Angola (23. marca, RV) – „Veľactený pán prezident, občianski, vojenskí a cirkevní predstavitelia, drahí bratia a sestry v Kristovi, všetci moji angolskí priatelia!“ – takto začal dnes krátko po 10. hodine Svätý Otec svoj príhovor na letisku Luanda v Angole, krátko pred návratom do Talianska, v závere jeho XI. apoštolskej cesty na africkom kontinente a pokračoval:
”V tejto chvíli môjho odchodu chcem vyjadriť vám, pán prezident veľkú vďaku za vašu starostlivosť, ktorú ste mi prejavili počas rozličných stretnutí, ktoré som s radosťou mohol prežiť. Ako civilným a vojenským predstaviteľom, rovnako ako aj pastierom a všetkým zodpovedným za cirkevné inštitúcie a spoločenstvá, ktorí boli zahrnutá do týchto stretnutí, obraciam sa na vás so srdečným poďakovaním za každú láskavosť, ktorou ste chceli poctiť moju osobu počas týchto dní, ktoré som mohol stráviť medzi vami.
Slovo vďaky prináleží tiež pracovníkom prostriedkov spoločenskej komunikácie, agentom bezpečnostných služieb a všetkým dobrovoľníkom, ktorí s láskavosťou, účinkom a s diskrétnosťou prispeli k úspešnému zvládnutiu mojej návštevy. Ďakujem Bohu, že som tu našiel živú Cirkev, plnú entuziazmu, ktorá aj napriek ťažkostiam, dokázala vziať na svoje plecia svoj kríž a aj kríž druhých a svedčí tak pred všetkými o spásonosnej sile evanjeliového posolstva. Nech pokračuje v ohlasovaní toho, že prišiel čas nádeje, nech prispieva k upokojovaniu duší a nech pozýva k bratskej láske, ktorá bude schopná otvoriť sa k prijatiu všetkých, vo vzájomnom rešpektovaní názorov a úsudkov všetkých. Nastal čas rozlúčky a návratu do Ríma, so smútkom, že vás musím opustiť, ale so spokojnosťou, že som spoznal odvážny národ, ktorý sa rozhodol pre znovuzrodenie. Napriek odporu a ťažkostiam, chce tento národ budovať svoju budúcnosť kráčajúc po cestách odpustenia, spravodlivosti a solidarity.
Ak je mi dovolené obrátiť sa tu na vás s poslednou výzvou, chcel by som požiadať, aby uskutočňovanie základných potrieb tých najnúdznejších národov bolo v centre pozornosti tých, ktorí majú na starosti verejnú správu, pretože ich záujmom je – som si istý – rozvíjať toto ich poslanie nie vo svojom záujme, ale v záujme spoločného dobra. Kým tu budú bratia, ktorí trpia nedostatkami – či už nedostatkom jedla, práce, domova ako aj iných základných potrieb, naše srdce nemôže zotrvať v pokoji. K tomu, aby sme dali konkrétnu odpoveď týmto našim bratom v ľudskosti, prvou výzvou, ktorú musíme zdolať je solidárnosť: solidárnosť medzi generáciami, solidárnosť medzi národmi a medzi kontinentmi, taká, ktorá vytvorí stále spravodlivejšie rozdelenie pozemských zdrojov medzi všetkých ľudí.
Z Luandy teraz upieram svoj zrak na celú Afriku, s ktorou sa stretnem v októbri vo Vatikáne, na II. generálnom zasadnutí Biskupskej synody venovanej tomuto kontinentu, kde Slovo vtelené do Osoby našlo svoje útočisko. Prosím teraz Boha, aby nechal pocítiť jeho ochranu a pomoc utečencom a vysťahovalcom, ktorí sa potulujú v stálom očakávaní návratu do svojej vlasti. Boh nebies im opakuje: “Aj keby na teba matka zabudla, ja nezabudnem na teba” (porov. Iz 49, 15). Boh vás miluje ako svojich synov a dcéry, On bdie nad vašimi dňami aj nocami, nad vašimi ťažkosťami aj túžbami.
Bratia a priatelia Afriky, najdrahší Angolčania, odvahu! Neunavte sa v rozvíjaní pokoja, v napĺňaní gest zmierenia a v práci na národnom zmierení, nech nikdy nepreváži násilie nad dialógom, strach a skľúčenosť nad dôverou, nenávisť nad bratskou láskou. A toto bude možné, ak vzájomne uznáte, že ste deťmi toho istého a jediného Otca na nebesiach. Nech Boh žehná Angole! Nech požehná každého svojho syna a dcéru! Nech požehná prítomnosť a budúcnosť tohto milovaného národa. Zbohom!”
