"Drahí bratia a sestry v Kristovi,

v evanjeliu, ktoré sme práve počuli, Ježiš hovorí svojim apoštolom, aby vložili ich vieru do Neho, pretože on je „cesta, pravda a život“ (Jn 14,6). Kristus je cesta, ktorá vedie k Otcovi; pravda, ktorá dáva zmysel ľudskej existencii a tiež zdroj takého života, ktorý je večnou radosťou so všetkými svätými v nebeskom kráľovstve. Vezmime si k srdcu tieto Pánove slová. Obnovme vieru v Neho a vložme všetku našu nádej do jeho prisľúbení!

S týmto povzbudením k zachovaniu viery, adresovanému Petrovi (porov. Lk 22,32; Mt 16,17), vás srdečne všetkých pozdravujem. Ďakujem kardinálovi Eganovi za srdečné slová privítania, ktoré predniesol v mene vás všetkých. Touto sv. omšou Cirkev, ktorá sa nachádza v Spojených štátoch oslavuje 200. výročie ustanovenia biskupských sídiel v New Yorku, Bostone, Filadelfii a Louisville, čím sa tieto oblasti oddelili od materskej diecézy v Baltimore. Prítomnosť Petrovho nástupcu spolu s jeho spolubratmi biskupmi, kňazmi, diakonmi, rehoľníkmi a rehoľnicami, ako aj laikmi, pochádzajúcimi z 50 štátov USA, ukazuje výnimočným spôsobom našu spoločnú katolícku vieru, ktorá sa k nám dostala od apoštolov.

Dnešná slávnosť je aj znakom výrazného rastu, ktorý Boh doprial Cirkvi našej krajiny počas týchto dvoch storočí. Už od čias, keď bola Cirkev v Amerike malým stádom – podobným tomu z dnešného i prvého čítania – táto Cirkev rástla vo vernosti dvom prikázaniam lásky k Bohu a blížnemu. V tejto krajine slobody a mnohých príležitostí Cirkev zjednotila malé komunity, veľmi odlišné vo vyznávaní viery, a skrze svoje mnohé výchovné, charitatívne a sociálne aktivity prispela výnimočným spôsobom aj k rastu celej americkej spoločnosti.

Tento veľký výsledok sa neudial bez mnohých výziev, pred ktorými Cirkev stála . Prvé dnešné čítanie – zo Skutkov apoštolov – hovorí o jazykových a kultúrnych napätiach, ktoré sa prejavili už v prvotnej cirkevnej komunite. Zároveň s tým však ukazuje moc Božieho Slova, s autoritou ohlasované apoštolmi a s vierou prijaté dokáže vytvoriť jednotu, schopnú prekonať rozdelenia, vyplývajúce z ľudskej obmedzenosti a slabosti. Tu nám je pripomenutá jedna základná pravda: že jednota cirkvi nemá žiaden iný základ, ako Božie Slovo, ktoré sa stalo telom v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi. Všetky vonkajšie znaky jej identity, všetky štruktúry, asociácie a programy – akokoľvek platné, či dokonca podstatné – môžu existovať a existujú nakoniec jedine preto, aby podporovali a rozvíjali najpodstatnejšiu jednotu, ktorá je – v Kristovi – neporušiteľným Božím darom jeho Cirkvi.

Prvé čítanie okrem toho ukazuje – ako vidíme vo vkladaní rúk na prvých diakonov –, že jednota Cirkvi je „apoštolská“, čiže založená na apoštoloch, ktorých si Kristus vybral a ustanovil za svedkov svojho vzkriesenia, a je zrodená z toho, čo Písmo nazýva „poslušnosť viery“ (Rim 1,5; Sk 6,7).

„Autorita“... „poslušnosť“. Aby sme boli otvorení, tieto nie sú práve najjednoduchšie slová k ohlasovaniu v týchto dňoch. Slová ako tieto predstavujú dnes „kameň úrazu“ pre mnohých našich súčasníkov, obzvlášť v spoločnosti, ktorá prirodzene dáva veľkú váhu osobnej slobode. A predsa, vo svetle našej viery v Ježiša Krista – ktorý je „cesta, pravda a život“ – sa dostávame k plnému významu týchto slov, k ich hodnote a dokonca kráse. Evanjelium nás učí, že pravú slobodu, slobodu Božích detí, možno nájsť iba v obetovaní seba samého – a to je súčasťou mystéria lásky. Iba v obetovaní seba samých, ako nám hovorí Pán, skutočne objavíme seba samých (porov. Lk 17, 33). Skutočná sloboda kvitne, keď sa vzdialime od jarma hriechu - ktoré zatemňuje naše vnímanie a oslabuje naše odhodlanie - a uvidíme zdroj našej úplnej radosti v Ňom, ktorý je nekonečnou láskou, nekonečnou slobodou a životom bez konca. „V jeho vôli je náš pokoj“.

Pravá sloboda je preto nezaslúženým darom od Boha, ovocím obrátenia k jeho pravde – pravde, ktorá nás oslobodí (porov. Jn 8, 32). A taká sloboda v pravde so sebou prináša nový a oslobodzujúci pohľad na skutočnosť. Keď sa vložíme do „Kristovho zmýšľania“ (porov. Flp. 2,5), otvoria sa nám nové horizonty! Vo svetle viery, uprostred spoločenstva Cirkvi, nájdeme tiež inšpiráciu a silu, potrebnú k tomu, aby sme sa stali kvasom Evanjelia v tomto svete. Staneme sa svetlom sveta, soľou zeme (porov. Mt 5,13-14), ktorým je zverená úloha pripodobňovať naše životy a svet, v ktorom žijeme, vždy viac k spásnemu Božiemu plánu.

Úžasný pohľad na svet, pretvorený oslobodzujúcou pravdou Evanjelia, sa odráža v opise Cirkvi, ktorý nachádzame v druhom dnešnom čítaní. Apoštol nám hovorí, že vzkriesený Kristus je uholným kameňom veľkého chrámu, ktorý je ešte aj dnes vytváraný v Duchu. A my, časti jeho tela, sme sa – krstom – stali „živými kameňmi“ toho chrámu, čím sa stávame – vďaka milosti – účastnými Božieho života, požehnanými slobodou Božích detí a schopnými prinášať duchovné obety, ktoré sú mu príjemné (porov. 1Pt 2,5). Aká je táto obeta, ktorú sme pozvaní prinášať, ak nie tá, ktorá spočíva v obrátení každej myšlienky, slova, či skutku k pravde Evanjelia a vo vynakladaní všetkej našej sily k službe Božiemu kráľovstvu? Iba tak môžeme vytvoriť niečo s Bohom, na základe, ktorým je Kristus (porov. 1 Kor 3,11). Iba tak môžeme vytvoriť niečo, čo bude skutočne trváce. Iba tak náš život objaví definitívny zmysel a prinesie trvanlivé plody.

Dnes si spomíname na 200 rokov od významnej udalosti v dejinách Cirkvi v Spojených štátoch: jej prvú veľkú kapitolu rastu. Počas týchto 200 rokov sa nesmierne pretvorila tvár katolíckeho spoločenstva vo vašej krajine. Myslíme tým na nasledujúce vlny emigrantov, ktorých tradície tak veľmi obohatili Cirkev v Amerike. Myslíme na silnú vieru, ktorá vytvorila sieť kostolov, výchovných, zdravotníckych a sociálnych inštitúcii, ktoré sú oddávna rozlišujúcim znakom Cirkvi tejto krajiny. Myslíme aj na tých nespočetných otcov a matky, ktoré odovzdali vieru svojim deťom; myslíme na každodennú službu mnohých kňazov, ktorý zasvätili život starostlivosti o duše svojich veriacich; myslíme na nevyčísliteľný prínos mnohých rehoľníkov a rehoľnice, ktorí nielen naučili deti čítať a písať, ale tiež v mnohých vzbudili túžbu celým svojim život spoznávať Boha, milovať ho a slúžiť mu. Koľko „duchovných obiet, príjemných Bohu“ bolo prinesených počas tých dvoch storočí! V tejto krajine náboženskej slobody našli katolíci nielen možnosť praktizovať svoju vieru, ale aj sa naplno zúčastňovať na politickom živote, vnášajúc do verejnej sféry svoje vlastné morálne presvedčenie, a spolupracujúc so svojimi blížnymi vo formovaní energickej demokratickej spoločnosti. Dnešná slávnosť je viac ako len príležitosťou prejaviť vďačnosť za prijaté milosti: je výzvou s odhodlaním napredovať v rozumnom používaní daru slobody, k vytváraniu budúcnosti, plnej nádeje pre nasledujúce generácie.

„Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali jeho slávne skutky“ (1 Pt 2,9). Tieto slová apoštola Petra nám nepripomínajú iba hodnosť, ktorá nám je – vďaka Božej milosti – vlastná, ale sú aj výzvou k stále väčšej vernosti slávnemu dedičstvu, prijatému v Kristovi (porov. Ef 1,18). Vyzývajú nás k spytovaniu nášho svedomia, k očisteniu našich sŕdc, k obnoveniu krstného odhodlania odmietnuť satana a všetky jeho prázdnych prísľubov. Vyzývajú nás k tomu, aby sme sa stali ľuďmi radosti, ohlasovateľmi nádeje, ktorá nehynie (Rim 5,5), zrodená z viery v Božie slovo a z dôvery v jeho prisľúbenia.

Každý deň sa v tejto krajine vy i mnohí vaši blížni modlia k Otcovi slovami Pána: „Príď tvoje kráľovstvo“. Táto modlitba musí formovať mysle i srdcia každého kresťana tohto národa. Musí prinášať ovocie v tom, ako prežívate vaše životy a v spôsobe, akým vytvárate vaše rodiny a vaše spoločenstvá. Musí vytvárať nové „miesta nádeje“ (porov. Spe salvi, 32 nn), v ktorých sa sprítomňuje Božie kráľovstvo v celej svojej spásonosnej sile.

Neprestajne sa modliť za príchod Božieho kráľovstva znamená aj byť neustále pozorní na znaky jeho prítomnosti, konajúc všetko pre jeho rast v každom sektore spoločnosti. To znamená čeliť výzvam prítomnosti a budúcnosti, dôverujúc vo víťazstvo Krista a snažiac sa o rozvoj jeho kráľovstva. Znamená to prekonať každé rozdelenie medzi vierou a životom, ktorú možno pozorovať vo falošných „evanjeliách“ slobody a šťastia. Znamená to aj odmietnutie falošnej dichotómie medzi vierou a politickým životom, pretože – ako potvrdil II. vatikánsky koncil – „žiadna ľudská aktivita, ani len v pominuteľných veciach, môže byť vytrhnutá z Božej vlády“ (Lumen gentium 36). To nám chce povedať, že je potrebné konať pre obohatenie americkej spoločnosti a kultúry krásou a pravdou Evanjelia, nikdy nestratiac víziu tej veľkej nádeje, ktorá dáva zmysel a hodnotu všetkým ďalším nádejam, ktoré inšpirujú náš život.

Toto je, drahí priatelia, výzva, ktorú vám predkladá Petrov nástupca. Vy, ako „vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ“, s dôverou nasledujte kroky tých, ktorí vás predišli! Urýchlite príchod Božieho kráľovstva do tejto zeme! Minulé generácie vám zanechali mimoriadne dedičstvo. Aj v týchto našich dňoch katolícka komunita tohto národa je mimoriadna vo vydávaní prorockého svedectva v otázkach ako obrana života, výchova mladých, starostlivosť o chudobných, chorých a cudzincov medzi vami. Na týchto solídnych základoch sa už dnes musí budovať budúcnosť Cirkvi v Amerike.

Včera, nie ďaleko odtiaľto, som bol hlboko zasiahnutý radosťou, nádejou a nezištnou láskou pre Krista, ktoré som videl na tvárach toľkých mladých, zhromaždených na Dunwoodie. Oni sú budúcnosťou Cirkvi a majú právo na mnohé modlitby a akúkoľvek podporu, ktorú im môžeme dať. Túžim ukončiť môj príhovor práve slovami povzbudenia pre nich. Drahí mladí priatelia, kiežby ste tak, ako siedmi muži - „naplnení Duchom a múdrosťou“ -, ktorým apoštoli zverili starostlivosť o mladú Cirkev, mohli aj vy prevziať zodpovednosť, ktorú vám viera v Krista predkladá! Nájdite odvahu ohlasovať Krista – ktorý je „ten istý včera, dnes i navždy“ – a nemeniteľné pravdy, ktoré majú v Ňom svoj základ (porov. Gaudium et sped, 10; Eb 13,8): sú to pravdy, ktoré nás oslobodzujú! Sú to tie jediné pravdy, ktoré môžu zaistiť rešpektovanie dôstojnosti a práv každého muža, ženy a dieťaťa sveta, vrátene tých najbezbrannejších spomedzi ľudských bytostí – nenarodených detí, počatých v matkinom lone. Vo svete, v ktorom – ako nám pápež Ján Pavol II. pripomenul práve na tomto istom mieste - „Lazár neprestáva klopať na naše dvere“ (Homília na Yankee Stadium, 2.okt. 1979, č.7), konajte tak, aby vaša viera a vaša láska prinášali ovocie v pomoci chudobným, núdznym a tým, ktorých nik iný nevyslyší. Mladí muži a ženy Ameriky, nabádam vás: otvorte svoje srdcia Božiemu volaniu, ktorým vás povoláva ku kňazskému povolaniu a k zasvätenému životu. Môže snáď existovať väčší znak lásky ako nasledovanie krokov Krista, ktorý obetoval svoj vlastný život za svojich priateľov (porov. Jn 15,13)?

V dnešnom Evanjeliu Pán prisľúbil učeníkom, že budú konať ešte väčšiu skutky, než ktoré konal On (porov. Jn 14,12). Drahí priatelia, iba Boh vo svojej prozreteľnosti vie, čo všetko musí ešte jeho milosť vykonať vo vašich životoch a v živote Cirkvi v Spojených štátoch. Zatiaľ nás však Kristovo prisľúbenie napĺňa nádejou. Zjednoťme teda – ako živé kamene toho duchovného chrámu, ktorým je jedna, svätá, katolícka a apoštolská Cirkev – naše modlitby s tou Jeho. Pozdvihnime oči k Nemu, pretože aj teraz pre nás pripravuje miesto v dome svojho Otca. A posilnení Duchom Svätým pracujme s obnovenou horlivosťou na rozšírení jeho kráľovstva.

„Blahoslavení tí, ktorí uveria“ (porov. 1 Pt 2,7). Obráťme sa ku Kristovi! Iba On je cestou, ktorá vedie k večnému šťastiu; pravdou, ktorá uspokojuje najvnútornejšie potreby každého srdca; a životom, ktorý ponúka vždy novú radosť a nádej nám a nášmu svetu. Amen."

( TK KBS, RV ľr;jk ) 20080421041   |   Upozorniť na chybu v správe |

[naspäť]