Francúzsko (14. septembra, RV) – Dnes o 17.15 hod sa Svätý Otec stretol s francúzskymi biskupmi, ku ktorým sa prihovoril slovami: „Ctihodní bratia kardináli, drahí bratia biskupi,
toto je po prvýkrát od začiatku môjho pontifikátu, keď sa môžem radovať zo spoločného stretnutia s vami všetkými. Srdečne pozdravujem vášho predsedu kardinála Andrého Vingt-Troisa a ďakujem mu za láskavé slová, ktoré mi adresoval vo vašom mene. Taktiež by som rád pozdravil podpredsedu, ako aj generálneho sekretára a jeho pracovníkov. Srdečne pozdravujem každého z vás, bratia moji v biskupskej službe, ktorí ste sem prišli zo všetkých častí Francúzska i zo zámoria. (Zahŕňam sem arcibiskupa Francoisa Garniera z Cambrai, ktorý dnes oslavuje vo Valenciennes Milénium Našej Panej zo Saint-Cordon).
Som šťastný, že dnes večer môžem byť medzi vami, tu, v polkruhu chrámu svätej Bernadety, kde sa pravidelne združujete pri modlitbe a vašich stretnutiach, kde vyjadrujete svoje znepokojenia i nádeje, kde premýšľate a diskutujete. Táto sieň sa nachádza na významnom mieste blízko jaskyne a mariánskych bazilík. Samozrejme, pravidelne sa stretávate s nástupcom sv. Petra v Ríme na návšteve Ad Limina Apostolorum, ale táto príležitosť, ktorá nás tu združuje, je nám daná ako milosť k opätovnému upevneniu jednoty, ktorá nás spája prostredníctvom podielu na tom istom kňazstve, prameniacom priamo z kňazstva Krista Vykupiteľa. Povzbudzujem vás, aby ste pokračovali v práci na jednote a dôvere v plnom spoločenstve s Petrom, ktorý prišiel, aby posilnil vašu vieru. Vaše starosti sú v súčasnosti rôznorodé! Viem, že sa zaoberáte novou štruktúrou, vyplývajúcou z reorganizácie cirkevných provincií, a ja sa teším, že je to tak. Rád by som využil túto príležitosť na uvažovanie spolu s vami nad témami, ktoré sú centrom vašej pozornosti.
Cirkev - jedna, svätá, katolícka a apoštolská - vás zrodila v krste. Povoláva vás do svojej služby; dali ste jej svoje životy, ponajprv ako diakoni a kňazi, potom ako biskupi. Vyjadrujem svoju hlbokú vďačnosť za tento váš dar: napriek veľkosti úlohy, ktorá zvýrazňuje jej česť - honor, onus! - s vernosťou a pokorou vykonávate trojnásobnú povinnosť voči vám zverenému stádu - učiť, spravovať, posväcovať vo svetle konštitúcie Lumen gentium (čl. 25-28) a dekrétu Christus Dominus. Ako nasledovníci apoštolov predstavujete Krista na čele diecéz, ktoré vám boli zverené a usilujete sa byť opravdivým obrazom biskupa podľa toho, ako ho vykreslil svätý Pavol. Snažíte sa neustále rásť na tejto ceste, aby ste boli vždy“ pohostinní, milujúci dobro, bezúhonnými učiteľmi samých seba, aby ste boli svätí a zdržanliví; pridržiavajúci sa spoľahlivého slova podľa učenia, schopní povzbudzovať v zdravej náuke“(porov. Tit 1,8-9). Kresťanský ľud na vás musí hľadieť so záľubou a úctou. Od svojho počiatku kladie kresťanská tradícia dôraz na tento cieľ: „Všetci, čo patria Bohu a Ježišovi Kristovi, stoja pri svojom biskupovi,“ hovorí svätý Ignác Antiochijský (List Filipanom 3,2), a dodáva: „Ak niekoho pošle pán domu, aby preňho zariadil jeho príbytok je našou povinnosťou prijať ho s rovnakou úctou, akú by sme mali prejaviť tomu, ktorý ho posiela“ (List Efezanom 6,2). Poslaním pre vás ako duchovných vodcov zostáva potom vytvárať nevyhnutné podmienky pre veriacich „aby nahlas spievali Otcovi jedným hlasom skrze Ježiša Krista“ (Tamže, 4,2) a takto premieňali svoje životy na obetu Bohu.
Je správne, keď ste presvedčení, že ak každý pokrstený má rásť v túžbe po Bohu a v chápaní zmyslu života, podstatne dôležité sú katechézy. Dva základné nástroje pre vašu službu - Katechizmus Katolíckej cirkvi a Katechizmus biskupov Francúzska – sú ako cenné drahokamy. Ponúkajú harmonickú syntézu katolíckej viery a potvrdzujú, že ohlasovanie evanjelia je skutočne pravdivé rovnako ako bohatstvo, ktoré obsahujú. Katechéza nie je v prvom rade otázkou metódy, ale obsahu, ako to naznačuje už jej názov: ide tu o základné podanie (kat-echein) kresťanského zjavenia vcelku tak, aby mysle a srdcia boli prístupné slovu Toho, ktorý za nás položil život. Takto katechéza umožňuje, aby vo vnútri srdca každej ľudskej bytosti znelo jedinečné volanie, ktoré sa nepretržite obnovuje: „Poď za mnou!“ (Mt 9,9). Správna príprava katechétov umožní úplné šírenie viery, podľa príkladu svätého Pavla, najväčšieho katechéta všetkých čias, ku ktorému prihliadame so zvláštnym obdivom v tomto dvoj miléniu jeho narodenia. Uprostred jeho apoštolskej činnosti povedal: „Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam (2 Tim 4, 3 - 4). Vedomí si toho, že jeho predpovede sú reálne, usilujte sa odpovedať na jeho odporúčania s veľkou pokorou a vytrvalosťou: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.“ (2 Tim 4,2).
Aby ste túto úlohu vykonávali účinne, potrebujete spolupracovníkov. Preto je viac ako kedykoľvek predtým potrebné, aby ste podporovali kňazské a rehoľné povolania. Viem o iniciatívach, ktoré ste vo viere uskutočnili v tejto oblasti a ponúkam svoju plnú podporu tým, ktorí sa neboja - ako sa nebál ani Kristus - pozvať mladých a starších do služby Pána, ktorý ich volá (porov. Mt 11,28). Chcel by som vám veľmi srdečne poďakovať a zároveň povzbudiť všetky rodiny, farnosti, kresťanské spoločenstvá a cirkevné hnutia, ktoré poskytujú úrodnú pôdu, aby mohla prinášať dobré ovocie z povolaní (porov. Mt 13,8). V tejto súvislosti by som rád vyjadril moje ocenenie za mnohé modlitby opravdivých učeníkov Krista a jeho Cirkvi. Medzi nimi sú mnohí kňazi, rehoľníci a rehoľné sestry, ľudia starí a chorí, aj väzni, ktorí počas mnohých rokov nechávajú vystupovať k Bohu svoje prosby, aby tak naplnili Ježišov príklad: „Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu." (Mt 9,38). Je potrebné aby biskup a cirkevné spoločenstvá s vierou spolupracovali v podporovaní kňazských a rehoľných povolaní, spoliehajúc na milosť Ducha Svätého, aby ich viedol pri ich rozlišovaní. Áno, drahí bratia v biskupskej službe, pokračujte v pozývaní ľudí ku kňazskému a rehoľnému životu, tak ako svätý Peter spustil siete na Pánov príkaz, keď strávil celú noc bez úlovku (porov. Lk 5,5).
Nikdy nie je dosť povedané, že kňazstvo je nevyhnutné pre Cirkev, v službe laikom. Kňazi sú darom od Boha pre Cirkev. Vzhľadom na ich špeciálne poslanie, nemôžu ho zveriť veriacim. Drahí bratia v biskupskej službe, povzbudzujem vás, aby ste pomáhali svojim kňazom žiť v hlbokej jednote s Kristom. Ich duchovný život je základom apoštolského života. Jemne ich pobádajte k dennej modlitbe a k dôstojnému vysluhovaniu sviatostí, zvlášť eucharistie a sviatosti zmierenia ako to robieval aj svätý František Saleský voči svojim kňazom. Každý kňaz by mal prežívať radosť zo služby Cirkvi. Tak ako to učil Farár z Arsu, syn vašej krajiny a patrón kňazov na celom svete, ustavične opätovne opakujem, že najväčšiu vec, akú môže človek urobiť, je obetovať telo a krv Krista za vernosť a za odpustenie hriechov. Snažte sa byť pozornými na ich ľudskú, intelektuálnu i duchovnú formáciu ako aj na ich spôsob života. Napriek náročnosti vašich povinností sa usilujte s nimi pravidelne stretávať a prijmite ich ako bratov a priateľov (porov. Lumen Gentium 28; Cristus Dominus 16). Kňazi potrebujú vašu láskavú pozornosť, vaše povzbudenie a vašu starostlivosť. Buďte blízko pri nich a zvlášť sa venujte tým, ktorí prežívajú ťažkosti, chorobu alebo starobu (porov. Christus Dominus 16). Nezabúdajte, že - ako nás učí Druhý Vatikánsky koncil citujúc slávny výrok svätého Ignáca Antiochejského, – „oni sú duchovnou korunou biskupa“ (porov. Lumen Gentium 41).
Liturgická obeta je najvyšším vyjadrením kňazského a biskupského života, podobne ako aj katechéza. Vaša povinnosť posväcovať veriaci ľud, drahí bratia, je nevyhnutná pre vzrast Cirkvi. V Motu Proprio „Summoroum Pontificum“ som upresnil podmienky, vzhľadom na vysluhovanie so zreteľom na možnosť využitia misálu blahoslaveného Jána XXIII. (1962) a tiež pápeža Pavla VI. (1970). Nejaké ovocie týchto opatrení je už viditeľné a dúfam, že vďaka Bohu nevyhnutné zmierovanie duší sa uskutočňuje. Uvedomujem si vaše ťažkosti, no nepochybujem o tom, že v správnom čase nájdete riešenie prijateľné pre všetkých, aby Kristova tunika, ktorá je nezošívaná nebola ďalej roztrhávaná. Každý má miesto v Cirkvi. Každý človek bez výnimky sa má cítiť ako doma, nikdy nie odmietnuto. Boh, ktorý miluje každého muža a každú ženu a nechce, aby bol niekto stratený, zveruje nám toto poslanie, menujúc nás za pastierov jeho stáda. Môžeme mu len vzdávať vďaku poctu a dôveru, ktorú do nás vložil. Usilujme sa preto vždy byť služobníkmi jednoty!
Aké sú iné oblasti, ktoré si vyžadujú zvláštnu pozornosť? Odpovede sa pravdepodobne líšia v závislosti od diecéz, ale je tu určitý problém, ktorý je naliehavý všade: situácia v rodine. Vieme, že manželstvo a rodina dnes prežíva otrasy. Slová evanjelistu o loďke počas búrky na mori sa môžu vzťahovať aj na rodinu: „vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala“ (Mk 4,37). Vplyvy, ktoré spôsobujú túto krízu sú dobre známe a nie je potrebné ich tu vymenúvať. Za posledné desaťročia zákony v rozličných krajinách zrelativizovali jej podstatu, ako základnej bunky spoločnosti. Často sa tieto zákony usilujú prispôsobovať zvykom a požiadavkám jednotlivcov alebo skupín, a neusilujú o spoločné dobro spoločnosti. Pevnú jednotu muža a ženy, ktorá vytvára šťastie na zemi plodením detí daných od Boha, nechápu už mnohí viac ako základný cieľ manželského života. Avšak skúsenosti ukazujú, že rodina je základom, na ktorom spočíva celá spoločnosť. Ba kresťania vedia, že rodina je taktiež živou bunkou Cirkvi. Čím bude rodina viac čerpať z ducha a hodnôt evanjelia, tým viac bude Cirkev obohatená a tým lepšie bude plniť svoje poslanie. Oceňujem a srdečne povzbudzujem vaše snahy na podporu rôznych organizácií na pomoc rodinám. Naozaj máte dôvod, dokonca i za cenu protichodných prevládajúcich trendov, k presadzovaniu zásad, ktoré poskytujú silu a veľkosť sviatosti manželstva. Cirkev chce ostať v plnej vernosti povereniu, ktoré jej zveril jej tvorca, jej učiteľ a Pán Ježiš Kristus. S ním neprestajne opakuje : „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19,6). Cirkev si toto poslanie neurčila, prijala ho. Iste, nikto nemôže popierať, že existujú skúšky, často veľmi bolestivé, ktorým rodiny musia čeliť. Je potrebné, aby rodiny boli v ťažkostiach podporované a sprevádzané, aby sa im pomohlo pochopiť veľkosť manželstva a je potrebné ich povzbudzovať, aby nespochybňovali Božiu vôľu a právo na život, ktoré im Boh dal. Obzvlášť bolestivé situácie sa týkajú tých, ktorí sú rozvedení a nanovo zosobášení. Cirkev, ktorá sa nemôže postaviť proti vôli Krista, pevne zastáva zákon nerozlučnosti manželstva, avšak o to viac zahŕňa svojou láskou tých mužov a ženy, ktorí to nedokážu rešpektovať. Nie je teda možné pripustiť iniciatívy, ktorá majú za cieľ požehnanie toto nezákonné spolužitie. Postsynodálna exhortácia Familiaris Consortio predstavuje spôsob pre otváranie sa ovociu starostlivých úvah so zreteľom na pravdu a lásku k blížnemu.
Mladí ľudia, ako dobre viem drahí bratia, sú centrom vašich snáh. Venujete im mnoho vášho času a je to správne. Ako viete, nedávno som sa s nimi stretol v obrovskom počte v Sydney pri príležitosti Svetových dní mládeže. Oceňujem ich nadšenie a ich duchovnú schopnosť venovať sa modlitbe. Dokonca počas prežívania života, ktorý ich láka a vábi ich prirodzené zmysly a počas znášania bremien odovzdávaných históriou, mladí si udržiavajú sviežosť duše, čo vo mne vyvoláva obdiv. Apeloval som na ich zmysel pre zodpovednosť, pričom som ich pozval k čerpaniu síl z povolania, ktorého sa im dostalo pri krste. „Naša sila spočíva v tom, čo od nás žiada Kristus“ – ako zvykol vravievať kardinál Jean-Marie Lustiger. Počas prvej cesty do Francúzska, môj ctený predchodca Ján Pavol II. sa obrátil na mladých vašej krajiny s príhovorom, ktorý dodnes nestratil na svojej aktuálnosti a ktorému sa v tom čase dostalo vrúcneho a nezabudnuteľného prijatia. „Morálna permisivita neurobí ľudí šťastnými“- vyhlásil v parku des Princes, počas obrovského aplauzu. Zdravé zmýšľanie, ktoré podnietilo zdravé reakcie poslucháčov je dodnes stále živé. Prosím Ducha Svätého o to, aby hovoril do sŕdc všetkých veriacich a všeobecnejšie do sŕdc vašich krajanov, aby do nich vniesol - alebo v nich obnovil - túžbu po živote prežívanom podľa kritérií pravého šťastia.
V piatok v Elyzejskom paláci som hovoril o jedinečnosti situácie Francúzska, ktorú Svätá Stolica túži rešpektovať. Som presvedčený o skutočnosti, že národy nikdy nesmú dovoliť, aby vymizla ich príslušná identita. Fakt, že odlišní členovia rodiny majú rovnakého otca a matku neznamená, že sú nerozlíšenými subjektmi: v skutočnosti sú osobami s vlastnou identitou. Rovnako táto pravda platí pre krajiny, ktoré musia chrániť a rozvíjať svoju vlastnú kultúru bez toho, aby bola pohltená inou alebo zaplavená fádnou jednotvárnosťou. „Národ je fakticky“- podľa slov pápeža Jána Pavla II.- „obrovským spoločenstvom ľudí spojených rozličnými zväzkami, ale predovšetkým práve kultúrou. Národ existuje skrze kultúru a pre kultúru a je preto významným vychovávateľom ľudí, aby mohli byť viac v spoločenstve“ (Príhovor pre UNESCO, 2. júna 1980, čl. 14). Z tohto pohľadu vzhľadom na na kresťanské korene Francúzska, umožnite každému obyvateľovi krajiny lepšie pochopiť jeho pôvod a určenie. V dôsledku toho v súčasnej štruktúre a s maximálnym rešpektom voči zákonom, ktoré sú platné, je nevyhnutné nájsť novú cestu na vysvetľovanie a prežívanie základných hodnôt, na ktorých je postavená identita národa. Váš prezident naznačil, že je to možné. Sociálne a politické domnienky o nedôvere alebo dokonca nepriateľstve z minulosti postupne miznú. Cirkev nechce nahrádzať štát. Nechce zaujať jeho miesto. Ona je spoločenstvom vybudovaným na určitých presvedčeniach; je si vedomá svojej zodpovednosti a nemôže byť uzatvorená sama do seba. Hovorí slobodne a v rovnakej slobode vstupuje do dialógu v túžbe budovať spoločnú slobodu. Vďaka zdravej spolupráce medzi politickým spoločenstvom a Cirkvou, ktorá sa uskutočňuje vo vedomí a v rešpekte voči nezávislosti a autonómii každého vzhľadom na vlastné pole pôsobenia, umožňuje človeku jeho plný osobný a sociálny rozvoj. Mnohé body, ku ktorým sa pridajú ďalšie podľa potrieb, boli už preskúmané a vyriešené vo „Výzve za dialóg medzi štátom a Cirkvou.“ Apoštolský nuncius z moci svojho poslania a v mene Svätej Stolice sa prirodzene zúčastňuje na tejto iniciatíve tak, ako je povolaný nasledovať aktívny život Cirkvi a jej miesto uprostred spoločnosti.“
Ako viete, moji predchodcovia, blahoslavený Ján XXIII., bývalý nuncius Paríža, a pápež Pavol VI. ustanovili sekretariáty, ktoré sa stali v roku 1988 Pápežskou radou na podporu jednoty kresťanov a Pápežskou radou pre medzináboženský dialóg. K nim sa pripojili veľmi skoro Komisia pre náboženské vzťahy so židmi a Komisia pre náboženské vzťahy s moslimami. Tieto štruktúry sú istým spôsobom inštitucionálnou realizáciou mnohých predošlých iniciatív. Podobné komisie a rady sa nachádzajú nakoniec aj v rámci vašej Konferencie biskupov a vo vašich diecézach. Ich existencia a ich pôsobenie sú dôkazom, že Cirkev túži napredovať v obojstrannom dialógu. Posledné plenárne zhromaždenie Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg zdôraznilo, že skutočný dialóg vyžaduje medzi základnými podmienkami, vhodnú formáciu tých, ktorí sa v ňom angažujú a schopnosť rozlišovania, aby sa mohlo pomaličky postupovať k objaveniu pravdy. Cieľom ekumenických a medzináboženských dialógov, rozdielnych pochopiteľne v ich prirodzenosti a ich príslušnom cieli, je hľadanie a prehlbovanie pravdy. Ide o úlohu ušľachtilú a povinnú pre každého veriaceho, pretože Kristus sám je Pravda. Budovanie mostov medzi veľkými cirkevnými tradíciami a dialóg s inými náboženskými tradíciami vyžadujú skutočné úsilie obojstranného poznania, pretože nevedomosť ničí viac ako stavia. Na druhej strane, nič iné, ako práve Pravda nám môže umožniť žiť autentickým spôsobom dvojitý príkaz lásky, ktorý nám zanechal náš Spasiteľ. Iste, je potrebné s pozornosťou sledovať rôzne podujatia a rozlišovať tie, ktoré podporujú poznanie a obojstranný rešpekt, čiže napomáhať dialógu a zároveň a vystríhať sa tým, ktorý vedú do slepých uličiek. Dobrá vôľa nestačí. Som presvedčený, že prvým krokom je načúvanie, aby sa potom mohlo pristúpiť k teologickej diskusii a nakoniec dôjsť k svedectvu a k ohlasovaniu samotnej viery. (porov. Doktrinálna poznámke o istých aspektoch evanjelizácie, čl. 12, 3. decembra 2007). Kiež nám Duch Svätý daruje schopnosť rozlišovania, ktorú musí charakterizovať každého pastiera. Sv. Pavol odporúča: „Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte“(1 Sol, 5, 21). Globalizovaná, multikultúrna a multináboženská spoločnosť v ktorej žijeme, je príležitosťou ktorú nám Pán ponúka, aby sme hlásali Pravdu a cvičila sa v láske, s úmyslom dosiahnuť všetkých ľudí bez rozlišovania, aj tých za hranicami viditeľnej Cirkvi.
V roku, ktorý predchádzal moje zvolenie na Petrov stolec, bolo radosťou prísť do vašej krajiny, aby som predsedal spomienkovej slávnosti 60. výročia vylodenia v Normandii. Zriedkakedy som si uvedomil tak ako vtedy, náklonnosť synov a dcér Francúzska k zemi ich predkov. Francúzsko vtedy oslavovalo svoje oslobodenie, ku koncu nemilosrdnej vojny, ktorá spôsobila nespočetné obete. Teraz je čas, kedy je potrebné pracovať na skutočnom duchovnom oslobodení. Človek potrebuje vždy byť oslobodený od svojho strachu a svojich hriechov. Musí sa bez prestávky učiť alebo opätovne sa učiť, že Boh nie je jeho nepriateľ, ale jeho Stvoriteľ plný dobroty. Človek potrebuje vedieť, že jeho život má zmysel a že na konci svojej pozemskej púti je očakávaný prevziať účasť bez konca na sláve Krista v nebi. Vaše poslanie je viesť Boží ľud zverený do vašej starostlivosti k tomuto slávnemu zavŕšeniu. Prijmite výraz môjho obdivu a mojej vďačnosti za všetko, čo robíte preto, aby to napredovalo týmto smerom. Buďte si istí mojou každodennou modlitbou za každého z vás. Verte, že neprestávam prosiť Pána a jeho Matku, aby vás viedli na vašej ceste.
S radosťou a s láskou vás zverujem, najmilší bratia biskupi, Našej Panej z Lúrd a svätej Bernadete. Božia moc sa vždy zjavuje v slabosti. Duch Svätý vždy uzdravuje to, čo je hluché, zavlažuje, čo bolo vyprahnuté, vyrovnáva, čo bolo pokrútené. Kristus Spasiteľ, ktorý chcel z nás urobiť nástroje komunikácie jeho lásky k ľuďom, nikdy vás neprestane podporovať, aby ste rástli vo viere, nádeji a v milosrdenstve. Nikdy vás neprestane napĺňať radosťou z toho, že môžete k nemu privádzať stále viac mužov a žien v našich časoch. Zverujem vás jeho vykupiteľskej sile a udeľujem vám všetkým z hĺbky srdca apoštolské požehnanie."
