Svätá zem/Vatikán (16. mája, RV) – Hovorca Svätej stolice páter Federico Lombardi SJ, hovoril v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas o apoštolskej ceste Benedikta XVI. vo Svätej zemi. “Posolstvo, ktoré pápež zanechal, bolo posolstvo veľmi zodpovedajúce tomu, čo ohlasoval, teda posolstvo pokoja, s mnohými rozličnými odtieňmi: pokoj medzi štátmi, pokoj medzi rozličnými náboženstvami, pokoj medzi rozličnými obradmi Katolíckej cirkvi a rozličných kresťanských vierovyznaní. Ale, nebola to len cesta posolstva pápeža, ktorý rozpráva k ostatným, ale bola to vo veľkej miere aj cesta pápeža, ktorý počúva. Benedikt XVI. je človek, ktorý počúva veľmi pozorne.Ľudia, ktorých stretáva, sú ľudia, ktorých počúva, od ktorých získava veľa. A tak aj počas tejto cesty veľa počúval. Počúval politikov troch štátov – Jordánska, Izraela a Palestínskych území… ďalej potom náboženských predstaviteľov troch rozličných náboženstiev, židov, rabínov, muftiho, moslimských vodcov v Jordánsku, v Izraeli a v ďalších oblastiach, kresťanov rozličných obradov, s ich rozličnými ťažkosťami, rozličné vierovyznania. Nepretržité počúvanie, veľmi bohaté, s veľkou trpezlivosťou a pozornosťou. A toto bola pre neho, myslím si, veľká skúsenosť, veľmi hlboká – ľudská a duchovná realita Svätej zeme, tá hĺbka, na ktorú možno položiť cestu pokoja, ako hľadanie rozmerov, počúvania, dohôd a dialógu – duchovného, kultúrneho, sociálneho, politického a tak ďalej. Teda, bola to cesta posolstva a cesta počúvania. Toto sú dva základné rozmery, ktoré podľa mňa charakterizujú pápeža a jeho cestu.”
Môžeme teda hovoriť o púti po Ježišových stopách tu vo Svätej zemi, ale aj o púti k svätyniam ďalších dvoch monoteistických náboženstiev…
“Presne tak. Pápež sem prišiel, ako prichádzajú aj mnohí kresťania, všetci veriaci, aby tu navštívili základné miesta našej viery. Toto však zostalo veľmi diskrétne, takmer neevidentné, pretože to nebolo tým, čo upriamovalo pozornosť veľkej verejnosti a medzinárodnej tlače. Pápež bol aj pútnikom po svätých miestach veľkých náboženstiev: bol v Yad Vasheme, pri západnom múre, bol v mešite v Jordánsku a inde. Išiel teda práve na tie miesta, pre ktoré žiada slobodu vstupu. Pápež bol pútnikom na svätých miestach troch náboženstiev. Povedal by som, že dal veľký príklad toho, čo znamená medzináboženský dialóg.“
Predovšetkým arabská tlač bola veľmi prekvapená veľkou odvahou tohto Svätého Otca pri stretnutí s palestínskym ľudom…
„Isteže, aj ja verím, že to bola cesta odvahy a zároveň nádeje. Pápež si bol vedomý, že prichádza do prostredia plného napätia. Nie je to ľahká situácia pre Blízky východ, pre Svätú zem a pre Jeruzalem. Pápež o tom vedel veľmi dobre a vyskytli sa tiež otázky či je vhodné aby vôbec prišiel. Ale, podobne ako v prípade jeho predchodcov, vždy keď sa vyskytli pochybnosti a opatrní hovorievali: Buďme rozvážni, odložme to...“, vybral si napriek tomu cestu odvahy, ktorá je kresťanskou odvahou, svedectvom viery a nádeje a zdá sa mi, že mal naozaj pravdu, pretože práve takto má jeho posolstvo význam a je pochopené ako posolstvo lásky, nádeje a pokoja. Pápež na palestínskych územiach zdôraznil názory, ktoré nie sú nijako zvlášť novými, a sú v súlade s názorom Svätej stolice – sú to témy, ktoré hovoria o spôsoboch ako nájsť pokoj v spravodlivosti na týchto územiach. Ale hovoriť o týchto veciach pri múre, v utečeneckom tábore, pri stretnutiach s politickými predstaviteľmi Izraela – tak to nie je ľahké, ale príhovory pápeža boli vždy v najväčšej miere vyvážené a teda akceptované a rešpektované jednou aj druhou stranou. On vždy hovoril, že je potrebné skutočne hľadať pokoj a zmierenie pre všetkých, pre jednu aj druhú stranu.“
Aké posolstvo zanechal pápež Benedikt XVI. pre miestnu Cirkev vo Svätej zemi?
„Stretnutie s miestnou Cirkvou sa stávalo stále jasnejším a zreteľnejším, predovšetkým počas posledných dní: počas dňa v Betleheme a v Nazarete, keď boli na programe veľké slávnosti, ako aj program v Jeruzaleme večer predtým, ktorý týmto slávnostiam predchádzal. Povedal by som, že sväté omše v Betleheme a v Nazarete boli veľkými slávnosťami, aké tu ešte nikdy neboli. Boli veľkolepejšie ako tie počas návštevy pápeža Jána Pavla II. Toto je zaujímavé si uvedomiť: Ján Pavol II. bol prvý pápež, ktorý otvoril isté cesty, bol prvý, ktorý išiel k Múru nárekov, prvý, ktorý navštívil mešitu a tak ďalej. Takže, Benedikt XVI. nevzbudil dojem novosti, ktorý vzbudil Ján Pavol II., ale potvrdil kontinuitu, pokračovanie po tej istej ceste. A čo sa týka Cirkvi, ona ide dopredu aj s týmito veľkými chvíľami oslavy a spoločnej slávnosti, početnej pre spoločenstvá, ktoré sú menšinou a ktoré sa cítia byť malými, chudobnými a roztratenými. Teda verím, že táto chvíľa veľkej dôvery, ktorú prežili miestne kresťanské spoločenstvá je práve to, čo im chcel pápež odovzdať: dôvera garantovaná vierou, ale aj ľudskou a kresťanskou skúsenosťou spoločného života v slávení, ktorý je znamením tejto prežitej skúsenosti, viditeľnej etapy nádeje, ktorá rastie.“
