„Vážení páni kardináli, Vaše Excelencie, bratia a sestry v Kristovi, som vďačný všemohúcemu Bohu, že mi dal príležitosť stretnúť sa s vami, ktorí tu zastupujete rôzne kresťanské komunity tejto krajiny. Ďakujem doktorovi Pavlovi Černému, predsedovi Ekumenickej rady cirkví v Českej republike, za milé slová, ktorými ma vo vašom mene privítal.Mojim milí priatelia, Európa stále prechádza mnohými zmenami. Ťažko uveriť, že uplynuli len dve desaťročia od doby, kedy pád bývalých režimov dal začiatok síce neľahkému, ale tvorivému prechodu k politickým štruktúram umožňujúcim väčšiu účasť všetkých. Počas tohto obdobia sa kresťania spojili s ostatnými ľuďmi dobrej vôle pri obnove spravodlivého politického poriadku. Dnes tiež pokračujú v hľadaní nových ciest k vzájomnému pochopeniu, pokojnej spolupráci a rozvoju spoločného dobra.
Objavujú sa však i nové formy pokusov obmedziť vplyv kresťanstva na verejný život – občas pod zámienkou, že kresťanské učenie je škodlivé pre blahobyt spoločnosti. Tento jav nás vyzýva ku krátkemu zamysleniu. Ako som naznačil vo svojej encyklike o kresťanskej nádeji, umelé oddeľovanie evanjelia od intelektuálneho a verejného života by malo byť podnetom ku vzájomnej „sebakritike novoveku“ a „sebakritike novovekého kresťanstva“, osobitne pokiaľ ide o nádej, ktorú každý z nich môže ponúknuť ľudstvu (porov. Spe salvi, 22). Môžeme si položiť otázku: čo môže evanjelium povedať Českej republike, a samozrejme tiež celej Európe, v dnešnej dobe, ktorá sa vyznačuje toľkými pohľadmi na svet?
Kresťanstvo má mnoho, čo môže ponúknuť v praktickej i etickej oblasti, pretože evanjelium nikdy neprestáva inšpirovať mužov a ženy, aby sa zapojili do služby bratom a sestrám. Málokto by o tom pochyboval. Avšak tí, ktorí majú pohľad upretý na Ježiša z Nazareta a hľadia na neho očami viery, vedia, že Boh ponúka hlbšiu skutočnosť, ktorá je jednoducho neoddeliteľná od „ekonómie“ lásky činnej v tomto svete (porov. Caritas in veritate, 2): ponúka spásu.
Ten pojem má síce mnoho vedľajších významov, vyjadruje však niečo základné a univerzálne o ľudskej túžbe po šťastí a dokonalosti. Naznačuje vrúcnu túžbu po zmierení a spoločenstve, ktorá spontánne vyviera z hĺbky ľudského ducha. Je to ústredná pravda evanjelia a cieľ, ku ktorému smeruje celá evanjelizačná a pastoračná starostlivosť. Je to kritérium, okolo ktorého kresťania neustále sústreďujú svoj záujem, keď sa usilujú uzdraviť rany minulých rozdelení. Za týmto účelom – ako sa zmienil Dr. Černý – Svätá stolica s potešením v roku 1999 usporiadala medzinárodné sympózium o Jánovi Husovi, aby tak uľahčila diskusiu o zložitých a nepokojných náboženských dejinách v tejto krajine a všeobecnejšie v Európe (porov. Pápež Ján Pavol II., Príhovor k Medzinárodnému sympóziu o Jánovi Husovi, 1999). Modlím sa, aby podobné ekumenické iniciatívy priniesli plody nielen v úsilí o jednotu kresťanov, ale i pre dobro celej európskej spoločnosti.
Čerpáme dôveru z vedomia, že posolstvo Cirkvi o spáse v Ježišovi Kristovi je vždy starobylé a vždy nové, preniknuté múdrosťou minulosti a prekypujúce nádejou do budúcnosti. Keď Európa načúva dejinám kresťanstva, načúva svojim vlastným dejinám. Jej predstavy o spravodlivosti, slobode a sociálnej zodpovednosti, rovnako ako jej kultúrne a právne inštitúcie, ustanovené na uchovávanie týchto ideí a ich odovzdávanie budúcim generáciám, sú formované kresťanským dedičstvom. Vskutku, ich pamäť minulosti živí ich úsilie o budúcnosť.
To je dôvod, prečo kresťania čerpajú z príkladu takých postáv, akými sú svätý Vojtech a svätá Anežka Česká. Ich odhodlanie šíriť evanjelium bolo založené na presvedčení, že kresťania by sa nemali krčiť zo strachu pred svetom, ale skôr sa odvážne podeliť o poklady pravdy, ktoré im boli zverené. Podobne i dnes musia mať kresťania odvahu otvoriť sa súčasnej realite, oceniť všetko, čo je v spoločnosti dobré a povzbudzovať mužov i ženy k radikálnemu obráteniu, ktoré vyplýva zo stretnutia s Kristom a vovádza do nového života v milosti.
Z tejto perspektívy jasnejšie chápeme, prečo kresťania musia spolu s ostatnými pripomínať Európe jej korene. Nie je to preto, že by tieto korene boli už dávno odumreté. Naopak! Je to preto, že stále – hoci subtílnymi, ale účinnými spôsobmi – dodávajú kontinentu duchovnú a morálnu výživu, ktorá mu umožňuje viesť zmysluplný dialóg s ľuďmi iných kultúr a náboženstiev. Práve preto, že evanjelium nie je ideológiou, nesnaží sa uzavrieť vyvíjajúce sa spoločensko-politické skutočnosti do strnulých schém. Ono naopak presahuje premenlivosť tohto sveta a vrhá nové svetlo na dôstojnosť ľudskej osoby v každej dobe.
Milí priatelia, prosme Pána, aby nám vložil do duše odvahu deliť sa o nadčasové pravdy vedúce ku spáse, ktoré formovali a budú ďalej formovať spoločenský a kultúrny pokrok tohto kontinentu. Spása získaná Ježišovým utrpením, smrťou, vzkriesením a nanebovstúpením nás, ktorí v neho veríme, nielen premieňa, ale nás núti podeliť sa s touto „dobrou zvesťou“ s ostatnými. S osvietením darmi Ducha Svätého, darom poznania, múdrosti a rozumu (porov. Iz 11,1-3; Ex 35,31), nech nás naša schopnosť porozumieť pravde, ktorej učí Ježiš Kristus, pobáda k neúnavnému úsiliu o tú jednotu, ktorú si on sám praje pre všetky svoje deti znovuzrodené v krste a pre celé ľudstvo.
S týmito myšlienkami a s bratskou náklonnosťou voči vám a k členom vašich vlastných komunít vám vyjadrujem svoju hlbokú vďaku a zverujem vás Všemohúcemu Bohu, ktorý je našou pevnou skalou, naším nedobytným hradom a naším vysloboditeľom (porov. Ž 144,2). Amen.“
