HOMÍLIA SV. OTCA BENEDIKTA XVI. PRI SLÁVENÍ PRVÝCH VEŠPIER SLÁVNOSTI SV. PETRA A PAVLA PRI PRÍLEŽITOSTI OTVORENIA ROKA SV. PAVLA
Bazilika sv. Pavla za hradbami, Rím
sobota, 28. júla 2008
Svätosť a bratskí delegáti,
Páni kardináli,
Ctení bratia v biskupskej a kňazskej službe,
Drahí bratia a sestry!
Zišli sme sa pri hrobe sv. Pavla, ktorý sa narodil pred dvetisíc rokmi v Tarze, v Cilícii, v dnešnom Turecku. Kto bol tento Pavol? V Jeruzalemskom chráme, pred rozhorčeným zástupom, ktorý ho chcel zabiť, sa predstavil týmito slovami: „Som Žid, narodený v cilícijskom Tarze, ale vyrástol som v tomto meste [Jeruzaleme], bol som formovaný v Gamalielovej škole v najprísnejších pravidlách zákona otcov, plný horlivosti za Boha...“ (Sk 22, 3) Na konci svojej cesty povie o sebe: „Stal som sa učiteľom národov vo viere a v pravde...“ (1 Tim 2, 7; porov. 2 Tim 1, 11). Učiteľ národov, apoštol a hlásateľ Ježiša Krista, tak charakterizuje samého seba v retrospektívnom pohľade na prejdenú cestu svojho života. Ale tým jeho pohľad nesmeruje len do minulosti. „Učiteľ národov“ – toto slovo sa otvára budúcnosti, k všetkým národom a generáciám. Pavol nie je pre nás postavou minulosti, na ktorú s úctou spomíname. On je aj naším učiteľom, apoštolom a hlásateľom Ježiša Krista aj pre nás.
Nezišli sme sa teda, aby sme uvažovali o minulých dejinách, neodvolateľne prekonaných. Pavol chce hovoriť s nami – dnes. Preto som chcel oznámiť tento „Rok sv. Pavla“: aby sme ho počúvali a aby sme sa od neho učili, ako od svojho učiteľa, „vieru a pravdu“, v ktorých sú zakorenené dôvody jednoty medzi Kristovými učeníkmi. V tejto perspektíve som chcel roznietiť, cez toto dvojtisíce výročie Apoštolovho narodenia, špeciálny „plameň sv. Pavla“, ktorý zostane zapálený počas celého roka v zvláštnom ohnisku umiestenom medzi stĺporadiami Baziliky. Aby som urobil toto výročie slávnostnejším, otvoril som aj tzv. „Bránu sv. Pavla“, cez ktorú som vošiel do baziliky sprevádzaný patriarchom Konštantínopolu, Kardinálom Arcikňazom a ďalšími náboženskými autoritami. Je to pre mňa dôvod k veľkej radosti, že otvorenie „Roka sv. Pavla“ preberá osobitný ekumenický ráz prítomnosťou početných delegátov a predstaviteľov iných cirkví a cirkevných spoločenstiev, ktorých prijímam s otvoreným srdcom. V prvom rade pozdravujem Jeho Svätosť, patriarchu Bartolomeja I. a členov delegácie, ktorá ho sprevádza, ako aj početnú skupinu laikov, ktorí prišli z rozličných častí sveta do Ríma, aby spolu s ním a s nami všetkými prežili tieto chvíle modlitby a zamyslenia. Zdravím bratských delegátov cirkví, ktoré majú osobitné puto s apoštolom Pavlom – Jeruzalem, Antiochia, Cyprus, Grécko – a ktorí tvoria zemepisné prostredie Apoštolovho života pred jeho príchodom do Ríma. Pozdravujem srdečne bratov z rozličných cirkví a cirkevných spoločenstiev Východu i Západu, spolu so všetkými vami, ktorí ste chceli mať účasť na tomto slávnostnom začiatku „Roka“ venovaného Apoštolovi národov.
Sme tu teda preto, aby sme si kládli otázky o veľkom Apoštolovi národov. Nespytujeme si iba: Kto bol Pavol? Pýtame sa v prvom rade: Kto je Pavol? Čo hovorí mne? V tejto chvíli, na začiatku „Roka sv. Pavla“, ktorý otvárame, by som chcel vybrať z bohatého svedectva Nového Zákona tri texty, v ktorých sa objavuje vnútorná fyziognómia, zvláštnosť jeho charakteru. V Liste Galaťanom nám daroval veľmi osobné vyznanie viery, v ktorom otvára svoje srdce pred čitateľmi všetkých čias a odhaľuje naintímnejšiu hybnú páku svojho života. „Žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a dal seba samého za mňa.“ (Gal 2, 20) Všetko, čo Pavol robí, vychádza z tohto stredu. Jeho viera je skúsenosť, že je milovaný Ježišom Kristom spôsobom úplne osobným. Je to vedomie, že Kristus sa postavil smrti nie kvôli niečomu anonymnému, ale z lásky k nemu, k Pavlovi, a že po tom, čo vstal zmŕtvych ho stále miluje a teda že Ježiš Kristus sa daroval pre neho. Jeho viera znamená byť zasiahnutý láskou Ježiša Krista, láskou, ktorá ním otriasa do najhlbšieho vnútra a premieňa ho. Jeho viera nie je teória, názor o Bohu alebo o svete. Jeho viera je dopad Božej lásky na jeho srdce. A tak táto samotná viera je láska k Ježišovi Kristovi.
Mnohí predstavujú Pavla ako bojovného muža, ktorý ovláda meč slova. Vskutku, na jeho apoštolskej ceste nechýbali dišputy. Nehľadal povrchnú harmóniu. V prvom zo svojich Listov, adresovanom Solúnčanom, on sám hovorí: „Mali sme odvahu... zvestovať vám Božie evanjelium uprostred mnohých bojov... Nikdy sme sa, ako viete, nezaliečali rečami...“ (1Sol 2, 2.5). Pravda bola pre neho príliš veľká vec na to, aby ju obetoval pre vonkajší úspech. Pravda, ktorú zakúsil v stretnutí so Vzkrieseným, mu zaslúžila nemálo boja, prenasledovania, utrpenia. Ale v hĺbke ho motivovalo to, že je milovaný Ježišom Kristom a túžba odovzdať iným túto lásku. Pavol bol muž zasiahnutý veľkou láskou a všetku jeho činnosť i utrpenie je možné vysvetliť iba vychádzajúc z tohto stredu. Základné pojmy jeho hlásania sú pochopiteľné iba na základe toho. Zoberme si len jedno z jeho kľúčových slov: sloboda. Skúsenosť toho, že je naskrz milovaný Kristom, mu otvorila oči k pravde a ceste ľudskej existencie – táto skúsenosť objímala všetko. Pavol bol slobodný ako muž milovaný Bohom, ktorý bol v Božej moci schopný milovať spolu s ním. Táto láska je teraz „zákonom“ jeho života a presne tak je aj slobodou jeho života. Hovorí a koná pohnutý zodpovednosťou lásky. Sloboda a zodpovednosť sú tu spojené neoddeliteľným spôsobom. Pretože sa nachádza v zodpovednosti lásky, je slobodný; pretože miluje, žije úplne v zodpovednosti tejto lásky a neberie slobodu za zámienku pre svojvôľu a egoizmus. V tom istom duchu formuloval Augustín vetu, ktorá sa stala slávnou: Dilige et quod vis fac (Tract. in 1Jo 7, 7-8) – miluj a rob, čo chceš. Kto miluje Krista, ako ho miloval Pavol, môže naozaj robiť, čo chce, pretože jeho láska je spojená s Kristovou vôľou a tak s vôľou Božou; pretože jeho vôľa je zakotvená v pravde a pretože jeho vôľa nie je jednoducho jeho vôľou, svojvôľou autonómneho ja, ale je začlenená do Božej slobody a z nej prijíma cestu, ktorú má prejsť.
Pri hľadaní vnútornej fyziognómie svätého Pavla by som v druhom rade chcel pripomenúť slovo, ktorým ho vzkriesený Kristus oslovil na ceste do Damasku. Najprv sa ho Pán pýta: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ Na otázku: „Kto si Pane?“ odpovedá: „Ja som Ježiš, ktorého prenasleduješ.“ (Sk 9, 4s) Keď Pavol prenasleduje Cirkev, prenasleduje samého Ježiša. „Ty prenasleduješ mňa.“ Ježiš sa stotožňuje s Cirkvou v jedinom subjekte. V tomto zvolaní Vzkrieseného, ktoré zmenilo Šavlov život, je v podstate zhrnuté celé učenie o Cirkvi ako Kristovom Tele. Kristus sa neutiahol do neba, nechajúc na zemi húf učeníkov, ktorí postupujú ďalej „jeho záležitosť“. Cirkev nie je spoločnosť, ktorá chce ďalej postúpiť nejakú záležitosť. V nej nejde o záležitosť. V nej ide o osobu Ježiša Krista, ktorý aj ako vzkriesený zostal „telom“. Je z „mäsa a kostí“ (Lk 24, 39), tvrdí v Lukášovi Vzkriesený pred učeníkmi, ktorí ho považovali za prelud. Má telo. Je osobne prítomný vo svojej Cirkvi, „Hlava a Telo“ tvoria jediný subjekt, povie sv. Augustín. „Neviete, že vaše telá sú Kristovými údmi?“, píše Pavol Korinťanom (1Kor 6, 15). A dodáva: podľa Knihy Genezis tak, ako sa muž a žena stávajú jedným telom, tak Kristus sa so svojimi stáva jedným duchom, teda jediným subjektom v novom svete vzkriesenia (porov. 1Kor 6, 16nasl.). V tomto všetkom možno zazrieť eucharistické spoločenstvo, v ktorom Kristus dáva ustavične svoje Telo a robí z nás svoje Telo: „Chlieb, ktorý lámeme, nie je snáď spoločenstvom s Kristovým telom? Pretože je jeden chlieb, my, hoci sme mnohí, sme jedným telom: všetci totiž máme účasť na jednom chlebe.“ (1Kor 10, 16nasl.) Týmito slovami sa obracia ku nám, v tejto chvíli, nielen Pavol, ale sám Pán: Ako ste mohli trhať moje Telo? Pred Kristovou tvárou sa toto slovo stáva naliehavou žiadosťou: Spolu nás znovu dostaň z každého rozdelenia! Daj, aby sa dnes znovu uskutočnilo: Je jeden chlieb, preto my, hoci sme mnohí, sme jedno telo. Pre Pavla hovorenie o Cirkvi ako o Kristovom tele nie je hocijaké prirovnanie. Presahuje prirovnanie. „Prečo ma prenasleduješ?“ Kristus nás ustavične priťahuje do svojho Tela, buduje svoje Telo vychádzajúc z eucharistického stredu, ktorý je pre Pavla centrom kresťanskej existencie, v moci ktorého všetci, ako aj každý jednotlivec môže úplne osobným spôsobom zakúsiť: Zamiloval si ma, a vydal seba samého za mňa.
Chcel by som zakončiť neskorším Pavlovým vyjadrením, povzbudením Timotejovi vo väzení, zoči-voči smrti. „Trp aj ty spolu so mnou za Evanjelium“, hovorí apoštol svojmu učeníkovi (2Tim 1, 8). Toto slovo, ktoré je na konci apoštolských ciest, je akoby testamentom a odvoláva na počiatok jeho poslania. Kým on po svojom stretnutí so Vzkrieseným sa nachádza slepý vo svojom dome v Damasku, Ananiáš dostáva úlohu ísť k obávanému prenasledovateľovi a položiť naň ruky, aby sa mu vrátil zrak. Na námietku, že tento Šavol bol nebezpečným prenasledovateľom kresťanov, dostáva Ananiáš odpoveď: Tento človek musí priniesť moje meno národom a kráľom. „Ja mu ukážem, koľko bude musieť trpieť pre moje meno.“ (Sk 9, 15nasl.). Poverenie ohlasovať a povolanie k utrpeniu pre Krista sú neoddeliteľné. Povolanie stať sa učiteľom národov je zároveň vnútorne spätá s povolaním k utrpeniu v spoločenstve s Kristom, ktorý nás vykúpil prostredníctvom svojho utrpenia. Vo svete, v ktorom je lož mocná, sa pravda vykupuje utrpením. Kto sa chce vyhnúť utrpeniu, držať ho ďaleko od seba, drží ďaleko od seba aj sám život a jeho veľkosť; nemôže byť služobníkom pravdy a tak služobníkom viery. Niet lásky bez utrpenia – bez utrpenia sebazrieknutia, pretvorenia a očistenia nášho ja pre pravú slobodu. Tam, kde niet ničoho, prečo by bolo hodné trpieť, tak aj sám život stratí svoju hodnotu. Eucharistia – stred nášho kresťanského bytia – má svoj základ v Ježišovej obete za nás, narodila sa z utrpenia lásky , ktorá nachádza svoj vrchol na kríži. Z tejto lásky, ktorá sa dáva, my žijeme. Dáva nám odvahu a silu trpieť s Kristom a pre neho v tomto svete, pričom vieme, že práve tak sa náš život stáva veľkým a zrelým a pravdivým. Vo svetle všetkých Pavlových listov vidíme, ako sa na jeho ceste učiteľa národov naplnilo proroctvo dané Ananiášovi v hodine jeho povolania: „Ukážem mu, koľko bude musieť trpieť pre moje meno.“ Jeho utrpenie ho robí hodnoverným ako učiteľa pravdy, ktorý nehľadá vlastný osoh, vlastnú slávu, vlastné uspokojenie, ale sa snaží pre Toho, ktorý si nás zamiloval a dal seba samého za nás všetkých.
V tejto chvíli ďakujme Pánovi, že povolal Pavla, a urobil ho svetlom národov a učiteľom nás všetkých a prosme ho: Daj nám aj dnes svedkov vzkriesenia, zasiahnutých tvojou láskou a schopných priniesť svetlo Evanjelia našim časom. Svätý Pavol, oroduj za nás! Amen.
