Vatikán (30. septembra, RV) – Benedikt XVI. sa dnes v katechéze generálnej audiencie takto prihovoril veriacim:"Drahí bratia a sestry,
ako je zvykom po skončení zahraničnej apoštolskej cesty, aj dnešnú generálnu audienciu využijem na to, aby som niečo povedal o púti do Českej republiky, ktorú som absolvoval v minulých dňoch. Robím to predovšetkým preto, aby som sa poďakoval Bohu, ktorý mi umožnil túto cestu vykonať a ktorý ju aj hojne požehnal.
Bola to opravdivá púť a zároveň misia v srdci Európy: púť, pretože Čechy a Morava sú už viac ako tisícročie krajinou viery a svätosti; misia, pretože Európa potrebuje znovu nájsť pevný základ nádeje v Bohu a v jeho láske. Nie náhodou sú svätí evanjelizátori týchto národov Cyril a Metod patrónmi Európy spolu so sv. Benediktom.
„Kristova láska je našou silou“ – to bolo motto mojej cesty, ktoré odráža vieru mnohých hrdinských svedkov dávnej i nedávnej minulosti, osobitne mám na mysli uplynulé storočie, ktoré však chce predovšetkým vyjadriť istotu dnešných kresťanov. Áno, našou silou je Kristova láska! Silou, ktorá inšpiruje a oživuje pravé revolúcie, pokojné a oslobodzujúce, a ktorá nás posilňuje v okamihoch krízy, poskytujúc nám útechu, keď hrozí, že namáhavo nadobudnutá sloboda stratí samu seba, že stratí vlastnú pravdu.
Stretol som sa s veľmi srdečným prijatím. Prezident republiky, ktorému opätovne vyjadrujem svoje poďakovanie, sa rozhodol byť prítomný pri rôznych príležitostiach a veľmi srdečne ma prijal aj s mojimi spolupracovníkmi vo svojom sídle, v historickom hrade hlavného mesta. Celá biskupská konferencia, osobitne kardinál – pražský arcibiskup – a brniansky biskup mi dali veľmi vrelo pocítiť hlboké puto, ktoré spája české katolícke spoločenstvo s Petrovým nástupcom. Ďakujem im aj za to, že dôkladne pripravili všetky liturgické slávnosti. Som vďačný aj všetkým občianskym a vojenským predstaviteľom, ako aj tým, ktorí rôznymi spôsobmi spolupracovali na úspešnom priebehu mojej návštevy.
Kristova láska sa začala zjavovať v tvári Dieťaťa. Po príchode do Prahy moje prvé kroky smerovali do Chrámu Panny Márie Víťaznej, kde si uctievajú malého Ježiška, známeho ako „Pražské Jezuliatko“. Táto soška nám pripomína tajomstvo Boha, ktorý sa stal človekom, „blízkeho Boha“, ktorý je základom našej nádeje. Pri Pražskom Jezuliatku som sa modlil za všetky deti, za rodičov, za budúcnosť rodiny. Skutočné víťazstvo, ktoré si dnes od Márie vyprosujeme, je víťazstvo lásky a života v rodine a spoločnosti!
Pražský hrad, ktorý je z historického i architektonického hľadiska jedinečný, nás vedie k ďalšej všeobecnejšej úvahe: vo svojom rozsiahlom priestore zahŕňa totiž mnohé pamätihodnosti, spoločnosti a inštitúcie, akoby znázorňoval určitú polis – obec, v ktorej v harmónii spolunažívajú katedrála i palác, námestie i záhrada. V tomto kontexte sa moja návšteva mohla dotknúť občianskeho i náboženského prostredia, ktoré nestoja proti sebe, ale sú si vo svojej odlišnosti harmonicky blízke. Preto som vo svojom príhovore k politickým a občianskym autoritám a diplomatickému zboru chcel pripomenúť nutné spojenie, ktoré stále musí existovať medzi slobodou a pravdou. Netreba sa báť pravdy, pretože je priateľkou človeka a jeho slobody. Ba dokonca iba v úprimnom hľadaní pravdy, dobra a krásy možno reálne ponúknuť budúcnosť dnešným mladým a budúcim generáciám. Nakoniec, čo iné priťahuje toľkých ľudí do Prahy, ak nie jej krása, krása, ktorá nie je len estetická, ale aj historická, náboženská a v najširšom zmysle ľudská? Kto nesie zodpovednosť na politickom či výchovnom poli, musí vedieť čerpať zo svetla tej pravdy, ktorá je odrazom večnej Stvoriteľovej múdrosti, a je povolaný osobne svedčiť svojím vlastným životom. Iba seriózne úsilie o intelektuálnu a morálnu pravdivosť je hodné obetí tých, ktorí za slobodu draho zaplatili.
Symbolom tejto syntézy pravdy a krásy je nádherná pražská katedrála, zasvätená svätým Vítovi, Václavovi a Vojtechovi, kde sa slávili vešpery s kňazmi, rehoľníkmi, seminaristami a predstaviteľmi laikov, zapojených do cirkevných združení a hnutí. Spoločenstvá stredovýchodnej Európy teraz prežívajú zložité obdobie: v dôsledku dlhej zimy ateistického totalitarizmu sa začínajú hromadiť škodlivé účinky určitého západného sekularizmu a konzumizmu. Preto som všetkých povzbudil, aby čerpali stále novú energiu od vzkrieseného Krista, aby sa mohli stať v spoločnosti kvasom a zapájať sa – ako sa to už deje – do charitatívnych a ešte viac do výchovných a školských činností.
Toto posolstvo nádeje, založené na viere v Krista, som adresoval aj celému Božiemu ľudu počas dvoch veľkých eucharistických slávení, ktoré sa konali v Brne, hlavnom meste Moravy, a v Starej Boleslavi, mieste mučeníckej smrti sv. Václava, hlavného patróna národa.
Morava nám bezprostredne pripomína svätých Cyrila a Metoda, evanjelizátorov slovanských národov, a tiež nevyčerpateľnú silu evanjelia, ktoré ako rieka uzdravujúcej vody preteká dejinami a kontinentmi, prinášajúc všade život a spásu. Nad portálom brnianskej katedrály sú vyryté Kristove slová: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11, 28). Tie isté slová zaznievali minulú nedeľu počas liturgie ako ozvena neutíchajúceho hlasu Spasiteľa, nádeje národov, včera, dnes a naveky.
Výrečným znakom Kristovej vlády milosti a milosrdenstva je existencia svätých patrónov rozličných kresťanských národov, akým bol práve Václav, mladý český kráľ z 10. storočia, ktorý sa vyznačoval príkladným kresťanským svedectvom a bol zavraždený svojím bratom. Václav uprednostnil nebeské kráľovstvo pred príťažlivosťou pozemskej moci a ostal tak navždy v srdci českého národa ako vzor a ochranca v jeho rozmanitých dejinných osudoch. Počas svätováclavskej omše som sa obrátil na početných mladých ľudí pochádzajúcich aj zo susedných národov s výzvou, aby v Kristovi spoznali najopravdivejšieho priateľa, ktorý uspokojí aj tie najhlbšie túžby ľudského srdca.
Nakoniec musím spomenúť spomedzi iných dve stretnutia: ekumenické stretnutie a stretnutie s akademickou obcou. Prvé sa konalo v pražskom arcibiskupskom paláci, kde sa zišli zástupcovia rozličných kresťanských spoločenstiev z Českej republiky s predstaviteľmi židovskej obce. V súvislosti s dejinami tejto krajiny, ktorá, žiaľ, zažila aj ostré konflikty medzi kresťanmi, vzbudzuje vo mne toto stretnutie vrúcnu vďačnosť Bohu, že sme sa zišli spoločne ako učeníci jediného Pána, aby sme sa v radosti podelili o svoju vieru i historickú zodpovednosť zoči-voči aktuálnym výzvam.
Úsilie neprestajne napredovať k čoraz plnšej a viditeľnejšej jednote medzi nami, veriacimi v Krista, posilňuje a zefektívňuje spoločnú snahu o objavenie kresťanských koreňov Európy. Tento posledný aspekt, ktorý tak veľmi ležal na srdci môjmu milovaného predchodcovi Jánovi Pavlovi II., sa objavil aj na stretnutí s rektormi univerzít, zástupcami pedagógov a študentov a ďalšími významnými osobnosťami z oblasti kultúry. V tejto súvislosti by som rád zdôraznil úlohu univerzitných inštitúcií, ktoré sú jednou z nosných štruktúr Európy, ktorá má v Prahe jednu zo svojich najstarších a najprestížnejších univerzít na kontinente, Univerzitu Karlovu, nesúcu meno kráľa Karla IV., ktorý ju založil spoločne s pápežom Klementom VI.
Univerzitné štúdiá sú živným prostredím pre spoločnosť, garanciou slobody a rozvoja, ako to ukazuje aj skutočnosť, že práve z univerzitných kruhov sa v Prahe zrodila takzvaná „zamatová revolúcia“. Dvadsať rokov po tejto historickej udalosti som znovu predložil myšlienku integrálneho formovania človeka, založeného na jednote poznania zakoreneného v pravde a odporujúceho novej diktatúre, diktatúre relativizmu naviazanej na nadvládu techniky. Humanistická a vedecká kultúra nemôžu byť oddelené, v podstate sú to dve tváre tej istej mince: znova nám to pripomenula aj česká zem, ktorá je vlasťou mnohých veľkých spisovateľov ako Kafka či vedcov ako opát Mendel, pionier modernej genetiky.
Drahí priatelia, ďakujem Pánovi, že mi touto cestou umožnil stretnúť sa s ľudom a miestnou cirkvou s hlbokými historickými a náboženskými koreňmi, a to pri príležitosti rozličných duchovne i spoločensky veľmi významných výročí, ktoré slávia toho roku. Bratom a sestrám z Českej republiky znovu posielam posolstvo nádeje a pozvanie odvážne konať dobro, aby tak budovali dnešok i zajtrajšok Európy. Ovocie mojej pastoračnej návštevy zverujem do príhovoru Najsvätejšej Panny Márie a všetkých svätých Čiech a Moravy. Vďaka."
