Česká republika (28. septembra, RV) – Benedikt XVI. v záverečný deň svojej apoštolskej cesty predsedal Celonárodnej slávnosti sv. Václava v Starej Boleslavi. Do mestečka, ktoré sa nachádza 25 km severovýchodne od Prahy, prišiel pápež automobilom. Najprv navštívil Baziliku sv. Václava v historickom centre mesta, postavenú na mieste mučeníckej smrti sv. Václava. V krypte pod bazilikou si uctil pozostatky svätca.Príchod Svätého Otca do areálu slávnosti na otvorenom priestranstve neďaleko mesta sa niesol v atmosfére mládežníckych spevov, medzi ktorými znela aj hymna Svetových dní mládeže zo Sydney. Medzi niekoľkými desiatkami tisícov pútnikov bola osobitne zastúpená mládež, z ktorých približne desaťtisíc počas predchádzajúceho dňa putovalo na toto miesto a strávilo tu noc v duchovnej príprave.
Český prímas, kardinál Miloslav Vlk privítal Benedikta XVI. v mene Cirkvi i celej českej verejnosti, ktorá v tento deň slávi štátny sviatok. „Skutečnost, že přicházíte s námi a s celým národem oslavit tento den, chápeme jako projev úcty k duchovnímu odkazu našich dějin.“ – to sú slová kardinála, ktorý okrem tiež pripomenul, že okrem svätováclavskej tradície je Stará Boleslav aj mariánskym pútnickým miestom v spojitosti s obrazom nazývaným „Paládium země české“, ktorý podľa legendy darovala sv. Václavovi jeho babička sv. Ľudmila, ktorá ho zas dostala do daru pri svojom krste od sv. Metoda. Pražský arcibiskup venoval Svätému Otcovi ako dar súpravu z brúseného českého krištáľu. Po liturgických čítaniach v prvej časti liturgie sa Benedikt XVI. prihovoril prítomným veriacim v homílii, ktorej prvé slová povedal po česky.
Homília Benedikta XVI.:
„Páni kardinálové, ctihodní bratři v biskupské a kněžské službě, drazí bratři a sestry, milí mladí přátelé, s velikou radostí se s vámi setkávám dnes ráno, kdy se chýlí ke konci má apoštolská cesta v milované České republice.“
Ďalej Svätý Otec pokračoval po taliansky:
„Všetkých srdečne zdravím, predovšetkým pána kardinála arcibiskupa, ktorému som vďačný za slová, ktoré mi predniesol vo vašom mene na začiatku tejto eucharistickej slávnosti. Svoj pozdrav adresujem aj ďalším kardinálom, biskupom, kňazom a zasväteným osobám, predstaviteľom laických hnutí a združení, a najmä mládeži. Vítam pána prezidenta republiky, ktorému srdečne blahoželám k jeho meninám; blahoželanie posielam všetkým, ktorí nosia meno Václav, a celému českému ľudu v deň jeho štátneho sviatku.
Dnes ráno nás pri oltári zjednocuje slávna spomienka na mučeníka svätého Václava, ktorého relikvie som si pred svätou omšou uctil v jemu zasvätenej bazilike. Svojou krvou skropil vašu zem. Jeho orlica, ktorú ste vybrali ako znak mojej návštevy tu - pred chvíľou to pripomenul váš kardinál arcibiskup - je historickým symbolom vznešeného českého národa. Tento veľký svätec, ktorého radi nazývate „večným“ kniežaťom Čechov, nás pozýva, aby sme vytrvalo a verne nasledovali Krista, povzbudzuje nás, aby sme boli svätí. On sám je vzorom svätosti pre všetkých, obzvlášť pre tých, ktorí riadia osudy spoločnosti a národa. Ale pýtame sa: je v dnešnej dobe svätosť ešte aktuálna? Alebo je to skôr niečo, čo je málo príťažlivé a nedôležité? Nehľadajú sa dnes viac úspech a ľudská sláva? Avšak ako dlho trvá a akú cenu má pozemský úspech?
Minulé storočie - a vaša krajina bola toho svedkom - videlo padnúť nemálo mocnárov, o ktorých sa zdalo, že dosiahli takmer nedosiahnuteľné výšky. A odrazu ich moc zmizla. Tí ktorí popierajú Boha a v dôsledku toho im chýba úctu k človeku, majú zdanlivo jednoduchý život a dosahujú materiálny úspech. Stačí však nahliadnuť pod povrch a zistíme, že títo ľudia sú nešťastní a nespokojní. Iba ten, kto v srdci uchováva posvätnú „bázeň Božiu“, má dôveru aj v človeka a dokáže venovať svoj život vytváraniu spravodlivejšieho a bratskejšieho sveta. Dnes sú potrební ľudia „veriaci“ a „vierohodní“, pripravení rozšíriť do každej oblasti spoločnosti tie kresťanské princípy a ideály, ktorými sa inšpiruje ich konanie. Toto je svätosť, univerzálne povolanie všetkých pokrstených, ktoré ich vedie k plneniu svojich povinnosti, verne a s odvahou, aby nepozerali na vlastný sebecký záujem, ale na spoločné dobro, a hľadali v každom okamihu Božiu vôľu.
V evanjeliu sme k tomu úplne jasne počuli: «Veď čo osoží - hovorí Ježiš - človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!» (Mt 16,26). Pán nás tak povzbudzuje, aby sme si uvedomili, že skutočnú hodnotu ľudskej existencie nemožno merať len pozemskými statkami a pominuteľnými záujmami. Nie sú to hmotné veci, ktoré by uspokojili nesmiernu túžbu ukrytú v srdci každého človeka po nájdení zmyslu vlastného života a po šťastí. Preto Ježiš neváha predložiť svojim učeníkom „úzku“ cestu svätosti: «Ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.» (v. 25). A dnes ráno nám jasne opakuje: «Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.» (v. 24). Je to zaiste tvrdá reč a je ťažké ju prijať a uskutočniť. Svedectvo svätcov a svätíc nám však dokazuje, že je to možné, ak sa človek zverí Kristovi a spoľahne sa na neho. Príklad svätých povzbudzuje každého, kto si hovorí kresťan, aby bol dôveryhodný, teda žil v súlade s princípmi viery, ktorú vyznáva. Naozaj nestačí pôsobiť zdaním dobrého a čestného človeka; treba ním skutočne byť. A dobrý a čestný je ten, kto nezakrýva Božie svetlo sebou samým, nevyvyšuje seba, ale necháva skrze seba presvitať Boha.
To je aj poučenie zo života svätého Václava, ktorý mal odvahu dať prednosť nebeskému kráľovstvu pred kúzlom pozemskej moci. Jeho pohľad sa nikdy neodlúčil od Ježiša Krista, ktorý za nás trpel, a dal nám tak príklad, aby sme išli v jeho stopách, ako píše svätý Peter v druhom čítaní, ktoré sme pred chvíľou počuli. Ako Pánov poslušný učeník, mladé knieža Václav zostal verný učeniu evanjelia, ktoré mu vštepila jeho svätá babička, mučeníčka Ľudmila. Preto ešte predtým, než sa pustil do budovania pokojného spolužitia vo svojej vlasti a so susednými krajinami, postaral sa, aby upevnil kresťanskú vieru. Preto povolával kňazov a staval kostoly. V prvej staroslovanskej „legende“ čítame, že „posluhoval Božím služobníkom, vyzdobil mnoho kostolov“ a že „dobre robil všetkým chudobným: nahých odieval, hladných kŕmil, pocestných prijímal podľa slov evanjelia, nezniesol, aby niekto krivdil vdovám, mal rád všetkých ľudí, chudobných i bohatých“. Od Pána sa naučil byť „milosrdný a milostivý“ (Responzóriový žalm) a preniknutý duchom evanjelia dokázal odpustiť aj bratovi, ktorý sa ho usiloval pripraviť o život. Právom ho preto vzývate ako „dediča“ vášho národa a vo vám dobre známej piesni ho prosíte, aby mu nedal zahynúť.
Václav zomrel ako mučeník pre Krista. Je zaujímavé si všimnúť, že Boleslav sa síce bratovraždou zmocnil pražského trónu, ale koruna, ktorú si potom kládli na hlavu jeho následníci, neniesla Boleslavovo meno. Nesie naopak meno svätého Václava, na svedectvo, že „trón kráľa, ktorý súdi chudobných spravodlivo, bude upevnený naveky“ (porov. Liturgia hodín tohoto dňa). To možno hodnotiť ako zázračný zásah Boha, ktorý neopúšťa svojich verných: „Nevinný porazený zvíťazil nad krutým nepriateľom rovnako ako Kristus na kríži“ (porov. Legenda o svätom Václavovi), a krv mučeníka nevolala po nenávisti a pomste, ale po odpustení a mieri.
Drahí bratia a sestry, v tejto Eucharistii poďakujme spoločne Pánovi, že vašej vlasti a cirkvi dal tohto svätého panovníka. Zároveň sa modlime, aby sme ako on aj my rozhodným krokom putovali ku svätosti. Je to samozrejme ťažké, pretože viera je stále vystavovaná mnohým skúškam; keď sa však necháme priťahovať Bohom, ktorý je Pravda, bude náš krok pevný, pretože poznáme silu jeho lásky. Kiež túto milosť získame na príhovor svätého Václava a ďalších svätých ochrancov Českých zemí. Nech nás ochraňuje a vždy nám pomáha Panna Mária, Kráľovná mieru a Matka lásky. Amen!“
Červené liturgické farby slávnosti ladili s červeno-bielou symbolikou svätováclavskej tradície, ktorú reprezentuje aj symbol Svätováclavskej orlice. Slávnosť prenášali české verejnoprávne i cirkevné médiá.
