Ctihodní spolubratia v kňazstve,Drahí mužovia a ženy v zasvätenom živote,
Drahí priatelia!
Stretli sme vo vzácnej Bazilike našej „Magna Mater Austriae“ v Mariazelli. Počas mnohých generácií tu ľudia prosili o pomoc Božiu matku. Aj my to chceme dnes urobiť. Chceme spolu s ňou zvelebovať nekonečnú Božiu dobrotu a vyjadriť Pánovi našu vďačnosť za všetky prijaté dobrodenia, obzvlášť za neoceniteľný dar viery. Chceme jej zveriť tiež otázky, ktoré nosíme v srdci: prosiť o jej ochranu za Cirkev, zvolávať jej orodovanie pre dar dobrých povolaní pre naše diecézy a rehoľné komunity, prosiť o jej pomoc pre rodiny e o jej milosrdné orodovanie pre všetkých ľudí, ktorí hľadajú východisko zo svojich hriechov a svoje obrátenie, a nakoniec zveriť jej materinskej starostlivosti chorých a starých ľudí. Kiežby táto veľká Matka Rakúska a Európy pomohla všetkým nám uskutočniť hlbokú obnovu viery a života!
Drahí priatelia, kňazi, rehoľníci a rehoľníčky, ste sluhami a služobníčkami Kristovho poslania. Podobne ako pred dve tisíc rokmi Ježiš povolal ľudí k nasledovaniu, tak aj dnes mladí mužovia a ženy sa vydávajú na putovanie, aby ho nasledovali. Sú Ním fascinovaní a pohnutí túžbou poskytnúť vlastný život do služby Cirkvi, ako dar pre pomoc ľuďom. Majú odvahu nasledovať Krista a chcú byť jeho svedkami. Život v nasledovaní Krista je skutočne riskantným podujatím, pretože sme vždy ohrození hriechom, nedostatkom slobody a možnosťou zrady. Preto všetci potrebujeme jeho milosť, tak ako Mária ju prijala v plnosti. Učme sa hľadieť vždy na Krista , ako Mária, ako na náš vzor. Môžeme mať účasť na univerzálnom spásonosnom poslaní Cirkvi, ktorej On je hlavou. Pán povoláva kňazov, rehoľníkov, rehoľníčky a laikov aby vstúpili do sveta v jeho komplexnej realite a aby spolupracovali na budovaní Božieho kráľovstva. Robia to vo svojej veľkej mnohorakosti a rôznorodosti: v ohlasovaní, v budovaní komunít, v rozličných pastoračných službách, v konkrétnych dobrých skutkoch a prejavoch žitej lásky, vo výskume a vo vede, ktorými sa zaoberajú v apoštolskom duchu, v dialógu s kultúrou v tom prostredí, v ktorom sa nachádzajú, v podporovaní spravodlivosti podľa Božej vôle a v neposlednom rade v sústredenej kontemplácii trojjediného Boha a v jeho komunitnej oslave.
Pán vás pozýva na púť Cirkvi „vo svojom putovaní naprieč časom“. Pozýva vás, aby ste sa stali pútnikmi s Ním a aby ste mali účasť na jeho živote, ktorý ešte aj dnes je krížovou cestou a zároveň cestou Zmŕtvychvstalého naprieč Galileou nášho života. Je to však vždy ten istý Pán, ktorý prostredníctvom toho istého krstu nás povoláva k jednej viere. Účasť na jeho ceste obnáša teda oboje: rozmer kríža – s neúspechmi, utrpeniami, nepochopeniami, ba aj priamo pohŕdaním a prenasledovaním -, ale aj skúsenosť hlbokej radosti v jeho službe a skúsenosť hlbokej útechy pochádzajúcej zo stretnutia s ním. Ako Cirkev, tak aj farnosti, spoločenstvá a každý pokrstený kresťan, majú pôvod svojho poslania v skúsenosti ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista.
Stred poslania Ježiša Krista a všetkých kresťanov je ohlasovanie Božieho kráľovstva. Toto ohlasovanie v mene Krista znamená pre Cirkev, pre kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky, ako aj pre všetkých pokrstených záväzok byť prítomnými vo svete ako jeho svedkovi: vy vydávate svedectvo o „zmysle“, ktorý je zakorenený v tvorivej Božej láske a odoláva každej strate zmyslu a každej beznádeji. Vy ste na strane tých, ktorí namáhavo hľadajú tento zmysel, na strane všetkých tých, ktorí chcú dať životu pozitívnu podobu. Keď sa modlíte a prosíte, ste zástancami tých, ktorí sú na ceste hľadania Boha. Vy vydávate svedectvo o nádeji, ktorá proti každej beznádeji, nevyslovenej alebo priamo zjavnej, odkazuje na Božiu vernosť a láskavú pozornosť. Týmto ste na strane všetkých tých, ktorí majú zohnutý chrbát pod ťažkým osudom a nedokážu sa viac oslobodiť od svojich bremien. Vydávate svedectvo o tej láske, ktorá sa sama darovala pre ľudí a tak zvíťazila nad smrťou. Stojíte na strane tých, ktorí nikdy nezakúsili lásku, ktorí viac nie sú schopní veriť v život. Vzdorujete tak mnohým druhom nespravodlivosti, skrytej či otvorenej, ako aj pohŕdaniu ľuďmi, ktoré sa rozrastá. Takýmto spôsobom, drahí bratia a sestry, celá vaša existencia musí byť, ako to bolo u Jána Krstiteľa, jedným veľkým živým odkazom na Ježiša Krista, vteleného Božieho Syna. Ježiš označil Jána za „lampu, ktorá horí a svieti“ (Jn 5,35). Buďte aj vy podobnými lampami! Nechajte žiariť vaše svetlo v našej spoločnosti, v politike, vo svete ekonomiky, vo svete kultúry a výskumu. Aj keď je to iba maličký lampášik uprostred toľkých mámivých ohňov, predsa získava svoju silu a svoj jas od veľkej Rannej Hviezdy, Zmŕtvychvstalého Krista, ktorého svetlo žiari a nikdy nezapadne.
Nasledovať Krista znamená rásť v zdieľaní citov a v asimilácii Kristovho štýlu života (por. Flp 2,5). „Hľadieť na Krista“ je mottom týchto dní. Hľadiac na neho, veľkého Učiteľa života, Cirkev objavila tri charakteristiky, ktoré vyúsťujú do hlbokého vzťahu k Ježišovi. Tieto tri charakteristiky, nazývame ich aj „evanjeliové rady“, sa stali určujúcimi zložkami života oddaného radikálnemu nasledovaniu Krista: chudoba, čistota a poslušnosť. Uvažujme trochu nad týmito charakteristikami.
Ježiš Kristus, ktorý bol bohatý celým bohatstvom Boha, stal sa pre nás chudobným (por. 2 Kor 8,9). Zriekol sa seba samého, ponížil sa urobiac sa poslušným až na smrť na kríži (por. Flp 2,6n). On, Chudobný, nazval chudobných blaženými. Lukáš nám dáva porozumieť, že toto tvrdenie sa vzťahuje okrem iného na chudobný ľud Izraela tej doby, kde bol utláčujúci kontrast medzi bohatými a chudobnými. Matúš vo svojej verzii Blahoslavenstiev navyše upresňuje, že čisto materiálna chudoba ako taká sa ma osebe ešte nezaručuje blízkosť Boha, aj keď Boh je týmto chudobným nablízku osobitným spôsobom. Takto sa všetko stáva jasným: kresťan vidí v nich Krista, ktorý na neho čaká, očakávajúc jeho zaangažovanie. Kto chce nasledovať Boha radikálnym spôsobom, musí sa rozhodne vzdať materiálnych dobier. Musí ale žiť túto chudobu začínajúc u Krista, urobiac sa tak úplne slobodným pre Boha a pre blížneho. Pre všetkých kresťanov, ale osobitne pre kňazov, rehoľníkov a rehoľnice, pre jednotlivcov ako aj pre komunity, otázka chudoby a chudobných musí byť vždy nanovo predmetom prísneho spytovania svedomia.
Na správne pochopenie toho, čo znamená čistota, musíme začať od jej pozitívneho obsahu. Nachádzame ho opäť pri pohľade na Ježiša Krista. Ježiš žil v dvojitom nasmerovaní: voči Otcovi a voči blížnym. Vo Svätom Písme ho spoznávame ako osobu, ktorá sa modlí, ktorá trávi celé noci v dialógu s Otcom. Modliac sa, Ježiš vkladal svoju ľudskosť a ľudskosť všetkých nás do synovského vzťahu s Otcom. Tento dialóg sa stával potom vždy nanovo poslaním voči svetu, voči nám. Jeho poslanie ho viedlo k čistej a nerozdelenej oddanosti ľuďom. Vo svedectvách Svätého Písma nie je žiadny moment jeho existencie, ktorý by mohol naznačovať, v jeho správaní sa voči ľuďom, čo len nejakú stopu osobného záujmu alebo egoizmu. Ježiš miloval ľudí ako miloval svojho Otca. Vstúpenie do týchto Ježišových citov inšpirovalo Pavla k teológii a praxi života, ktorá je odpoveďou na Ježišovo slovo o celibáte pre nebeské kráľovstvo (por. Mt 19,12). Kňazi, rehoľníci a rehoľníčky nežijú bez vzájomných stykov. So sľubom čistoty v celibáte sa nezasväcujú k individualizmu alebo k osamelému životu, ale slávnostne sľubujú vložiť úplne a bez výhrad do služby Božieho Kráľovstva tie intenzívne vzťahy, ktorých sú schopní a ktoré získavajú ako dar. Týmto spôsobom oni sami sa stávajú mužmi a ženami nádeje: staviac všetko na Boha, vytvárajú priestor pre jeho prítomnosť – pre prítomnosť Božieho Kráľovstva - vo svete. Vy, drahí kňazi, rehoľníci e rehoľníčky, ponúkate významný príspevok: uprostred všetkej zmyselnosti, všetkého egoizmu neschopného čakať, vo vášni konzumu, uprostred kultu individualizmu, usilujeme sa žiť nesebeckú lásku k ľuďom. Žijeme nádej, ktorá na Boha necháva úlohu uskutočnenia. Čo by sa bolo stalo, ak by sa v dejinách kresťanstva neboli tieto postavy udávajúce smer pre národ? Čo by sa bolo stalo so svetom, ak by nebolo kňazov, ak by nebolo žien a mužov y rehoľných rádov a spoločenstiev zasväteného života – osôb, ktoré svojím životom nádej na odmenu väčšiu než ľudské túžby a skúsenosť Božej lásky, ktorá prevyšuje každú ľudskú lásku? Svet potrebuje naše svedectvo práve aj dnes.
Poďme k poslušnosti. Ježiš prežil celý svoj život, od skrytých rokov v Nazarete až po okamih smrti na kríži, v načúvaní Otcovi, v poslušnosti voči Otcovi. Pozrime sa napríklad na noc na Olivovej hore. „Nech sa stane nie moja, ale tvoja vôľa“. Prostredníctvom tejto modlitby Ježiš zahrňuje do svojej vôle Syna tvrdohlavú vzdorovitosť všetkých nás a premieňa náš vzdor na svoju poslušnosť. Ježiš bol tým, ktorý sa modlil. Bol však zároveň aj tým, kto vedel načúvať a poslúchať: urobiac sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“ (Flp 2,8). Kresťania vždy zakusovali, že odovzdajúc sa do Otcovej vôle sa nestratia, ale nachádzajú cestu k hlbokej identite a vnútornej slobode. V Ježišovi objavili, že seba samého nachádza ten, čo sám seba daruje; a slobodným sa stáva ten kto sa zaväzuje poslušnosťou založenou na Bohu a oživovanou hľadaním Boha. Počúvať Boha a poslúchať ho nemá nič spoločné s odrezaním sa od sveta a stratou seba samého. Iba vstúpením do vôle Božej dosahujeme našu vlastnú identitu. Svedectvo tejto skúsenosti je dnes nevyhnutná pre svet práve vzhľadom na jeho túžbu po sebarealizácii a sebaurčení.
Romano Guardini vo svojej autobiografii hovorí, ako v kritickom momente svojej životnej cesty, keď si v detskom veku nebol istý vo viere, získal dar veľkého rozhodnutia, ktoré poznačilo celý jeho život – dar obrátenia pri stretnutí s Ježišovým Slovom, v ktorom, ako stratený našiel samého seba (por. Mk 8, 34 s, Jn 12, 25). Bez zanechania, straty seba samých sa nemôžeme sami ani nájsť ani sebarealizovať.
Ale v akom zmysle je povolené sa opustiť, stratiť? A komu sa môžeme darovať? Je zjavné, že darovať seba samých môžeme len vtedy, ak sa pritom odovzdáme do Božích rúk. Len v Ňom sa môžeme stratiť a len v Ňom sa môžeme znovu nájsť. Ale následne sa vynára ďalšia otázka: Kto je Boh? Kde je Boh? Je zjavné, že Boh ktorému sa môžeme odovzdať môže byť len Boh, ktorý sa stáva konkrétnym a blízkym v Ježišovi Kristovi. Ale opäť je tu otázka: Kde nájdem Ježiša Krista? Ako sa mu môžem skutočne odovzdať? Odpoveď nájdeme u Guardiniho v jeho pracnom výskume, kde hovorí: Ježiš je prítomný konkrétnym spôsobom iba v Jeho tele, v Cirkvi. A teda poslušnosť Božej vôli a poslušnosť Ježišovi Kristovi sa musí prejaviť v konkrétnom živote v pokornej poslušnosti Cirkvi. Aj v tomto zmysle by sme si mali vždy nanovo robiť hlboké spytovanie svedomia. Všetko toto je zhrnuté v modlitbe sv. Ignáca z Loyoly – v modlitbe, ktorá sa mi stále vynára vo svojej veľkosti, že sa až neodvážim ju vypovedať, predsa však by sme si k nej vždy mali vrátiť: „Vezmi, Pane a prijmi celú moju slobodu, moju pamäť, môj rozum a celú moju vôľu. Všetko čo mám a čo vlastním je tvoje. Nakladaj s tým úplne podľa tvojej vôle, daj mi len svoju lásku a milosť lebo tá mi postačí.“ (DC 234).
Drahí bratia a sestry! Teraz sa vrátite do svojho prostredia, v ktorom žijete, na miesta vášho duchovného, pastoračného, cirkevného a ľudského úsilia. Našou veľkou ochrankyňou je Matka Mária, ktorá nás a našu prácu zahrňuje pod svoju ochrannú ruku. Nech za nás oroduje u svojho Syna, nášho Pána Ježiša Krista. K poďakovaniu za vašu modlitbu a vašu prácu vo vinici Pánovej pridávam moju prosbu Bohu, aby nás ochraňoval a žehnal vám všetkým, ľuďom a zvlášť mladým, tu v Rakúsku a aj v ďalších krajinách, z ktorých ste mnohí prišli. Všetkých vás zo srdca sprevádzam mojim požehnaním.
