otcom vo viere. Nebude, samozrejme, chýbať ani pozornosť iných spoločenských subjektov nášho sveta, predovšetkým predstaviteľov verejného života, ktorí sú povolaní pracovať s neustálym nasadením, aby táto oblasť dokázala prekonať trápenia a konflikty, ktoré ju ešte stále postihujú a objavila konečne mier založený na spravodlivosti.
Predtým, ako som sa s Cyprom rozlúčil, navštívil som ešte maronitskú katedrálu v Nikózii, kde bol prítomný aj kardinál Pierre Nasrallah Sfeir, maronitský patriarcha Antiochie. Opätovne som prejavil svoju úprimnú blízkosť a horlivé pochopenie všetkým spoločenstvám starovekej maronitskej Cirkvi rozšírenej na celom ostrove: maroniti na brehoch tohto ostrova pristávali v rozličných obdobiach a často boli podrobení tvrdým skúškam vernosti vlastnému kresťanského dedičstvu, ktorého historické a umelecké pamiatky tvoria kultúrne dedičstvo celého ľudstva.
Drahí bratia a sestry, vrátil som sa do Vatikánu naplnený vďačnosťou Bohu a s pocitmi vrúcnosti a uznania voči obyvateľom Cypru, medzi ktorými som sa cítil prijatý a pochopený. Vo vznešenej cyperskej zemi som mal možnosť vidieť apoštolskú prácu rozličných tradícií jedinej Kristovej Cirkvi a mohol som takmer nahlas počuť jednotný tlkot rozličných sŕdc. Celkom v duchu témy tejto cesty: „Jedno srdce, jedna duša.“ Cyperské katolícke spoločenstvo vo svojej maronitskej, arménskej a latinskej podobe sa neustále snaží byť jedným srdcom a jednou dušou, tak vo vnútri ako aj navonok – v srdečných a konštruktívnych vzťahov s pravoslávnymi bratmi a s ostanými kresťanskými spoločenstvami. Nech sa cyperský ľud a ostatné národy Stredného východu, na čele so svojimi vládnymi predstaviteľmi a zástupcami rozličných náboženstiev, snažia spoločne vytvárať budúcnosť založenú na mieri, priateľstve a bratskom spoločenstve. Modlime sa, aby na príhovor Najsvätejšej Panny Márie Duch Svätý požehnal plody tejto apoštolskej cesty a oživil na celom svete misiu Cirkvi založenú Kristom, aby ohlasovala všetkým národom evanjelium pravdy, lásky a pokoja.
Preklad: Martin Kramara
