Viedeň (9. septembra, RV) – Drahí bratia a sestry!“Sine dominico non possumus!” Bez Pánovho daru, bez dňa Pánovho nemôžeme žiť: takto odpovedali v roku 304 niektorí kresťania v meste Abitene v dnešnom Tunisku, keď boli prepadnutí počas nedeľného slávenia Eucharistie, ktorá bola zakázaná a boli predvedení pred sudcu, kde ich vyšetrovali s otázkou, prečo sa v nedeľu zúčastnili týchto kresťanských obradov, hoci vedeli, že im hrozí trest smrti. “Sine dominico non possumus!” V slove „dominico“ sú neoddeliteľne spojené dva významy, ktorých jednotnosť sa musíme opätovne učiť vnímať. Je to predovšetkým dar od Pána – týmto darom je on sám: Vzkriesený, s ktorým kresťania potrebujú prežívať ustavičný kontakt a blízkosť, aby mohli byť sebou samými. Nie je to len duchovný kontakt, vnútorný, subjektívny: stretnutie s Pánom sa uskutočňuje v čase prostredníctvom jedného určitého dňa. A týmto spôsobom sa vpisuje do nášho konkrétneho života, telesného a spoločného, ktorý sa odohráva v čase. Dáva nášmu času a teda nášmu životu v jeho celosti svoj stred a vnútorný poriadok. Bez Toho, kto podporuje náš život svojou láskou, sám život je prázdny. Zradiť alebo opustiť tento stred by znamenalo vziať samotnému životu jeho vlastný základ, jeho vnútornú dôstojnosť a krásu.
Má tento postoj vtedajších kresťanov svoju dôležitosť aj pre nás, kresťanov dneška? Áno, platí aj pre nás, ktorí potrebujeme vzťah, ktorý nás podopiera a poskytuje orientáciu a obsah nášmu životu. Aj my potrebujeme vzťah so Zmŕtvychvstalým, ktorý nás prevedie aj cez smrť. Potrebujeme toto stretnutie, ktoré nás zjednocuje, ktoré nám poskytuje priestor slobody, umožňujúcimi vidieť za našimi každodennými aktivitami stvoriteľskú Božiu lásku, z ktorej pochádzame a ku ktorej zároveň putujeme.
Ak sa však započúvame do dnešného evanjelia, v ktorom sa k nám prihovára Pán, preľakneme sa. „Kto sa nezriekne všetkých svojich dobier a nezanechá aj všetky vzťahy s rodinou, nemôže byť mojim učeníkom“. Chceli by sme namietnuť: čo hovoríš, Pane? Či azda nie je pre svet dôležitá práve rodina? Či nie je preň dôležitá otcovská a materinská láska, láska medzi rodičmi a deťmi, medzi mužom a ženou? Nepotrebujeme lásku k životu, radosť zo života? A nepotrebuje svet ľudí, ktorí investujú do dobier tohto sveta a tak zveľaďujú zem, ktorú sme dostali, aby z nej všetci mohli čerpať jej dary? Nebolo nám zverené tiež poslanie zabezpečiť rozvoj sveta a jeho dobier? Ak sa lepšie započúvame do Pánových slov v ich celistvosti, potom pochopíme, že Ježiš nevyžaduje od všetkých to isté. Každý má svoje osobné poslanie a osobitný spôsob nasledovania Pána, ktorý je projektovaný pre každého z nás. V dnešnom evanjeliu Ježiš hovorí o tom, čo nie je úlohou mnohých, ktorí sa pridali na púť do Jeruzalema, ale hovorí o osobitnom povolaní pre Dvanástich. Títo musia predovšetkým prekonať pohoršenie kríža a potom musia byť pripravení zanechať skutočne všetko a prijať misiu, ktorá sa javí absurdnou - ísť až po kraj zeme a aj so svojou nedostatočnou kultúrnou vybavenosťou ohlasovať svetu, ktorý je plný domnelej vzdelanosti, či predstieranej alebo opravdivej učenosti, - ako zaiste osobitným spôsobom aj ľudom chudobným a jednoduchým - evanjelium Ježiša Krista. Musia byť pripravení na ich putovaní rozsiahlym svetom podstúpiť v prvej osobe mučeníctvo, aby tak svedčili o evanjeliu ukrižovaného a vzkrieseného Pána. Ak je Ježišovo slovo adresované predovšetkým Dvanástim, jeho povolanie prirodzene ide poza historický okamih a vzťahuje sa na všetky storočia. Počas všetkých čias povoláva osoby aby sa spoľahli iba na Neho, zanechali všetko a tak sa Mu úplne ponúkli k dispozícii a takto aj k dispozícii ostatným: aby tak vytvárali oázy nezištnej lásky vo svete, v ktorom sa tak často zdá, že to, čo platí, je len moc a peniaze. Ďakujme Pánovi, že nám počas všetkých storočí daroval mužov a ženy, ktorí z lásky k Nemu zanechali všetko a tak sa stali žiarivými znameniami jeho lásky! Stačí si spomenúť na ľudí ako sú: Benedikt a Školastika, František a Klára, Alžbeta Uhorská a Hedviga Sliezska, či Ignác z Loyoly, Tereza Avilská až po Matku Teréziu z Kalkaty a Pátra Pia! Všetci títo celým svojim životom sa stali interpretáciou Ježišových slov, ktoré sa v nich stali blízkymi a pochopiteľnými aj pre nás. Prosme Pána, aby aj v našich časoch daroval mnohým ľuďom odvahu zanechať všetko, aby sa tak stali disponovanými pre všetkých.
Ak teraz opäť upriamime pozornosť na evanjelium, môžeme si všimnúť, že Pán sa neprihovára len malému počtu osôb a ich osobitnému poslaniu. Jadro toho, o čom hovorí, platí pre všetkých. To, na čo v konečnom dôsledku poukazuje, vyjadruje na inom mieste týmto spôsobom: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho. Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a seba samého by stratil alebo poškodil?!“ (Lk, 9, 24 – 25). Kto chce len vlastniť svoj život, žiť ho len sám pre seba, stratí ho. Iba ten, kto sa daruje iným, získa svoj život. Iným slovami: iba ten, kto miluje, nachádza život. Láska vyžaduje vždy vychádzať zo seba samých, vyžaduje zanechať seba samých. Kto sa obracia nazad, aby hľadal seba samého a chce mať druhého len pre seba, týmto spôsob stratí seba a aj toho druhého. Bez tejto hĺbky stráca sám seba, niet v nej viac života. Nespokojná životná chtivosť, ktorá dnes znepokojuje mnohých ľudí, končí sa strateným životom v prázdnote. „Kto stratí svoj život pre mňa...“, hovorí Pán: zanechajúc samých seba tým najradikálnejším spôsobom je možné iba tak, že do toho prázdna na konci nespadneme, ale sa odovzdáme rukám Lásky vo večnosti. Len láska Boha, ktorý stratil sám seba pre nás, ktorý sa nám dáva, je aj pre nás možnosťou stať sa slobodnými, zanechať všetko a tak nájsť skutočný život. Toto je základ toho, čo nám chce Pán povedať v úryvku evanjelia zdanlivo tak tvrdo v dnešnú nedeľu. V jeho slove je však istota, že môžeme rátať s jeho láskou, láskou Boha, ktorý sa stal Človekom. A ak si uvedomíme toto, nájdeme múdrosť, o ktorej hovorí dnešné čítanie. Je však dôležité si tiež uvedomiť, že všetka múdrosť sveta je nám na nič, ak sa nenaučíme žiť, ak na seba nevezmeme to, čo je v živote skutočne dôležité.
„Sine dominico non possumus!“ – Bez Pána a bez dňa, ktorý patrí Jemu, nie je možný skutočný život. Nedeľa sa v našej západnej spoločnosti zmenila na koniec týždňa, na voľný čas. Voľný čas, hlavne v zhone dnešnej doby, je úžasná a potrebná vec. Ale ak voľný čas v sebe nemá vnútorný stred, od ktorého sa odvíja to ostatné, potom sa z neho stáva iba prázdne miesto, ktoré nás neposilňuje a neobnovuje. Voľný čas musí mať vnútorný obsah – a tým je stretnutie Toho, ktorý je naším pôvodcom a aj naším cieľom. Môj veľký predchodca na biskupskom sídle v Mníchove a Freisingu kardinál Faulhaber to raz vyjadril takto: „Daj duši svoju nedeľu a daj nedeli svoju dušu.“
A keďže nedeľa je hlbokým stretnutím, prostredníctvom Božieho slova a Sviatosti, so zmŕtvychvstalým Kristom lúč tohto dňa objíma celú skutočnosť. Prví kresťania oslavovali ako Pánov deň prvý deň týždňa, pretože to bol deň vzkriesenia. Ale veľmi skoro si Cirkev uvedomila fakt, že prvý deň týždňa je ránom stvorenia, dňom, v ktorom Boh povedal: „Buď svetlo!“ (Jn 1,3). Práve preto je nedeľa v Cirkvi tiež oslavou týždňa stvorenia – oslavou vďačnosti a radosti Božieho stvorenia. A tento rozmer nedele by sme si mali uvedomovať o to viac v čase, keď je stvorenstvo vystavené mnohorakým rizikám zásahmi samotného človeka. V prvotnej Cirkvi sa potom prvý deň postupne pripodobnil aj dedičstvu siedmeho dňa – „šabatu“. Sme teda účastní na Božom oddychu, oddychu, ktorý objíma všetkých ľudí. Práve takto vnímame v tento deň niečo zo slobody a rovnosti so všetkými Božími stvoreniami.
V modlitbe dnešnej nedele si spomíname najmä na to, že Boh nás prostredníctvom svojho Syna vyslobodil a osvojil si nás ako svojich milovaných synov. Veď sa k nemu modlíme, aby zhliadol s náklonnosťou na svojich veriacich v Krista a daroval nám skutočnú slobodu a večný život. Modlime sa za láskavý pohľad Boha. Potrebujeme tento pohľad láskavosti, nielen v nedeľu, ale v každodennom živote. V modlitbe zakusujeme, že tento pohľad nám už bol daný a vieme, že Boh si nás adoptoval ako svoje deti, skutočne nás začlenil do svojho spoločenstva. Byť dieťaťom znamená – a veľmi dobre to vedela aj prvotná Cirkev – byť slobodným človekom, nie otrokom, ale tým, ktorý je osobitne začlenený do rodiny. A tiež to znamená byť dedičom. Ak patríme tomu Bohu, ktorý má moc nad všetkou mocou, tak sme bez strachu a slobodní. Sme dedičmi. Dedičstvo, ktoré nám On zanechal je On sám, je to jeho láska. Áno Pane, daj, aby nás toto vedomie naplnilo do hĺbky duše a aby sme tak pochopili radosť z vykúpenia. Amen.
