Generálna audiencia Benedikta XVI.: Apoštolská návšteva Svätej zeme

Vatikán (20. mája, RV) – Námestie sv. Petra vo Vatikáne sa aj dnes zaplnilo pútnikmi z celého sveta, aby si vypočuli dnešnú katechézu Benedikta XVI. počas jeho generálnej audiencie. Dnes sa v nej Svätý Otec vrátil k jeho nedávnej apoštolskej ceste do Svätej zeme, ktorú nazval „púťou k prameňom našej viery, návštevu kresťanských spoločenstiev v krajine narodenia, smrti a zmŕtvychvstania nášho Pána“: Drahí bratia a sestry, dnes by som rád hovoril o apoštolskej ceste, ktorú som uskutočnil vo Svätej zemi v dňoch 8. až 15. mája a za ktorú neprestávam ďakovať Pánovi, lebo sa ukázala ako veľký dar pre Petrovho nástupcu i pre celú Cirkev. Rád by som znovu vyjadril svoju vďaku jeho blaženosti patriarchovi Fouadovi Twalovi, biskupom rôznych rítov, kňazom, františkánom z kustódie Svätej zeme. Ďakujem kráľovi a kráľovnej Jordánska, prezidentovi Izraela a prezidentovi Palestínskej samosprávy, príslušným vládam a všetkým predstaviteľom, ktorí sa rôznymi spôsobmi podieľali na príprave a úspešnom priebehu návštevy. Táto cesta bola v prvom rade púťou, a to púťou par excellence k samotným prameňom viery. No zároveň bola i pastoračnou návštevou Cirkvi žijúcej vo Svätej zemi - spoločenstva jedinečného významu, pretože predstavuje živú prítomnosť Cirkvi na miestach, kde má svoje korene. Prvá etapa cesty prebiehala od rána 8. mája do 11. mája v Jordánsku, na ktorého území sa nachádzajú dve hlavné posvätné miesta: vrch Nebo, z ktorého Mojžiš uzrel prisľúbenú zem a kde zomrel bez toho, aby do nej vstúpil, a Betánia v Zajordánsku, kde podľa štvrtého evanjelia začal sv. Ján krstiť. Mojžišov pamätník na vrchu Nebo je miesto s veľkým symbolickým významom: hovorí o našej situácii ako pútnikov medzi „už“ a „ešte nie“, medzi tým veľkým a krásnym prísľubom, ktorý je nám oporou na ceste, a jeho naplnením, ktoré presahuje nás i tento svet. Cirkev má v sebe túto „eschatologickú“ a „pútnickú“ črtu: hoci už je zjednotená s Kristom, svojím Ženíchom, dosiaľ zakúša iba predchuť svadobnej hostiny v očakávaní slávneho Pánovho príchodu na konci čias (porov. Lumen gentium, 48 – 50). V Betánii som mal to potešenie požehnať základné kamene dvoch kostolov, ktoré budú stáť na mieste, kde sv. Ján krstil. Tento fakt je zároveň znakom otvorenosti a rešpektu k náboženskej slobode a kresťanskej tradícii, ktorými sa vyznačuje Hášimovské kráľovstvo, a to si zasluhuje veľké ocenenie. Mal som možnosť vyjadriť zaslúžené uznanie a tiež hlbokú úctu moslimskej komunite, náboženským predstaviteľom, diplomatickému zboru a rektorom univerzít, ktorí sa zišli v mešite Al-Hussein bin-Talal, ktorú dal vybudovať kráľ Abdullah II. na pamiatku svojho otca, slávneho kráľa Husseina, ktorý prijal pápeža Pavla VI. na jeho historickej púti v roku 1964. Aké dôležité je, aby kresťania a moslimovia pokojne spolunažívali vo vzájomnej úcte! Vďaka Bohu a úsiliu vládnucich predstaviteľov sa to v Jordánsku deje. Preto som sa modlil, aby to bolo tak aj inde, a myslel som zvlášť na kresťanov v neďalekom Iraku, ktorí, naopak, žijú v ťažkých podmienkach. V Jordánsku žije významná kresťanská komunita, posilnená o palestínskych a irackých utečencov. Je dosť početná a spoločensky uznávaná aj pre svoje výchovné a dobročinné aktivity, zamerané na každú ľudskú osobu bez ohľadu na jej etnickú či náboženskú príslušnosť. Pekným príkladom je rehabilitačné centrum Regina pacis v Ammáne, ktoré sa stará o mnohých ľudí s postihnutím. Keď som ho navštívil, priniesol som tam slová nádeje, ktorú som však aj ja prijal v podobe povzbudzujúceho svedectva utvrdeného utrpením a ľudským spolucítením. Na znak angažovania sa Cirkvi v oblasti kultúry som tiež požehnal prvý kameň univerzity v Madabe, v Latinskom patriarcháte Jeruzalema. Zažíval som veľkú radosť, že môžem byť pri zrode tejto novej vedeckej a kultúrnej inštitúcie, pretože hmatateľne ukazuje, že Cirkev podporuje hľadanie pravdy a spoločného dobra a ponúka otvorený a kvalifikovaný priestor všetkým tým, ktorí sa chcú do tohto hľadania zapojiť, čo je nevyhnutnou podmienkou opravdivého a plodného dialógu medzi civilizáciami. V Ammáne sa tiež konali dve veľké liturgické slávnosti: vešpery v grécko-melchitskej Katedrále sv. Juraja a svätá omša na medzinárodnom štadióne, ktoré nám umožnili spoločne okúsiť krásu toho, že sme putujúcim Božím ľudom, bohatým na rôzne tradície a spojeným jedinou vierou. V pondelok 11. mája som dopoludnia odišiel z Jordánska a prišiel do Izraela, kde som sa hneď na začiatku predstavil ako pútnik viery v zemi, kde sa Ježiš narodil, žil, zomrel a vstal z mŕtvych, a zároveň ako pútnik pokoja, ktorý vyprosuje od Boha, aby tam, kde sa rozhodol stať sa človekom, všetci ľudia mohli žiť ako jeho deti, teda ako bratia. Tento druhý aspekt mojej cesty sa, prirodzene, prejavil aj na stretnutiach s civilnými autoritami - na návštevách u izraelského a palestínskeho prezidenta. V tejto Bohom požehnanej krajine sa často javí ako nemožné prelomiť špirálu násilia. No Bohu a tým, čo v neho dúfajú, nič nie je nemožné! Viera v jediného, spravodlivého a milosrdného Boha je preto tým najcennejším zdrojom týchto národov a musí uvoľňovať všetok potenciál ich úcty, zmierenia a spolupráce. Toto želanie som vyjadril tak pri návšteve veľkého muftiho a predstaviteľov jeruzalemskej moslimskej komunity, ako aj na vrchnom rabináte Izraela, a tiež na stretnutiach s organizáciami usilujúcimi sa o medzináboženský dialóg, ako aj s náboženskými predstaviteľmi Galiley. Jeruzalem je križovatkou troch veľkých monoteistických náboženstiev a samotné jeho meno „mesto pokoja“ vyjadruje Boží plán Boha s ľudstvom - vytvoriť z neho jednu veľkú rodinu. Tento plán, predpovedaný Abramovi, sa naplno uskutočnil v Ježišovi Kristovi, ktorého Pavol nazýva „naším pokojom“, pretože svojou obetou zbúral múr nepriateľstva (porov. Ef 2, 14). Všetci veriaci musia preto zanechať predsudky a túžbu vládnuť a svorne uskutočňovať hlavné prikázanie: milovať Boha celou svojou bytosťou a milovať blížneho ako seba samého. Židia, kresťania i moslimovia sú povolaní to dosvedčovať, aby si skutkami uctili toho Boha, ku ktorému sa modlia svojimi perami. A práve toto som mal na srdci a o to som prosil pri návšteve Západného múru – Múru nárekov v Jeruzaleme a tiež Skalného dómu, ktoré sú symbolickými miestami tak židovstva, ako aj islamu. Chvíľou intenzívnej modlitby bola aj návšteva mauzólea Jad Vašem, ktoré vybudovali v Jeruzaleme na pamiatku obetí šoa (holokaustu). Pobudli sme tam v tichu, modliac sa a meditujúc o tajomstve „mena“: každá ľudská bytosť je posvätná a jej meno je zapísané v srdci večného Boha. Hrozná tragédia šoa nesmie byť nikdy zabudnutá! Naopak, musí ostať v našej pamäti ako všeobecná pripomienka posvätnej úcty k ľudskému životu, ktorý má vždy nekonečnú hodnotu. Ako som už naznačil, prvoradým cieľom mojej cesty bola návšteva katolíckych komunít vo Svätej zemi, čo sa uskutočnilo pri rôznych príležitostiach v Jeruzaleme, Betleheme a Nazarete. Vo Večeradle, s mysľou obrátenou ku Kristovi, ktorý umýva nohy apoštolom a ustanovuje Eucharistiu, a v deň Turíc vlieva Cirkvi dar Ducha Svätého, som sa okrem iných stretol aj s kustódom Svätej zeme a spoločne sme rozjímali o našom povolaní byť jedno, tvoriť jedno telo a jedného ducha a premieňať svet miernou silou lásky. Toto povolanie sa vo Svätej zemi zaiste stretá s osobitnými ťažkosťami, a preto som svojim bratom biskupom opakoval Kristove slová, vychádzajúce mu priam zo srdca: „Neboj sa, maličké stádo, lebo vášmu Otcovi sa zapáčilo dať vám kráľovstvo“ (Lk 12, 32). Krátko nato som pozdravil rehoľníkov a rehoľníčky kontemplatívneho života a poďakoval im za službu, ktorú svojou modlitbou poskytujú Cirkvi i mierovému úsiliu. Vrcholnými okamihmi spoločenstva s katolíckymi veriacimi boli predovšetkým eucharistické slávenia. V jeruzalemskom údolí Jozafat sme meditovali o Kristovom vzkriesení ako o sile nádeje a pokoja pre toto mesto i pre celý svet. V Betleheme na palestínskom území sa svätá omša slávila pred Bazilikou Narodenia aj za účasti veriacich z Gazy, s ktorými som mal to potešenie osobne sa stretnúť a uistiť ich o svojej osobitnej blízkosti. Betlehem, miesto, kde znel nebeský spev o pokoji pre všetkých ľudí, je symbolom vzdialenosti, ktorá nás ešte delí od naplnenia tohto ohlasovania: nestálosť, izolácia, neistota, chudoba. To všetko prinútilo mnohých kresťanov k odchodu. Cirkev však pokračuje na svojej ceste, podopieraná silou viery a vydávajúca svedectvo o láske konkrétnymi skutkami služby bratom, ako napríklad v nemocnici Caritas Baby Hospital v Betleheme, ktorú podporujú cirkvi v Nemecku a vo Švajčiarsku, či vo forme humanitárnej činnosti v utečeneckých táboroch. V jednom z nich, ktorý som navštívil, som chcel uistiť rodiny, ktoré tam našli dočasné útočisko, o tom, že univerzálna Cirkev s nimi cíti, a všetkých som vyzval, aby sa usilovali o mier nenásilnými postupmi, nasledujúc príklad sv. Františka z Assisi. Tretiu a poslednú svätú omša s ľudom som slávil minulý štvrtok v Nazarete, v meste Svätej rodiny. Modlili sme sa za všetky rodiny, aby bola znovu objavená krása manželstva a rodinného života, hodnota domácej spirituality a výchovy, ako aj pozornosti voči deťom, ktoré majú právo vyrastať v pokoji a mieri. Okrem toho sme v Bazilike Zvestvania s kňazmi, zasvätenými osobami, cirkevnými hnutiami a aktívnymi laikmi v Galilei ospevovali svoju vieru v stvoriteľskú a premieňajúcu Božiu moc. Tam, kde sa Slovo stalo telom v lone Panny Márie, tryská nevyčerpateľný prameň nádeje a radosti, ktorý neprestáva oživovať srdce Cirkvi, putujúcej v dejinách. Moje putovanie sa skončilo minulý piatok zastávkou pri Svätom hrobe a dvoma dôležitými ekumenickými stretnutiami v Jeruzaleme: na Gréckom pravoslávnom patriarcháte, kde sa zišli predstavitelia všetkých cirkví vo Svätej zemi a napokon stretnutie v kostole Arménskej apoštolskej patriarchálnej cirkvi. Rád som si takto opäť pripomenul svoju cestu, ktorú som mohol uskutočniť práve v znamení Kristovho vzkriesenia. Totiž napriek peripetiám, ktoré po stáročia poznamenali posvätné miesta, napriek vojnám, ničeniu a, žiaľ, i konfliktom medzi kresťanmi, Cirkev naďalej vykonáva svoje poslanie, podnecovaná Duchom vzkrieseného Pána. Ustavične je na ceste k plnej jednote, aby svet uveril v Božiu lásku a okúsil radosť z jeho pokoja. Na Kalvárii a pri Ježišovom hrobe som na kolenách vzýval silu lásky prameniacej z veľkonočného tajomstva, ktorá jediná môže obnoviť ľudí a zamerať ich na koniec dejín i vesmíru. Preto prosím aj vás, aby ste sa na tento úmysel modlili v čase, keď sa pripravujeme na slávnosť Nanebovstúpenia Pána, ktorú vo Vatikáne slávime zajtra. Z TALIANČINY PRELOŽILA MÁRIA SPIŠIAKOVÁ

( TK KBS, RV sg, mk; dj ) 20090520024 | Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]

Nastavenie Cookies