Homília pri jaskyni zjavení v LourdesNárodná púť, 18.10.2008
Drahé pútničky a pútnici,
Sme na posvätnom mieste, kde sa pred 150 rokmi niekoľkokrát zjavila jednoduchej, neučenej dievčine svätej Bernardete (Soubirous) Panna Mária. Iba toho roku prešlo tade asi desať miliónov ľudí, čo potom za jeden a pol storočia! Koľkí našli tu posilu, útechu, vieru, zdravie duše a v niektorých prípadoch aj zázračné uzdravenie tela!
V tomto jubilejnom roku pre Lurdy my sem prichádzame ako „národná púť“ zo Slovenska, aby sme zložili k nohám Panny Márie naše osobné, rodinné i národné radosti a bolesti a odniesli si odtiaľ vnútorný pokoj a odhodlanú vieru i pevnú nádej. Prišli sme prosiť nie tak o telesné zázraky ako skôr o duchovnú premenu a silu znášať ťažkosti života v duchu pokánia za osobné i celonárodné hriechy. Veď Cirkev nám ju dala ako Sedembolestnú za hlavnú Patrónku Slovenska.
Kto je pre nás „krásna biela Pani“?
Keď sa svätej Bernardete dňa 3. marca 1858 po prvý raz zjavila „krásna biela Pani“, Bernardeta ešte nevedela, koho to vidí pred sebou. Až neskôr sa jej biela Pani predstavila: „Ja som Nepoškvrnené Počatie“, čiže tá, ktorá bola od samého počatia bez každej škvrny hriechu. Aj nám sa takto predstavuje už na prvých stránkach Svätého Písma ako Žena s Dieťaťom, ktorá zvíťazí nad hriechom a nad pokušiteľom natoľko, že sa jej bytosti od samého počiatku nedotkne ani len tieň dedičného hriechu. Sám Boh položil trvalé nepriateľstvo medzi ňou s jej Synom na rukách a medzi pokušiteľom a stálym nepriateľom človeka a jeho ozajstného šťastia: „Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojim potomstvom a jej potomstvom“ (Gn 3,15).
Nezabudnime, že boj medzi dobrom a zlom, medzi milosťou a hriechom, medzi Bohom a Pokušiteľom pokračuje dokonca aj v našom srdci ako aj okolo nás. Žena s Dieťaťom, ktorú nachádzame v prvej i v poslednej knihe Biblie vstupuje občas do tohto historického boja medzi silami dobra a mocnosťami zla aj súkromnými zjaveniami ako sú tie lurdské, predovšetkým svojou výzvou k zavrhnutiu hriechov a k pokániu, ako aj posilou v dobrom. Aj dnes ide o boj, ktorý sa odohráva v našich rodinách, v mladých dušiach ale aj v spoločnosti, ba aj na medzinárodnom poli. Nehovoril sám Kristus Pán o synoch svetla a synoch tmy? A nezjavila sa aj Panna Mária vo svetle? Na ktorú stranu sa rozhodne a dôsledne postavíme my? Kam sa stavia náš národ, kam Európa? Veru, máme sa tu za čo modliť!
Keď sa my dnes pozeráme na bielu sochu pred nami, tak si v duchu dnešnej liturgie sprítomňujeme výjav, ktorý sa odohral v jeruzalemskom chráme. Ako starý Simeon vidíme ju ako mladistvú Pannu a Matku, ktorá prichádza so sv. Jozefom obetovať malého Synčeka Bohu. Tam počuje z prorockých úst Simeona nielen chválospev na Ježiša, spásu sveta a svetlo na osvietenie pohanov, ale aj vážnu predpoveď: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, - a tvoju vlastnú dušu prenikne meč -, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2,34-35). Predpoveď je jasná: boj a nepriateľstvo, o ktorom je reč v prvej knihe Písma, budú pokračovať; budú prenasledovať Syna a bude trpieť aj jeho Matka. Nastane triedenie duchov v Izraeli a v celom ľudstve. Jedni pôjdu za Ježišom, iní sa postavia proti nemu a bude im to na pád. V tom boji stojí uprostred aj Biela Pani, ktorú máme pred sebou. Pani s neviditeľným mečom v srdci, s nevýslovnou bolesťou, ktorú my naznačujeme symbolom siedmich mečov. Tá Pani pred nami je teda naša Sedembolestná Patrónka Slovenska. V historickom boji medzi dobrom a zlom, v tom dnešnom triedení duchov, ku ktorému nás každý deň nútia správy na stranách novín, bulvárov a médií, rozhodnutia politikov, lákavé ponuky, ba aj naše osobné pokušenia,- na ktorej strane stojíme ako jednotlivci i ako občania, ako národ? Nezabúdajme na ten meč v srdci Panny Márie! Naozaj, máme čo odprosovať za seba i za iných. Máme čo rozmýšľať, ako zariadiť náš každodenný život, čo vykonať, čo napraviť, čo vylepšiť. Lurdy sú očistným kúpeľom pre všetkých!
„Hľa, tvoj syn !“-Hľa, tvoji synovia
Simeonove proroctvo sa naplno uskutoční na krížovej ceste, keď Panna Mária stretne svojho Syna na ulici ako zločinca pod potupným drevom kríža, zbičovaného, tŕním korunovaného, zakrvaveného, opľuvaného; keď potom na Golgote vidí, ako mu vbíjajú klince do rúk a do nôh, ako ho dvíhajú do výšky, ako celé tri hodiny trpí nesmierne bolesti v agónii, vypnutý medzi nebom a zemou. Dušu Márie tu naozaj preniká meč, ťažký a ostrý meč, ako to prezrádza grécky názov („romfaia“) a naše obrazné znázornenie siedmich mečov, zapichnutých do jej srdca.
V tom vrcholnom utrpení sa Ježiš obráti na svoju Matku a odovzdá jej do ochrany Jána. Prostredníctvom postavy milovaného učeníka Ježiš predstaví Matke každého zo svojich učeníkov a povie jej: „Hľa, tvoj syn!“ (Jn 19,26). Ako to s celou tradíciou tvrdí Sv. Otec Benedikt XVI., takto Mária prijala „nové duchovné poslanie, ktoré jej Syn zveruje tesne pred tým ako odovzdá svojho ducha, aby sa stala matkou Krista v jeho údoch“ (homília v Lurdoch, dňa 15. sept.2008).
Napriek nesmiernemu utrpeniu, ktoré prežíva spolu so Synom, ona, krehká žena stojí pod krížom, nezlomená v kolenách a v duši, neskosená ťarchou bolestí, stojí, aj keď jej ukrutný meč jatrí živú ranu v srdci. Stabat Mater dolorosa – Stála Matka bolestivá! Ba ani posledný výkrik vysileného Syna neznačí koniec jej bolesti. Kopija vojaka preráža už len mŕtve srdce Ježiša, ale ako keby prerážala jej vlastné živé srdce. Keď potom jej položia mŕtve telo Synovo do lona, každá jeho rana nachádza stonásobnú ozvenu v jej duši: každý tŕň, každá podliatina i ssadlá krv, i diera na rukách a nohách – všetko sa obnovuje v jej duši.
Taká prešla do dejín nášho národa.
Sedembolestná Matka, ktorá stojí pod krížom Bohočloveka, ubolená Bohorodička s mŕtvym Synom v náručí. Takú sme ju i my poznali z obrazov, sôch, pútnických miest, zo Šaštína a zinakadiaľ, ale najmä z úst našej pozemskej matky. Tichá, ale i hrdo vystretá v materskej bolesti, verne nás sprevádzala cez celú históriu a vždy ostala s nami na našej národnej Golgote. Videla v nás tajomné údy svojho trpiaceho Syna; videla v nás bičovaného, potupovaného mystického Krista. Máloktorý národ, najmä taký malý, slabý, bez opory mocných, prežil v dejinách toľko utrpenia a poroby, a pritom nezmizol z mapy sveta. Máme čo ďakovať svojim matkám a starým matkám, ktoré si inštinktívne našli cestu k Sedembolestnej. Cez utrpenie a vieru našich matiek vstúpila ona do slovenských dejín ako podzemný prameň, ktorý udržiaval naše rodiny i národ. Preto ju v sekvencii nazývame „žriedlo lásky“: „Ó, ty, Matka, žriedlo lásky...nech mi srdce láskou planie ku Kristovi neprestajne, veď on je môj Boh a Pán“. Tak sa Sedembolestná stala v duchovnom zmysle matkou národa s našimi matkami. Cirkev uznala túto našu svojskú tradíciu a prisúdila nám aj úradne Sedembolestnú za zvláštnu Patrónku a Ochrankyňu.
I dnes nám všetkým treba ochrany Sedembolestnej. I dnes sa u nás na Slovensku dávajú Kristovi bolestné rany. Azda si ani poriadne neuvedomujeme, že sa okolo nás vedie boj o dušu národa, o jeho mravné hodnoty. Dnes sa nám tichý, sladkastý jed novodobého materializmu vpíja takmer nebadane do duše, lebo sa nám servíruje pod rúškom pokroku, blahobytu, voľnosti a pôžitku. Nepotrebujeme už ani myslieť, ani rozhodovať, čo je dobro a čo zlo, o etiku a morálku sa nám postarajú iní. Pomaly si nahrádzame Boha, i jeho desatoro a príkaz lásky inými zákonmi. Kam kráča naša spoločnosť a na aké cesty sa dáva naša mládež? Utišujeme si svedomie, že taký je moderný život a nič sa nedá robiť a konečne aj viaceré európske ponuky sú také lákavé pre voľnú lásku, bez riadneho manželstva, bez nejakých zábran, bez pevnej rodiny, koniec-koncov, bez Božích príkazov. Veď sme slobodní, ešte aj od Boha, od morálky. od náboženskej „záťaže“. Nech žije človek bez Boha! Ako v rôznych revolúciach, francúzskej, Marxovej, Freudovej a najnovšie v akej?! V tejto konfúzii nám prichádza v ústrety Lurdská Panna Mária, tá istá naša Sedembolestná Patrónka. K nej prichádzame a prosíme o ochranu, o svetlo, o obrátenie pre seba i pre iných, pre naše rodiny i pre národ a celé Slovensko! Ako toľkí spolupútnici, aj my hľadáme tu u Panny Márie čosi prepotrebné pre život: hľadáme nádej.
V súcite a úsmeve lurdskej Panny nachádzame nádej
My tú nádej a svetlo nachádzame v súcite a milom úsmeve lurdskej Panny Márie. Ako hovorí sv. Bernard, Matka Kristova vstúpila do Synovho utrpenia cez súcit. Súcit s ním a súcit s nami, ktorí sme údmi jeho tajomného tela. Mária sa po krutom utrpení dožila Ježišovho zmŕtvychvstania a dnes sa nachádza v radosti a sláve Vzkriesenia. „Jej slzy preliate pod krížom sa premenili na úsmev, ktorý už nič neodstráni, zatiaľ čo jej materský súcit s nami ostáva nedotknutý“ (Benedikt XVI., homília cit.). Možno aj preto jej úsmev je tichý, ako keby trochu zastretý, plný súcitu, útechy a nádeje. Je to úsmev pre všetkých, ale najmä pre chorých a trpiacich, aby v ňom našli útechu, podporu a silu znášať svoje bolesti. Ona nám ukazuje životnú nádej. Všetko v našom živote, ešte aj bolesť a smrť, má svoj zmysel, ak veríme ako ona jej Synovi Ježišovi Kristovi, ktorý za nás trpel, zomrel, ale na tretí deň vstal z mŕtvych a už viac neumiera, lež žije a ostáva s nami až do skončenia sveta.
V Skutkoch apoštolov sme čítali, že Mária ostala uprostred prvého spoločenstva veriacich. Ona ostáva s nami aj dnes a pozerá na nás svojím súcitným pohľadom. A my sa na ňu obraciame slovami viditeľnej hlavy Cirkvi, pápeža Benedikta XVI.: „Ty zostávaš uprostred učeníkov ako ich matka, ako Matka nádeje. Svätá Mária, Matka Božia, nauč nás spolu s tebou veriť, dúfať, milovať. Ukáž nám cestu do jeho kráľovstva! Hviezda morská, oroduj za nás a veď naše putovanie !“ (Enc.“Spe salvi“, 50). Amen
