Francúzsko (12. septembra, RV) – Ďalším bodom dnešného programu Svätého Otca počas jeho návštevy Francúzska bolo stretnutie s kňazmi, diakonmi a rehoľníkmi v parížskej Katedrále Notre-Dame. Svätý Otec sa im prihovoril:„Drahí bratia kardináli a biskupi, kanonici Kapituly, páni kapláni z Notre-Dame, drahí kňazi a diakoni, drahí priatelia cirkví a cirkevných nekatolíckych spoločenstiev, drahí bratia a sestry,
Nech je zvelebený Boh, ktorý nám dovoľuje stretnúť sa na mieste tak blízkom srdcu Parížanov, ale tiež všetkých Francúzov! Nech je požehnaný Boh, ktorý nám dáva milosť prejaviť mu poctu našej modlitby vešpier, aby sme Ho mohli chváliť tak, ako si zaslúži slovami, ktoré cirkevná liturgia zdedila z liturgie synagogálnej, vykonávanej Kristom a jeho prvými učeníkmi! Áno, nech je požehnaný Boh, ktorý nám prichádza na pomoc – in adiutorium nostrum – aby nám pomohol, aby k Nemu vystúpil dar obety našich pier!
Sme tu, v materskom chráme Parížskej diecézy, v Katedrále Notre-Dame, ktorá sa týči v srdci mesta ako živý znak Božej prítomnosti medzi ľuďmi. Môj predchodca Alexander III. položil jej základy, pápeži Pius VII. a Ján Pavol II. si ju uctili pri ich návšteve a ja sám som rád, že som ich mohol nasledovať, keď som sem prišiel pred štvrťstoročím, keď som sem prišiel na konferenciu o katechéze. Je nemožné nepoďakovať Tomu, ktorý stvoril matériu a aj Ducha, pre krásu stavby, ktorá v ktorej sme sa stretli. Kresťania z Lutécie už postavili katedrálu venovanú sv. Štefanovi, prvému mučeníkovi, ale táto sa potom stala príliš malou a bola následne premenená, medzi XII. a XIV. storočím. Nahradila ju tá ktorú obdivujeme v našich dňoch. Viera za čias stredoveku stavala katedrály, do ktorých prichádzali vaši predkovia, aby velebili Boha, zverili mu svoje nádeje a povedali Mu o ich láske. V tomto chráme, do ktorého vložili to najlepšie zo seba architekti, maliari či sochári a hudobníci sa udiali veľké duchovné aj civilné udalosti.
Spomedzi všetkých stačí spomenúť meno architekta Jeana de Chellesa, maliara Charlesa Le Bruna, sochára Nicolasa Coustoua a organistov Louisa Vierneho a Pierra Cochereaua. Umenie, cesta k Bohu a chorálna modlitba, chvála Cirkvi venovaná Stvoriteľovi, pomohli Paulovi Claudelovi počas jeho prítomnosti na vešperách na Vianoce 1886, nájsť cestu k osobnému stretnutiu s Bohom. Je úžasné, že Boh osvietil jeho dušu práve počas chválospevu Magnifikát, v ktorom Cirkev načúva piesni Panny Márie, Svätej Patrónky týchto miest, ktorými hlása svetu, že „Všemohúci povýšil ponížených“ (Lk 1, 52). Menej známy výjav premien, ale nie menej reálnych je kazateľnica, kde kazatelia evanjelia ako Otcovia Lacordaire, Monsabré a Samson, vedeli šíriť plameň vlastného zapálenia tým najrozličnejším osadenstvám poslucháčov, potom Katedrála Notre-Dame, oprávnene nazývaná jednou z najslávnejších pamiatok dedičstva vašej krajiny. Relikvie skutočného kríža a tŕňovej koruny, ktoré som si uctil podľa tradície, začatej sv. Alojzom, ktoré tu teraz našli vzácny domov, ktorý v sebe nesie obetu ľudského ducha k Stvoriteľskej láske.
Pod klenbami tejto historickej katedrály, ktoré svedčia o neprestajnom dialógu, ktorý si Boh praje nadviazať so všetkými mužmi a ženami, sa jeho slovo práve ozvalo, aby sa stalo podstatou našej večernej obety. Slová žalmistu prozreteľne opisujú pocity našich duší s presnosťou, s ktorou by sme sa mohli ťažko odvážiť si predstaviť: „Zaradoval som sa, keď mi povedali, pôjdeme do domu Pánovho!“ (Ž 121,1). Laetatus sum in his quae dicta sunt mihi: žalmistova radosť pretekajúca každým slovom Žalmu, preniká naše srdcia a hlboko sa v nich ozýva. Skutočne sa radujeme zo vstupu do domu Pána, pretože – ako nás naučili otcovia Cirkvi, tento dom nie je ničím iným, ako konkrétnym symbolom nebeského Jeruzalema, ktorý prichádza dolu medzi nás (porov. Zjv 21,2), aby nám ponúkol najkrajší príbytok. „Ak v ňom prebývame“, hovorí svätý Hilár z Poitiers, „staneme sa spoluobčanmi svätých a členmi Božej domácnosti, pretože to je dom Boží“ (trakt. in Ž. 121,2). A svätý Augustín dodáva: „Toto je žalm túžby po nebeskom Jeruzaleme... Je to Pieseň Krokov idúcich nie nadol, ale nahor... Na našej púti si vzdycháme, v našej vlasti sa budeme radovať; ale počas tohto exodu stretávame spoločníkov, ktorí už uvideli sväté mesto a povzbudzujú nás, aby sme mu bežali oproti“ (En. in Ž.121,2). Drahí priatelia, počas vešpier dnes večer sme zjednotení v myšlienkach a modlitbách s hlasmi nespočetného množstva mužov a žien, ktorí prespevovali tento žalm na tom istom mieste po celé stáročia. Sme zjednotení s pútnikmi, ktorí vstúpili do Jeruzalema na schody jeho Chrámu a s tisícmi mužov a žien, ktorí porozumeli, že ich pozemská púť sa končí v nebi, v nekonečnom Jeruzaleme, dôverujúc Kristovi, že ich tam privedie. Skutočne, aká radosť je vo vedomí, že sme neviditeľne obklopení tak obrovským zástupom svedkov!
Naša púť do svätého mesta by nebola možná, ak by sa nekonala v Cirkvi, jadre a predobraze nebeského Jeruzalema. „Ak Pán nestavia dom, darmo sa namáhajú tí, čo ho stavajú“ (Ž 126,1). Kto je ten Pán, ak nie náš Pán Ježiš Kristus? On je ten, kto založil svoju Cirkev a vybudoval ju na skale, na viere apoštola Petra. Slovami svätého Augustína - „Je to Ježiš, náš Pán, kto si vystaval svoj chrám. Mnohí pracujú na stavbe, ale ak Pán neprispeje k budovaniu, vyjde práca staviteľov nanivoč“ (Trakt. In Ž 126,2). Drahí priatelia, Augustín pokračuje, aby sa opýtal, ako môžeme vedieť, kto sú tí stavitelia a jeho odpoveď je takáto: „Všetci tí, ktorí hlásali Božie slovo v Cirkvi, všetci tí, ktorí sú vysluhovateľmi Božích svätých sviatostí. Každý z nássa ponáhľa, každý z nás pracuje, každý z nás buduje“, avšak je to Boh sám, ktorý v nás „buduje, podnecuje a pobáda k bázni; kto otvára naše chápanie a privádza našu myseľ k viere“ (ibid.). Aké zázraky obklopujú našu prácu v službe Božiemu slovu! Sme nástrojmi Ducha Svätého; Boh sa tak ponižuje, že si používa nás na šírenie svojho slova. Stávame sa jeho hlasom, keď pozorne počúvame slovo vychádzajúce z jeho úst. Vkladáme ho do našich úst, aby sme ho priniesli svetu. On prijíma obety našich modlitieb a skrze ne sa spája s každým koho stretneme. Skutočne, ako Pavol hovorí Efezanom: „On nás požehnal v Kristovi všetkým nebeským požehnaním“ (Ef 1,3), preto si nás vyvolil, aby sme boli jeho svedkami do skončenia sveta a urobil z nás svojich vyvolených ešte skôr, ako sme existovali, tajomným darom jeho milosti.
Božie slovo, Večné slovo, ktoré s ním bolo od počiatku (Jn 1,1), sa narodilo z Panny, narodené pod zákonom, aby splatilo dlžobu zákonu, „aby zaplatilo za tých, ktorí boli pod zákonom, aby sme získali adoptívne synovstvo“ (Gal 4, 4-5). Boží syn si vzal telo v lone ženy, panny. Tvoja katedrála je živým hymnom skaly a svetla na počesť tohto skutku, jedinečného v ľudských dejinách: Večné Božie slovo vstupujúce do našich dejín v plnosti času, aby nás spasilo ponúknutím seba samého v obete na Kríži. Naše pozemské liturgie, úplne usporiadané na oslavu tohto jedinešného skutku v histórii, nikdy celkom nevyjadria jej nekonečný význam. Iste, krása našich slávení nikdy nemôže byť dosť zušľachtená, chránená a noblesná, pretože nič nemôže byť príliš krásne pre Boha, ktorý sám je nekonečnou Krásou. I tak však naše pozemské liturgie nikdy nebudú viac, ako bledý odraz liturgie slávenej v nebeskom Jeruzaleme, cieli našej pozemskej púte. Nech naše slávenia pripomínajú túto liturgiu tak verne, ako je to len možné a doprajú nám okúsiť jej závan v predstihu.
Dokonca aj teraz nám je dané Božie slovo ako duša nášho apoštolátu, ako duša nášho kňazského života. Každé ráno nás povzbudzuje. Každé ráno nám Pán sám otvára naše uši cez posvätné čítania a a rannú modlitbu (porov. Iz 50:5). Počas dňa sa Božie slovo stáva jadrom modlitby celej Cirkvi, keďže ona týmto spôsobom vydáva svedectvo vernosti ku Kristovi. V slávnom výroku svätého Hieronyma, ktorým sa bude zaoberať XII. generálne zhromaždenie biskupskej synody na budúci mesiac: „Ľahostajnosť voči Písmu je ľahostajnosťou voči Kristovi“ (Prol. i Iz.). Drahí bratia kňazi, nebojte sa tráviť mnoho času čítaním a meditáciou nad Písmom a modlitbou Liturgia divina. Ako prejav Božej múdrosti, ak sa toto slovo stane vašim životným spoločníkom, bude aj vaším radcom a „tešiteľom v starostiach a zármutku“ (Múd 8:9).
„Božie slovo je živé a účinné, ostrejšie ako každý dvojsečný meč“- ako nám hovorí autor listu Hebrejom (4,12). Milí seminaristi, kto sa pripravuje na prijatie sviatosti kňazstva a tiež na podiel trojitého učiteľského, kráľovského posväcujúceho úradu, toto slovo je vám dané ako drahocenný poklad. Pri dennom rozjímaní nad ním, vstúpite do plného života Krista, ktorý budete povolaní šíriť okolo seba. Svojím slovom Pán Ježiš ustanovil Sviatosť svojho Tela a Krvi; svojím slovom liečil chorých, vyháňal zlých duchov a odpúšťal hriechy; svojím slovom nám zjavil ukryté tajomstvá svojho kráľovstva. Vy ste povolaní, aby ste sa stali služobníkmi tohto slova, ktoré uskutočňuje to, čo hovorí. Vždy zušľachťujte svoj smäd po Božom slove! Tak sa naučíte milovať každého, koho stretnete na svojej životnej ceste. V Cirkvi má každý miesto, každý! Každý človek si v nej môže a má nájsť svoje miesto.
A vy, drahí diakoni, účinní spolupracovníci biskupov a kňazov, pokračujte v láske k Božiemu slovu. Vy ohlasujete evanjelium v srdci eucharistickej slávnosti a vy ho vysvetľujete v katechézach, ktoré podávate svojim bratom a sestrám. Utvorte z evanjelia centrum vášho života, vašu službu susedom, vašou úplnou diakoniou. Bez snahy nahradiť úlohu kňaza, avšak pomáhajúc im vašim priateľstvom a vašou činnosťou, môžete byť živými svedkami nekonečnej moci Božieho slova.
Osobitným spôsobom, rehoľníci, rehoľné sestry a všetky Bohu zasvätené osoby žijú z Božej múdrosti, ktorý je vyjadrená prostredníctvom Božieho slova. Vaše rehoľné sľuby vás upriamili, drahí rehoľní bratia a sestry, k Tomu, ktorý sa pre nás stal chudobným, poslušným a nepoškvrneným. Vaše jedinečné bohatstvo – a vlastne jediné opravdivé bohatstvom, ktoré prekoná aj závoj smrti, je slovo Pánovo. On sám povedal: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú.” (Mt 24, 35). Vaša poslušnosť v etymologickom zmysle znamená „načúvanie“, keďže slovo „poslúchať“ pochádza z latinského slova ob–audire, čo znamená nastaviť sluch voči niečomu alebo niekomu. Tým, že žijete v súlade so sľubom poslušnosti, obraciate svoju dušu k Tomu, kto je Cesta, Pravda a Život (porov. Jn 14,6), a ktorý vám hovorí, tak ako učil Benedikt svojich mníchov: „Počúvaj synu poučenia svojho učiteľa a poskytni mu sluch vlastného srdca“ (Úvod do Konštitúcií). Nechajte sa očistiť každý deň Tým, ktorý povedal: „On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia.“ (Jn 15,2). Čistota božieho slova je modelom vašej vlastnej čistoty, je zárukou jej duchovnej plodnosti.
S neochvejnou dôverou v moc Boha, ktorý nás spasil „v nádeji“ (porov. Rim 8,24) e ktorý z nás chce vytvoriť jediný ovčinec pod vedením jediného pastiera Ježiša Krista, prosím o jednotu Cirkvi. Opätovne pozdravujem s úctou a láskou predstaviteľov všetkých kresťanských cirkví a cirkevných komunít, ktorí sa tu zišli k modlitbe vešpier spolu s nami v tejto katedrále. Moc Božieho slova je taká, že sa jej môžeme všetci zveriť, podobne, ako svojho času to urobil svätý Pavol, náš osobitný tohtoročný orodovník. Keď sa v Efeze lúčil so starejšími, neostávalo mu nič iné, ako „zveriť ich Bohu a jeho posolstvu milosti“ (SK 20,32), pričom ich upozornil, aby sa vystríhali akéhokoľvek rozdelenia. Toto je pravý zmysel Božieho slova, ktoré sa stáva znakom a zárukou jednoty Cirkvi, o čom zároveň prosím Pána, aby práve tomuto dal vzrast v nás: neexistuje totiž láska v Cirkvi bez lásky voči Slovu, neexistuje Cirkev bez jednoty okolo Krista, vykupiteľa, neexistuje ovocie spásy bez lásky k Bohu a k blížnemu, tak ako je to vyjadrené v dvoch príkazoch, v ktorých je obsiahnuté celé Sväté Písmo!
Drahí bratia a sestry, v Najsvätejšej Márii máme najkrajší príklad vernosti božiemu Slovu. Táto vernosť sa uskutočnila vo Vtelení: „Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova." (Lk, 1,38), povedala to s absolútnou dôverou. Počas našej večernej modlitby sa budeme modliť Magnifikát Tej, ktorú všetky generácie nazývajú blahoslavenou, pretože uverila, že sa splní to, čo povedal Pán (porov. Lk, 1,45). Mala nádej, proti všetkej nádeji vo vzkriesenie svojho Syna, ktorý miloval ľudstvo do takej miery, že nám ju dal za Matku (porov. Jn 19,27). Mária v „v Božom slove skutočne doma, prirodzene z neho vychádza a vstupuje doň. Hovorí a myslí s Božím slovom; Božie slovo sa stáva jej slovom a jej slová sa rodia z Božieho slova. (Encyklika Deus caritas est, 41). Môžeme jej pokojne povedať: Svätá Mária, Matka Božia, nauč nás spolu s tebou veriť, dúfať a milovať. Ukáž nám cestu do jeho kráľovstva! (Encyklika Spe Salvi, 50). Amen
