Veľkonočná nedeľa, 12. apríla 2009
Drahí bratia a sestry v Ríme a na celom svete!
Zo srdca vám všetkým vyslovujem veľkonočné prianie slovami sv. Augustína: “Resurrectio
Domini, spes nostra – Pánove zmŕtvychvstanie je našou nádejou” (Augustín, Sermo 261, 1).
Týmito slovami vysvetľoval tento veľký biskup svojim veriacim, že Ježiš vstal z mŕtvych, aby sme my, hoci odsúdení na smrť, nestrácali nádej a nemysleli si, že smrťou sa život úplne končí; Kristus vstal z mŕtvych, aby nám daroval nádej (por. ibid).
V skutočnosti, jedna z otázok, ktoré najviac trápia existenciu človeka, je práve otázka: čo príde po smrti? Na túto záhadu nám odpovedá dnešná slávnosť, že smrť nemá posledné slovo, pretože ten, ktorý nakoniec víťazí, je život. A táto naša istota sa nezakladá na jednoduchých ľudských dôvodoch, ale na historickom fakte viery: Ježiš Kristus, ukrižovaný a pochovaný, vstal z mŕtvych vo svojom oslávenom tele. Ježiš vstal z mŕtvych, aby sme aj my uverili v neho a tak dosiahli večný život. Táto správa je srdcom evanjeliového posolstva. Jasne to ohlasuje svätý Pavol: „Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera.“ A dodáva: Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí.“ (1 Kor 15,14.19). Od Veľkonočného východu slnka sa svet zaodel do novej jari nádeje; od tohto dňa sa už začalo naše vzkriesenie, lebo Veľká noc nie je obyčajný historický okamih, ale je to začiatok nového stavu: Ježiš vstal z mŕtvych nie preto, aby jeho pamiatka zostala živá v srdciach jeho učeníkov, ale preto, aby On sám žil v nás a v Ňom sme už mohli zakúšať radosť večného života.
Vzkriesenie pritom nie je teóriou, ale historickou skutočnosťou, ktorú zjavil Človek Ježiš Kristus prostredníctvom svojej „paschy“, svojho „prechodu“, ktorým otvoril „novú cestu“ medzi zemou a Nebom (por. Hebr 10,20). Nie je to mýtus, ani sen, nie je to vízia, ani utópia, nie je to rozprávka, ale jedinečná a neopakovateľná historická udalosť: Ježiš Nazaretský, syn Márie, ktorý na sklonku Piatku bol sňatý z kríža a pochovaný, slávnostne opustil hrob. Na úsvite prvého dňa Peter a Ján našli hrob prázdny. Magdaléna a ostatné ženy stretli vzkrieseného Ježiša; spoznali ho aj dvaja emauzskí učeníci pri lámaní chleba; Vzkriesený sa zjavil apoštolom vo Večeradle a potom mnohým ďalším učeníkom v Galiley.
Zvesť o vzkriesení Pána prináša svetlo do tmavých kútov sveta, v ktorých žijeme. Mám na mysli osobitne materializmus a nihilizmus, pohľad na svet, ktorý nedokáže prekonať to, čo možno dokázateľne konštatovať a neútešne sa uzatvára do pocitu ničoty, ktorá má byť konečným cieľom ľudskej existencie. Je faktom, že ak by Kristus nebol vstal z mŕtvych, boli by sme odsúdení na „prázdnotu“. Ak odstránime Krista a jeho zmŕtvychvstanie, pre človeka už niet záchrany a každá jeho nádej sa stane ilúziou. Ale práve dnes jasne zaznieva správa o vzkriesení Pána a je odpoveďou na neustálu otázku skeptikov, ktorú nachádzame aj v knihe
Kazateľ: „Ak je niečo, o čom by človek povedal: "Pozri toto je niečo nové!"“ (Kaz 1,10). Áno, odpovedáme: všetko sa obnovilo vo Veľkonočné ráno. “Mors et vita /duello conflixere mirando: dux vitae mortuus/ regnat vivus – Smrť a život sa postavili proti sebe / v zázračnom dueli: / Pán života bol mŕtvy; / ale teraz, živý, víťazí. Toto je novinka! Novinka, ktorá mení život toho, kto ju príjme, ako sa to stáva svätým. Tak sa napríklad stalo aj svätému Pavlovi.
Viackrát, v kontexte roku sv. Pavla, sme mohli meditovať nad skúsenosťou tohto veľkého apoštola. Šavol z Tarzu, zaťatý prenasledovateľ kresťanov, na ceste do Damasku stretol vzkrieseného Krista a ten si ho „získal“. Ďalej to už poznáme. V Pavlovi sa udialo to, čo neskôr píše kresťanom v Korinte: „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové.“ (2 Kor 5,17). Pozrime sa na tohto veľkého ohlasovateľa evanjelia, ktorý s nebojácnym nadšením svojich apoštolských činov priniesol evanjelium mnohým národom vtedajšieho sveta. Jeho učenie a príklad nás pobádajú, aby sme hľadali Pána Ježiša. Povzbudzujú nás, aby sme mu dôverovali, pretože pocit ničoty, ktorý chce otráviť ľudstvo, už prekonalo svetlo a nádej, vychádzajúce zo vzkriesenia. Teraz sú pravdou a skutočnosťou slová žalmu: „Pre teba ani tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň. Tebe je tma ako svetlo.“ (139,12). Nie je to už ničota, ktorá zahaľuje všetko, ale láskavá Božia prítomnosť. Dokonca aj samotné kráľovstvo smrti bolo oslobodené, lebo aj k „zosnulým“ prišlo Slovo života, ktoré vdýchol Duch (v. 8).
Hoci je pravda, že smrť už nemá moc nad človekom a nad svetom, zostáva ešte stále mnoho, mnoho stôp jej starého kráľovstva. Ak prostredníctvom Veľkej noci Kristus vykorenil zlo, potrebuje teraz mužov a ženy, ktorí by mu v každej dobe a kdekoľvek na svete pomohli upevňovať jeho víťazstvo jeho zbraňami: zbraňami spravodlivosti a pravdy, milosrdenstva, odpustenia a lásky. Toto je posolstvo, ktoré som, pri príležitosti nedávnej apoštolskej cesty do Kamerunu a Angoly, chcel priniesť na celý Africký kontinent, ktorý ma prijal s veľkým nadšením a ochotou počúvať. Afrika nesmierne trpí krutými a nekonečnými konfliktami – často opomínanými – ktoré ničia a zabíjajú jej národy, ako aj rastúcim počtom jej synov a dcér, ktorí sa stávajú obeťami hladu, chudoby, choroby. To isté posolstvo zopakujem vo Svätej Zemi, kde sa s radosťou odoberiem o niekoľko týždňov. Náročné, ale nevyhnutné zmierenie, ktoré je predpokladom všeobecnej bezpečnej budúcnosti a pokojného spolužitia, sa nemôže uskutočniť inak, ako neúnavným, vytrvalým a úprimným úsilím o vyriešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu. Zo Svätej Zeme sa potom pozrime na susediace krajiny, na Blízky Východ, na celý svet. V čase globálneho nedostatku chleba, finančného zmätku, starých a nových foriem chudoby, znepokojujúcich klimatických zmien, násilia a biedy, ktoré mnohých nútia opustiť vlastnú krajinu a hľadať menej neistú nádej na prežitie, v čase stále hroziaceho terorizmu, rastúcich obáv pred neistotou zajtrajška je naliehavé objaviť znovu perspektívy schopné navrátiť nádej. Nech sa nikto nevzdáva v tomto pokojnom zápase, ktorý sa začal Kristovou Paschou, ktorý – opakujem – hľadá mužov a ženy, schopných pomáhať mu upevňovať jeho víťazstvo jeho zbraňami, zbraňami spravodlivosti a pravdy, milosrdenstva, odpustenia a lásky.
Resurrectio Domini, spes nostra! Kristove zmŕtvychvstanie je našou nádejou! Toto dnes s radosťou ohlasuje Cirkev: ohlasuje nádej, ktorú Boh upevnil a urobil nepremožiteľnou, keď vzkriesil Ježiša Krista z mŕtvych; ohlasuje nádej, ktorú si nesie v srdci a o ktorú sa chce podeliť so všetkými, na každom mieste, osobitne tam, kde sú kresťania prenasledovaní kvôli svojej viere a túžbe po spravodlivosti a mieri; vzýva nádej, ktorá dokáže vzbudiť odvahu pre dobro aj a predovšetkým, keď to nie je ľahké. Dnes Cirkev spieva „toto je deň, ktorý učinil Pán“ a pozýva k radosti. Dnes sa Cirkev modlí, vzýva Máriu, Hviezdu Nádeje, aby viedla ľudstvo do istého prístavu spásy, ktorým je Kristovo srdce, Veľkonočná obeť, Baránok, ktorý „vykúpil svet“, Nevinný, ktorý „zmieril nás hriešnikov s Otcom.“ Jemu, Víťaznému Kráľovi, Jemu ukrižovanému a vzkriesenému, volajme s radosťou naše Aleluja!
Preložila Rút Lačná
